V roku 1291 dve janovské galéry, patriace bratom Vivaldiovcom – objaviteľom a obchodníkom, ktorí ako prví chceli preskúmať novú obchodnú cestu z Európy do Ázie po mori, vplávali zo stredozemného mora do Atlantického oceánu. Od tej chvíle o nich už nikto nikdy nepočul.
Americká obchodná loď Mary Celeste dňa 7. novembra 1872 vyplávala z newyorkského prístavu a zamierila do Janova. O necelý mesiac bola nepoškodená a bez známok boja objavená v Atlantickom oceáne v blízkosti Azorských ostrovov. Žiadneho člena posádky už nikdy nenašli.
Od roku 2000 takmer 200 pasažierov výletných lodí zmizlo bez stopy.
Oceán ľudí priťahoval odjakživa. Jeho živelná sila a rozľahlosť ľudí inšpirovali k tomu, aby sa ho snažili pokoriť, prekonať a zistiť, čo je na druhej strane. A či nejaká druhá strana vôbec existuje. A za túto opovážlivosť platili životmi. Dná oceánov sú plné stroskotaných lodí, ktoré živel premohol, či už obchodných, vojenských, alebo civilných. Mnohé z nich boli vylovené, iné budú ležať na morskom dne až do chvíle, kým úplne nezmiznú. Niektoré vraky ľudí priťahujú viac, než iné, a niektoré katastrofy sa do ľudských myslí podpísali tak výrazne, že sa stali mementom, ktoré ľuďom po stáročia pripomína, aký krutý oceán dokáže byť a akú daň ľudia občas musia zaplatiť za predstavu, že dokážu tomuto živlu vládnuť.
Oceán však niekedy dokáže byť obzvlášť krutý a zlomyseľný. Z času načas si totiž vypýta špeciálny daňový bonus, a to vo chvíli, keď svoju vyvolenú obeť zhltne bez stopy. Nevyplaví žiadne trosky stroskotanej lode a ľudia ani po storočiach a s použitím najmodernejšej techniky nedokážu nájsť potopený vrak. Nenájde sa žiadna stopa po človeku, ktorý záhadne zmizol z paluby lode. Pozostalí si tak nikdy nedokážu zodpovedať otázky, čo sa s ich blízkymi stalo, ako a prečo zmizli, kde sú, či ešte žijú, alebo kde a ako zomreli. V súčasnosti vďaka radarovej technike a družicovým signálom už prakticky nie je možné „stratiť“ na oceáne celé plavidlo. V minulosti však množstvo lodí jednoducho zmizlo a ani záchranným expedíciám, ktoré sa vybrali po ich stopách, sa nepodarilo vypátrať, čo sa s loďou stalo. Niektoré príbehy sú podľa mňa natoľko fascinujúce až bizarné, že som sa rozhodla ušetriť vám čas, ktorý by ste strávili hľadaním po internetoch, a priblížiť vám ich v mojej novej sérii.
Gaspar Corte - Real bol portugalský objaviteľ, ktorý sa spolu so svojím otcom a bratom pod vlajkou portugalskej koruny mnoho rokov venoval objaviteľskej činnosti. Gasparovým hlavným záujmom bolo nájsť bezpečnú cestu do severných častí Ameriky a hovorí sa, že ako prvý pristál na ostrove Newfoundland, kde v súčasnosti môžeme obdivovať jeho sochu. Historici sa o jeho reálnych objaviteľských úspechoch dodnes sporia, avšak je pravdepodobné, že bol prvým moreplavcom, ktorý severnou cestou dokázal dosiahnuť pobrežie Kanady. Plavba studenými vodami severných morí sa mu očividne veľmi zapáčila, a tak sa rozhodol nájsť kratšiu cestu do Ázie oboplávaním Európy zo severnej strany. V roku 1500 tak so svojou loďou objavil Grónsko, o ktorom veril, že je to pobrežie Ázie. Počasie na severe planéty však vôbec nespolupracovalo, a tak sa po márnych pokusoch o pristátie medzi ľadovcami s dlhým nosom vrátil do Portugalska. Svojho sna o skratke a úspešnom vylodení sa na brehoch „Ázie“ sa však nevzdal, a o rok neskôr vyplával rovno s troma plachetnicami – kam inam, než na sever. Ťažko povedať, prečo si nezvolil iné ročné obdobie, avšak mrznúce more mu opäť nedovolilo pristáť v Grónsku. A tak sa už po druhý raz musel otočiť a zamieriť na juh. Jeho plán bol pristáť na Newfoundlande a načerpať nové sily a zdroje na ďalšiu plavbu na sever. To sa však tiež nepodarilo a lode pristáli v dovtedy neznámej krajine, o ktorej sa dnes predpokladá, že patrila k pobrežiu Kanady, konkrétne labradorskému polostrovu, obývanému domorodými kmeňmi Indiánov. Nakoľko Gaspar už druhý raz nedokázal nájsť cestu do Ázie a navyše sa netrafil ani len na „svoj“ ostrov, rozhodol sa celé toto faux pas otočiť vo svoj prospech a pružne zmenil plány. Napadla mu geniálna myšlienka dať to „na otočku“ do domovského prístavu a značnú časť nákladov spojených s neúspešnou expedíciou prefinancovať odchytením niekoľkých desiatok kanadských domorodcov, ktorých plánoval v Portugalsku výhodne predať na trhu otrokov. Nuž, karma ho dostihla veľmi rýchlo. Krátko po tom, ako sa lode vydali na spiatočnú cestu do Portugalska, sa plavidlá v zlom počasí od seba vzdialili a to bolo naposledy, čo bola zaznamenaná existencia lode, vezúcej Gaspara. Domovský prístav dosiahli len zvyšné dve.
Gasparov brat Miguel, ktorý sa s ním na týchto severských expedíciách nezúčastňoval, sa tým dostal do veľmi nepríjemnej situácie. Svojmu bratovi totiž na tieto cesty mimoriadne štedro prispel výmenou za prísľub, že Gaspar sa s ním podelí o zisk, plynúci z otvorenia novej obchodnej cesty do Ázie. V roku 1502 preto dal dokopy tri lode a z Lisabonu zamieril spätnou trasou po stopách svojho brata. Dokázal dosiahnuť už spomínané pravdepodobne kanadské pobrežie, kde rok predtým pristál jeho brat. Tam učinil najhoršie rozhodnutie svojho života – totiž rozdeliť sa a každú z troch lodí poslať pátrať na vlastnú päsť. Stretnúť sa mali opäť vo východiskovom bode svojho pátrania o niekoľko dní neskôr. Na toto „rande“ sa však so svojou loďou nedostavil a už nikdy nikto o ňom, ako ani o zvyšku posádky a samotnej lodi nepočul.
Theodosia Burr Alstonová sa narodila v júni roku 1783 ako jediná dcéra tretieho amerického viceprezidenta Aarona Burra. Jej matka, vdova, mala s prvým manželom päť detí a bola od svojho druhého manžela staršia o deväť rokov, kvôli čomu Theodosia zostala jediným dieťaťom porodeným v tomto manželstve. Jej otec, viceprezident, celú svoju pozornosť upriamil na svojho jediného potomka, a tak bez ohľadu na pohlavie a vďaka svojej mimoriadnej inteligencii Theodosia získala natoľko široké vzdelanie v spoločenských vedách a jazykoch vrátane indiánskych, že vo veku štrnásť rokov v otcovej neprítomnosti úspešne zvládla usporiadať oficiálnu večeru s Josephom Brantom, mohawským politickým a vojenským vodcom, predsedom konfederácie Šiestich národov. Bola považovaná za najvzdelanejšiu ženu tej doby. Svojho otca a neskôr aj svojho manžela Josepha Alstona, budúceho guvernéra štátu Južná Karolína, významne podporovala v ich politickej kariére.
Šťastie Theodesii prestalo priať po tom, ako porodila svoje prvé a jediné dieťa. Po ťažkom tehotenstve a pôrode skončila s trvale podlomeným zdravím. Jej otec bol navyše v roku 1807 obvinený z velezrady a niekoľko rokov strávil v exile v Európe. Theodosiin manžel vytrvalo tajne pracoval v prospech jej otca, snažiac sa o umožnenie jeho návratu do Spojených štátov, čo sa napokon aj podarilo. Krátko po návrate Aarona Burra do New Yorku v roku 1812 bol Theodosiin manžel vymenovaný za guvernéra štátu Južná Karolína a všetko opäť vyzeralo ideálne. Vtedy osud škaredo zasiahol do Theodosiinho života po druhý raz. Na maláriu zomrel jej jediný desaťročný syn. Theodosia však aj túto ranu dokázala vstrebať a po niekoľkých mesiacoch sa rozhodla vybrať sa do New Yorku za svojím otcom, pričom kvôli politickým povinnostiam ju – žiaľom zdrvenú chorľavú ženu – na tejto ceste nemohol sprevádzať jej manžel.
Posledný deň roku 1812 sa Theodosia Burr Alstonová nalodila na palubu škunera Patriot, vyhláseného svojou rýchlosťou a známeho svojou úlohou v Britsko – americkej vojne v roku 1812. Pred vyplávaním boli z lode odmontované všetky zbrane, bola vynovená a pripravená na veľmi rýchlu plavbu z Georgetownu do New Yorku. Teda taký bol plán. Osud však takéto ambiciózne ľudské plány väčšinou berie ako výzvu, takže krátko po vyplávaní z Georgetownu Patriot bez stopy zmizol.
Vzápätí sa vyrojilo množstvo konšpirácií, aký bol ďalší osud lode. Tým najpravdepodobnejším scenárom bolo to, že piráti, známi ako „bankári“, ktorí v tom období hojne operovali pri pobreží Severnej Karolíny, podľa svojho obľúbeného scenára nalákali Patriota, bohužiaľ zbaveného akejkoľvek možnosti brániť sa, na plytčinu. Následne povraždili posádku aj pasažierov, loď kompletne vybrakovali a vrak nechali zapadnúť do piesčitého dna. Mne osobne sa však viac páči iný príbeh, ktorý hovorí, že Patriot v zlom počasí stroskotal pri pobreží Texasu, kde ho zakrátko našli Indiáni z kmeňa Karankawa. Indiánsky náčelník – mimochodom historicky zdokumentovaný ako bojovník, ktorý na krku nosil medailón s nápisom „Theodosia“ - začul z potápajúceho sa vraku zúfalý ženský plač a riskujúc vlastný život z lode zachránil bielu ženu. Tá mu povedala, že je dcérou známeho náčelníka bielych ľudí, nepochopeného svojimi súkmeňovcami a núteného žiť vo vyhnanstve. Dala mu svoj medailón a požiadala ho, aby pri stretnutí s bielymi mužmi rozpovedal jej príbeh a ukázal im spomínaný medailón. Vzápätí mu skonala v náručí. Tak či onak, osud Patriota a jeho posádky vrátane Theodosie zostáva záhadou dodnes.
