Začneme lyricky, keďže sme boli včera v „mesce“ kuknúť na umenie. Tak ako sa priemerný muž ráno zobudí a ide sa vysrať, tak aj priemerný hejter musí po návšteve zlého predstavenia zo seba vypľuť prskajúcu slinu plnú jedu. Vravíte si, že čo som ja urobil pre slovenskú muzikálovú scénu? No ništ, ale prečo musia ľudia za toto platiť?
Wo co go?
Plagátik v peknom bielo-čiernom vizuáli s červeným efektom lákal na romantický muzikál v podaní českých hercov – resp. členov brnianskeho divadla (/morava nacis mode off). Pôvodnú a celkom zaujímavú románovú predlohu Podivuhodný príbeh Dr. Jekylla a p. Hyda z pera pána Stevensona previedli do muzikálovej predlohy nejakí dvaja chlapi, z ktorých sa ani jeden nevolá Andrew Lloyd Webber, a preto nás nezaujímajú. Čo je však zaujímavejšie, muzikál mal premiéru v roku 1997 na Brodway a hlavnú úlohu v ňom hrá David „Mič Sixpak Bjúkenen“ Hajzelhof. Muzikál dostal aj nejaké ocenenia, ale za to si chlieb nekúpime, a tak poďme radšej ďalej. Z plagátu sme sa ešte dozvedeli o nejakých lokálnych cenách za herecké výkony (Veľká cena Sobraniec, Pelhřimovská zlatá črievica a Vystúpenie roka v obci Dolná Lhota na Ostravsku), informáciu o „limitovanej sérii – iba 4 vystúpenia, prísľub výnimočných hereckých výkonov a ešte niečo o tom, že melódie z vystúpenia si budete pospevovať cestou domov. OK, uvidíme.
Začiatok
A prečo som na to vlastne išiel? Nuž, blíži sa deň žien, a dať fľašu chlastu je blbé a teda kultúra bude určite vhodný zásah do čierneho. A hrajú to v Istropolise a tam som ešte nebol.
Hneď príjazd na miesto bol zaujímavý. Všetky autá zaparkované na chodníkoch a platené parkovisko s rampou prázdne. Takže som si urobil SWOT analýzu, kde som porovnal potenciálny náklad 2,70 EUR na parkovanie s potenciálnym nákladom 1000,00 EUR za opravu zadretého výfukového potrubia pri zostupovaní z 30 cm obrubníka, povedal som si, že reku kotva do chrbta, JMBN a zahrám sa na granda, a zaparkoval som uprostred prázdneho parkoviska hneď vedľa čiernej Q7mičky. Kto už niekedy bol vo vnútri Istropolisu, mi dá za pravdu, že taký pekný socialistický skanzen sa dnes už len tak nevidí. Pri každom vchode stáli okrem dvoch 15-ročných trhačiek lístkov aj 2-3 ľudia v uniformách s nápisom „Protipožiarna hliadka“. Podvedome som skontroloval, či nejdeme náhodou na koncert Rammsteinu, ale nikto na sebe nemal koženú bundu ani číro a tak sme vstúpili. Hneď po vstupe do auditória som zacítil pravú terru magicu – t.j. tú nedefinovateľnú zmes prachu, roztočov, potu, nedovarenej kapustnice a plastov v polčase rozkladu.
Sadli sme si do sedačiek a čakali. Vedľa mňa sa posadil asi 130-kilový chalanko so zlatou klobásou okolo krku, s peňaženkou a 5,5“ mobilom v jednej ruke a s kľúčmi od Q7mičky v druhej ruke. Okamžite som sa od strachu spotil a snažil sa spomenúť, či som mu náhodou neobuchol auto. Zanedlho vstúpil do koncertného priestoru, kde sa dovtedy rozcvičovalo malé teleso, nejaký starý chlap s výzorom otca Fury z pevnosti Boyard. A začalo sa.
Realita
No začalo. Prvá, asi desaťminútová scéna sa odohrávala akoby za priesvitným plátnom. Takže bolo vidno hovno. Kto spieva, a kto je vlastne kto, sme si iba domýšľali. Plátno sa neskôr zdvihlo a objavil sa polo-obézny slizký chlap, ktorý niečo spieval. „To bude asi hlavná postava“, laškovne som zaševelil žene do ucha. „Nejdeme domov?“, odvetila. No to určite nie, však sa to určite rozbehne. Nerozbehlo.
Skrátim to. Nuda jak Brno. Q7mičkár nadšene tlieskal po každej skladbe. Muzikálová predloha mala obrovský potenciál v podobe vnútorného boja dobra so zlom, postupného strácania lásky k jemnej snúbenici Emme a naopak 50 shades of grey love style s miestnou kurvou Lucy. A na konci sa hlavný hrdina zabije, lebo to už nevie vydržať. Nič také tam nebolo. Dielo nefungovalo. Libreto bolo plné takých stereotypov, že by Andy Kraus z toho vyrobil ďalších 300 dielov Búrlivých koní, navyše to bolo aj zle preložené a čeština pasovala na hudobnú predlohu asi tak, ako keď Rytmus recituje Mor ho na niektorý zo svojich zvukov zvaných hudba, chapeš bracho. Pyroefekty boli dva – približne polku predstavenia valili dymové delá, takže tí, čo sedeli hore, mali smolu, lebo cez ten dym nič nevideli, a druhý efekt bol zapálený stôl, ktorý uhasil požiarnik (bolo to krásne vidno a smiali sme sa až nám sople tiekli na plešinu predo mnou sediaceho chlapa). Scéna bola zúfalá, zrejme sa stala obeťou cost cuttingu, kulisári spratúvali veci zo scény ešte predtým, ako sa zatvorila opona, takže ich bolo vidno pri každej zmene scény, a scénografia pozostávala z nám už známeho priesvitného plátna, ešte dvoch výmenných plochých stien a preliezačiek z workout parku, ktoré mali symbolizovať Londýn v 19. storočí. Hrôza des.
Poslednou šancou bola živá hudba. Približne 20 hudobníkov vedených vetchým kmeťom, ktorý sa pri príchode a odchode ukláňal jak pápež počas veľkonočných sviatkov, podalo priemerný výkon. Priemerný v tom, že sa až tak moc nemýlili, avšak zanietenie žiadne, gradácia zúfalá, dirigent tam bol len na okrasu a ku koncu som si všimol stúpajúci počet samplov, počas ktorých sa chalani ulievali. Ešte aj tie melódie, ktoré vraj bežne hrávajú (kua kde?) boli tak neosobne podané, že pri zavretých očiach by 99% obyvateľstva tipovalo, že niekto pustil rádio Jemné melódie. Zostáva ešte spev. Hlavná postava Jekyll/Hyde spieval oba party rovnako. Hlas má mocný. A nespieval ani moc falošne, len mi tam chýbala taká tá „neumelá emócia“. Proste bolo to strašne prehrávané, asi ako keď sa Nicolas Cage snaží zahrať čokoľvek iné ako Nicolasa Cagea. Emma aj Lucy spievali niekedy dobre, inokedy zle. Hlavne postava kurvy Lucy mi vadila tým takým typickým superstarovským škrekom, ktorý má nahradiť forte vo vyšších polohách („Ta to dava, čo?“, pošuškal Q7mičkár cicuške po svojom boku), ktorý následne plynule prebehne do recitovania, šepkania a fučania. Nie že by som nerozumel muzikálovému spevu, má svoje špecifiká a na VŠMU má svoj vlastný 5-ročný odbor, ale to, čo predvádzali herci, by som prirovnal asi k tomu, ako keby Michal David prišiel na Pohodu. Pred 25 rokmi by to bola bomba, teraz je to trapas.
Toto všetko sa dá ospravedlniť a stále by z toho mohol byť na naše pomery priemerný muzikál. To, čo však bolo extra zlé, bola zúfalá réžia. A tú mal na starosti práve predstaviteľ hlavnej postavy. Reálne poznám iba niekoľko hercov/režisérov, ktorí si dokážu dohliadnuť na kvalitu celku ako takého a nesústrediť sa iba na seba. Žiaľ, Kennet Branagh, Clint Eastwood ani Woody Allen k dizpozícii neboli. Výsledkom je na seba sústredené dielo, poznačené neschopnosťou ostatných hercov povedať rejžovi, že hrať schízou poznačeného gentlemana neznamená, že sem-tam zníži postoj pokrčením kolien, chodí ako páriaca sa gorila a rozcuchá si vlasy. Takto to nefunguje.
Na konci predstavenia zaznelo standing ovation (inak toto už je nejaká povinnosť na konci každého predstavenia? ) a my sme ešte počas prvej tlieskačky utekali preč. Žiadnu melódiu som si cestou domov nespieval. Celé zle. Žena nasratá a v nedeľu jej budem musieť dať nejakú fľašu. Udeľujem iba 2 doškrabané dvere na Q7čke z desiatich.
