Angusta: Pohľad zvnútra

Vidíme to dennodenne, už dlhé roky, a s príchodom koronovej pandémie ešte ostrejšie a v žiarivejších farbách: je to tu na milú onú. Pozrime sa spolu na príčiny, prečo je naša malá krásna krajina v takej prdeli.

1. Zlodejina a neúcta k majetku iných

Nemyslím teraz len zlodejinu vo veľkom a na vysokých miestach, ktorá je verejným tajomstvom a ktorú tak nejako považujeme za súčasť bytia pri moci. Ide predovšetkým o tú takú bežnú, všednú, drobnú ľahostajnosť k majetku iných, ktorú ľudia už ani nevnímajú ako niečo zlé. Napríklad ponúknutie sa kancelárskymi potrebami ako papier, spinky, obálky a podobne v práci na súkromný účel. Jazda MHD načierno. Odhodenie papierika / špaku na zem. Vyloženie tovaru, ktorého kúpu sme si rozmysleli, hocikde v predajni a nie na pôvodné miesto do regála. O zámernom poškodzovaní či ničení cudzích vecí sa radšej ani nejdem rozpisovať, lebo sa nas...rdím hneď na začiatku.

2. Neúcta k zákonom a pravidlám

Z dôb nie tak dávno minulých majú ľudia v strednom a staršom veku v hlavách zakorenenú ideu, že štát je ich nepriateľ a obchádzať zákony a pravidlá je vecou hrdosti a (pomýlenej) sebaúcty. Žiaľ, táto idea sa generačne prenáša ďalej a neúcta k zákonom pretrváva. Ťažko sa potom čudovať, že sú zákony nastavované prísne, priam buzeračne, keď je jasné, že na tie benevolentnejšie sa bude zvysoka kašľať. Ide to ruka v ruke a je to bludný kruh.

3. Neohľaduplnosť a egoizmus

„Veď ja len na chvíľku“, zaparkujeme, kde sa nemá. „Ja sa len chcem niečo opýtať“, strčíme sa do dverí ambulancie, hoci pred nami čaká kopa iných ľudí. Dupot a trieskanie dverami v paneláku. Hlasná hudba. Státie vo dverách autobusu, keď iní nastupujú a vystupujú. Bezohľadná jazda, či už autom, na bicykli alebo na kolobežke. Parkovanie zdieľaných kolobežiek kade-tade po chodníkoch, aby čo najlepšie zavadzali.

Neschopnosť a/alebo neochota pouvažovať nad tým, aký vplyv má moje konanie na iných, je obzvlášť vypuklá v týchto pandemických časoch. Pritom ohľaduplnosť nič nestojí a dokáže výrazne spríjemniť život.

4. Závisť

Porovnávanie sa s inými môže byť inšpiráciou a motiváciou, čo chceme dosiahnuť. Žiaľ, na Slovensku je to prevažne len zdroj závisti a pocitu, že ak má niekto viac než my, určite si to nezaslúži a možno k tomu prišiel nekalou cestou. Niežeby to v niektorých prípadoch na vysokých politických postoch nebola pravda, ale tento pocit je rozšírený medzi pospolitým ľudom aj v prípadoch, kedy sused susedovi závidí novšie auto, kolega kolegovi povýšenie, spolužiak spolužiakovi lepšiu známku. Všímame si len výsledok bez toho, aby sme poznali cestu, ktorá k nemu viedla. A vedieť sa úprimne potešiť z úspechu druhého človeka, to je naozaj vzácnosť.

5. Nevzdelanosť a zadubenosť

Nerobím si ilúzie, školský systém na Slovensku je bieda s núdzou a už dlhé roky je jasné, že zďaleka nestačí na prípravu detí a mládeže zvládať požiadavky a výzvy tohto sveta. Tí šikovnejší dokážu rozvíjať svoje schopnosti aj napriek týmto podmienkam, tí priemerní a podpriemerní pochopiteľne nie. Problém je, že niektorí tí menej vzdelaní majú tendenciu pozerať sa na tých vzdelanejších s pocitom, že sú to nafúkanci, ktorí sa nad nich vyvyšujú, že sedliacky rozum je viac než informácie z kníh, a že každý, kto je v nejakej hierarchii čo len o stupienok vyššie než oni, je proti nim. Čo z takéhoto zmýšľania vzchádza, sme videli všetci na zhromaždeniach dezolátov vrieskajúcich na mediálne známych lekárov.

6. Čakanie na spásu

Na Slovensku je zvykom opindať a skritizovať pod čiernu zem čokoľvek, kdekoľvek, kedykoľvek. Čakáme, kedy konečne vláda príde so zázračným plánom (a oslíkom Potras sa), ktorý zabezpečí každému dobre platenú prácu, dostupnú zdravotnú starostlivosť a ideálne aj pečené holuby rovno do huby. Čakáme a nadávame v krčme pri pive a ani sa nesnažíme porozmýšľať nad tým, čo by sme my sami mohli spraviť pre to, aby sme svoj život aspoň o kúštiček zlepšili.

Pasivita a čakanie na to, kto mi poradí, povie, čo robiť, pomôže, zachráni, je pliagou, ktorá nás drží zakopaných po krk v bahne. Zatiaľ to vyzerá, že len malé percento ľudí si uvedomuje, že pomocnú ruku najskôr nájde na konci vlastnej paže. 

Vercasia: Pohľad spoza hraníc

Častokrát dostávam otázku, kedy sa vrátim na Slovensko. Odpovedám, že neviem. Neviem, či vôbec. Toto nie je ani tak dôležitá otázka, ako otázka prečo som odišla.

Niektorí tým, ktorí zbalili svojich pár sliviek, vyčítajú, že nechali svoju krajinu v štychu. Odliv mladých hláv a talentov je dlhodobým slovenským problémom. Že ako sa môže krajina pozbierať, ak všetci pôjdu preč. Lenže viete ako, to je ako spytovať sa, či bola skôr sliepka alebo vajce - stavím sa, že väčšina tých, ktorí odišli, tak spravili preto, že to ovzdušie už bolo toxické. 

Napr. ja, vyštudovaná učiteľka, veľmi som chcela učiť a - pri všetkej skromnosti - som aj naučiť deti vedela. Nebrala som moje štúdium len ako že vyštudujem pre titul a potom sa zamestnám v korpo alebo veď uvidím, čo bude. Myslela som to vážne. 

Prvá pomyselná vzduchom chladená prišla, keď som si šla do základnej školy vybavovať svoju prvú prax. Prišla som za pani riaditeľkou, či ma vezmú, a keď som povedala, že ide o predmety dejepis a občianska, nakričala na mňa, čo si myslím, že kto ma s takými predmetmi zamestná. No a čo, že je to niečo, čo ma baví a v čom som bola dobrá. Nie, asi som mala ísť študovať niečo pre trh. V skutočnosti problém nie je ani tak pani riaditeľka, ale to, ako funguje slovenské školstvo. Prax mi ale dovolila. 

Po škole sa naozaj nebolo kde zamestnať, okrem iného po dvoch odučených rokoch praxe som videla, s čím slovenský učiteľ bojuje. Ono to nie sú rodičia, ani žiaci, ale ten systém, ktorý je hrozne starý, prehnitý. Navyše aj školy fungujú na tlačenke - ak niekoho poznáš, máš vyhraté. Nastal čas obzrieť sa po práci mimo školstvo. Skúsila som teda korporáty, aj som dostala tri ponuky, z čoho najlepšia bola od magentovej IT firmy v Košiciach, za prosímpekne 750 Eur hrubého. Keďže ja Košičanka nie som, znamenalo by to pre mňa denne dochádzať a žiť u rodičov, lebo nie, za 500 v čistom v Košiciach nevyžijete. Znamenalo to pre mňa buď odísť úplne alebo ostať žiť u rodičov až do mojej potenciálnej svadby. Lenže ja som verila, že mám na viac a že môžem robiť zaujímavú prácu za viac peňazí a v príjemnej firme, lebo nie len firma si vyberá vás, ale aj vy firmu. Možností na východe bolo málo. Navyše spoločenské ovzdušie (a hlavne na východe) nefandí liberálne zmýšľajúcim ľuďom ako som ja. A tak som sa zbalila aj ja a zmizla. Nebolo ľahké opustiť domov, ale už je to sedem rokov. 

A čo je na tom najsmutnejšie? Že som toto rozhodnutie za ten čas ešte ani raz neoľutovala. Slovensko mám stále rada, žijú v ňom aj ľudia, ktorých mám rada, ale je hrozné sledovať správy z domova a vidieť, čo sa tam robí, je hrozné počuť to od mojich blízkych. A tým nemyslím len videá hulákajúcich dezolátov alebo to, že si Slovač nevie zvoliť poriadnu vládu, ide aj o život každodenný. O to, ako fungujú inštitúcie, služby, informatizácia, ako sa ľudia chovajú k svojmu prostrediu, k prírode, ku kultúre. Nemusíme vynájsť koleso, veľa vecí už funguje v ostatných krajinách, napríklad informatizácia, doprava atď. Tu väčšinou prichádza na rad zalamovanie rukami, ale však sme boli 40 rokov v socíku, nedá sa všetko zo dňa na deň. Lenže moji drahí, socík padol 32 rokov dozadu, už sme z neho skoro tak dlho von ako dlho sme v ňom boli. Už sa niet prečo vyhovárať, stačí priložiť ruku k dielu - pozrite sa na Estónsko alebo Slovinsko. 

Na záver už len zacitujem Eda výrokom, ktorý mi povedal, keď som mu povedala, že sa sťahujem do Rakúska:

“Nezabudni si pretočiť hodinky o dvadsať rokov dopredu.”