Venované tým, ktorí otvorili svoje srdcia a nezištne robili svet v ťažkých časoch znesiteľnejší.
Mesto zriadilo na stredoškolskom internáte repatriačné centrum, ľudovo koronacentrum alebo repatriák. Potenciálni koviďáci boli na 5 poschodiach, pričom najvyššie je pre nakazených. Polovička oslavávila svoje meru roky nástupom do prvej línie na šichtu do tohto koronacentra. Rada pomáha, a keď je teraz doma, prečo nebyť osožná v ťažkých chvíľach pandemických.
Ženu hneď prvý deň poslali do červenej zóny, čo sú nakazení. Musela sa pohybovať rýchlo jednak kvôli nákaze, potom sa ani nedalo v ochrannom obleku vydržať. Mali max. pol hodiny. Tep vystúpi na 130. V prvom turnuse dostala starý vojenský protichemický plášť hnusne zelenej farby, ktorý sa fasoval za havárie Černobyľu. Na tvár respirator a štít. Na nohy niečo ako podväzky. Troje rukavice: dve gumené, jedny vojenské. Otvorené miesta si olepili lepiacou páskou. Časom žena nadobudla v obliekaní prax a pätnásť minút stiahla na päť. Repatrianti ju nazvali Rumburak.
Rumburak ide do akcie.
Misky boli označené číslami izieb, niektorí mali diétu alebo iné špeciálne požiadavky. Dorozumievali sa posunkami. Do výťahu mohla vstúpiť len raz, potom sa dezinfikuje. Zazvonil zvonec a repatrianti vedia, že ide žrádlo. Otvoriť dvere na bunke mali dovolené až 30s po zaklopaní. Taký je dnes svet. Existovala aj čistá zóna, kde boli čakatelia alebo neistí. Prvý turnus mali v červenej zóne "bežca", cigáňa, ktorý utiekol už 3x z karantény. Za krádeže ho čaká basa, preto sa chopí každej príležitosti zdúchnuť. Na chodbe sedeli kvôli nemu kriminalisti. Policajná hliadka bola aj v aute pred areálom. Tí tam “trimali” stále. Zasahovali, keď si dajaký Ukrajinec išiel len tak sadnúť do auta. Inak sa v aute nudili. Žena rozdávala jedlo 3x denne. Porcie boli veľké, jedlá bolo dostatok. Chlap štvrťtonový sa sťažoval na malé porcie, ale sám si nekúpil ani žuvačku ako ostatní. Napr. pizzu. Repatrianti doplácali za pobyt 13Eur na deň. Niečo dohodili i sponzori. Tyčinky a vody si však delili vrátničky a policajti. Alkohol bol zakázaný, ale každý vie ako to chodí. Spitiny z východu nejako alkohol prepašovali a žena po nich vyhadzovala iba prázdne fľašky a plechovky. Oficiálne sa kšeftovalo s cigaretami. Koviďáci zhodili v igelitovom vrecku peniaze. Policajti vrecká chytali a ozonizovali. Vrátnička potom peniaze prerátala a určila koľko bude cigariet. Žena dala potom kusy do mikroténovej rukavice a odovzdala s jedlom. Nesmela sa s nimi vôbec stretnúť. Nie raz ich zahnala od dverí. Koviďáci svoje požiadavky, napr. časopisy, museli volať na vrátnicu.
Niektorí navrátilci svoj nedobrovoľný údel ticho znášali, iní vykrikovali. Prvý deň po príchode sa všetci usmievajú, druhý deň je ticho. Na tretí prichádza kríza a plač. Na štvrtý chodia sanitky. Po týždni sa cez okno tí smelší bavili spolu. V internáte nie je wi-fi ani telka. Karanténne centrum disponovalo minimálne 20 rýchlovarnými kanvicami, ale vydali ich len na požiadanie. Po žene chceli chlapi animačný program. "Čo taký striptíz, pani?", kričali po nej. Tak sa im so zdravotníčkou ukázali hore bez… rúška. "To je na dnes všetko, páni", zakričala po nich, "V čase korony vám hore bez musí stačiť!". Ale prišli raz nejaké dievčiny z folklórneho súboru zaspievať pod okná. Sympatické gesto. Deti raz spravili smajlíkov a žena ich ráno rozdala repatriantom. Rovnako milé. Potešili sa. Raz objednali presídlenci z vďaky zákusky. Žena o tom nevedela, len na druhý deň sa jej pýtali ako chutili. Začudovane na nich čumela ako Američan na knedľu, ale tušila, kde zmizli. Vrátničke do skrine. Potom dostala rumové pralinky. Hoci si od nich nesmie nič zobrať, vzala si ich. Ja som mal tendenciu dať žene zahrať v rádiu skladbu od Gotta: Ukážu ti cestu rájem.
V druhom turnuse prišla drahá ráno na intrák a ochranné pomôcky nikde. Urobila cirkus a zrazu boli aj nové obleky-"spermiovky". Hospodárka a vrátnička v jednom ich mala v skrini. Po naškriekaní už aj respirátory ozonizovali. V jedno slnečné poobedie prišla z repatriáku žena neskoro. Jeden alkoholik dostal delírium a volali záchranku. Potom sa všetko dezinfikovalo. Skolabovala aj mladá dievčina z Ukrajiny. Prvýkrát z domu a hneď do izolácie. Nevedela sa ani dohovoriť. Žena ju zaháňala do izby, chudera nerozumela.
Iróniou je, že niektorí prindiši sa šli najprv domov zbaliť až potom akože nastúpili na pobyt. Striedali sa i zdravotníci. Niektorí berú pomoc ako poslanie, iní srali na všetkých ani tie lieky nepodali, neoznačovali diéty. Vrátničky kradli jedlo, manažér nápoje. V ostatnom turnuse vrátničky znížili prídel vody. Dva litre zredukovali na jeden a pol. Redbull večer. Prach na pranie zredukovali tiež. Dali len polovicu na izbu, no izba je z dvoch buniek a hrsť prachu je žalostne málo. Nabalili sa na cudzom nešťastí. Zaslúžia si cenu nehanebnosti. Dokonca sa neštítili ani otvoriť balíky repatriantom. Jedna baba z vrátnice kradla a paktovala s policajtmi. Druhá brala už z ukradnutého a svorne tvrdili, že sa stenčili zásoby. Hospodárka ich mala, ako som písal, zamknuté v skrini. Ale nepáčilo sa im, že už musia vydávať jedlo aj dobrovoľníkom. Prišli o štyri porcie. A my sme mali doma večeru. Taký je dnes svet.
Začiatkom mája, keď už bolo menšia šanca, že prídu nakazení, otvorili svoje izby aj hotely a intrák stratil na atraktivite. Po poslednom turnuse prišiel koordinátor, zhrabol zvyšky a slávu a nikomu ani slová vďaky. Preto sem zdravoťáci neradi chodili slúžiť. Pritom sa aspoň kucháročky snažili. Inde ponúkali len suchú stravu. I kávu robili poriadnu, smrťáka (polievková lyžica na 2dcl). Na ukľudnenie nervov. A veru oprávnene. Jedna pani strávila v centre takmer mesiac, lebo bola plná kovidov. Po 14 dňoch ju testovali a negatívne. Opakovaný test však bol pozitívny, a to ju už čakal muž v naštartovanom aute na parkovisku. Našťastie sa všetko vysvetlilo. Prišla nesprávna SMS... Osudy ľudí v repatriáku sú rôzne, ale dôvod rovnaký.
Opatrovateľka z Rakúska ida na týždeň za hranice. Po návrate bola samozrejme potom 14 dní v karanténe. Za ten týždeň však zarobí, čo na Slovensku za mesiac. A v centre je o ňu pekne postarané. Túto túru absolvovala už 2x.
Iná staršia pani si prisadla v Rakúsku k trom mladíkom. Mala smolu. Na izbe bola s nimi.
Mladý pár s dvojročným dievčatkom. On je Angličan. Ktovie, čo ich prinútilo sa vrátiť. Na záver pobytu im vrátnička jebla len teplú vodu, hoci žiadali pre malú mlieko.
Nedávno sa zrušila povinná karanténa. Tak akosi zo dňa na deň. Pritom vidieť, že mala význam. Odzvonili "repatriákom" a všetkých poslali domov. Aj nakazených. Už vidím ako východňare sedia doma na zadku. Na druhej strane, navrátilcov bol v poslednej dobe problém udržať na izbe. Najmä takých, čo boli v repatriáku viackrát.
Žena si však predsa len niečo na pamiatku priniesla. Kontaktný ekzém. Nejaký dobrák nalial do fľašiek pre dezinfekciu žieravinu. Doteraz sa nevie mokvajúceho zápalu zbaviť. Dovolať sa niekoľkým dermatológom je z ríše rozprávok. A zaplatiť niekomu 15 Eur za sprostredkovanie termínu? Taký je dnes svet.
