Loď duchov. Fantómová loď. Loď brázdiaca oceány bez posádky. Nie zle ukotvená loď, ktorú zachytil morský prúd a odvliekol na otvorené more. Ale taká, ktorá preukázateľne prístav opustila tak, ako sa na slušnú loď patrí – teda s posádkou, ktorá neskôr z nevysvetliteľných príčin zmizla bez stopy. Fascinujúci fenomén, známy ľuďom už po stáročia.

Spomínate si na stratenú polárnu výpravu kapitána Sira Johna Franklina a jeho lode HMS Erebus a HMS Terror? Nuž, ak sa ich príbeh niekomu nezdá dostatočne mrazivý, doplniť ho môžeme o HMS Resolute, ďalšiu loď patriacu Britskému kráľovskému námorníctvu. HMS Resolute bola vyslaná do severných morí, aby sa dopátrala osudu Franklinovej výpravy. V roku 1855 však bola americkými lovcami veľrýb objavená neukotvená a opustená v blízkosti kanadského arktického súostrovia. Prvým predpokladom samozrejme bolo, že loď postihol rovnaký osud ako Franklinovu expedíciu, totiž že uviazla v ľade a posádka ju nechala napospas osudu v snahe nájsť cestu naspäť na pevninu. Až na jeden drobný detail. Totiž, všetko na lodi bolo pripravené na evakuáciu. Stožiare lode boli spustené, všetky poklopy do podpalubia pozatvárané a člny pozväzované dokopy a pripravené na odchod posádky. Akurát že posádka ich zjavne nepoužila a napriek tomu sa po nej nepodarilo nájsť jedinú stopu. Aby scéna vyzerala ešte záhadnejšie, najzvláštnejší pohľad sa rybárom, ktorí do lode vstúpili, naskytol v kapitánovej kajute. Na jeho stole bol vyleštený čajník, niekoľko biblií a väčšie množstvo pohárov s výberom rôznych likérov. Cez kapitánovu stoličku bola prehodená britská vlajka. Žiadna správa o tom, že prečo, kedy a hlavne ako posádka loď opustila však k dispozícii nebola. Loď samotná bola úplne v poriadku a schopná plavby. Kapitán rybárskej lode preto svojich mužov rozdelil a osobne za pomoci trinástich námorníkov loď duchov dopravil do Spojených štátov. V prístave zakotvila na Štedrý deň roku 1855. HMS Resolute sa do služieb Britského kráľovského námorníctva vrátila v roku 1856, avšak až do konca svojej služby v roku 1879 už neopustila domáce vody. A úprimne, mňa osobne sa veľmi dotklo, keď som sa dočítala, že po jej odchode do dôchodku HMS Resolute rozobrali a použili ako stavebné drevo.

Dňa 31. januára 1921 pobrežná stráž objavila na plytčine pri polostrove Cape Hatteras v Severnej Karolíne škuner Carroll A Deering, ktorý už na prvý pohľad nebol v ideálnej fyzickej kondícii. Ono by na tom nebolo nič zvláštne, keďže plytčiny okolo Cape Hatteras, už po stáročia roztomilo nazývané „Graveyard of the Atlantic“, boli a dodnes sú obľúbeným miestom, kam chodia lode stroskotávať. Avšak na Deeringu bolo fascinujúce to, že toto huncútstvo dokázal úplne sám, bez pomoci posádky. To sa však zistilo až 4. februára, kedy sa konečne upokojilo niekoľko dní trvajúce mimoriadne zlé počasie, ktoré záchranným lodiam neumožňovalo priblížiť sa k vraku. Pobrežná stráž po vstupe na škuner veľmi rýchlo dospela k poznaniu, že loď je úplne opustená. Okrem posádky chýbali aj navigačné prístroje a oba záchranné člny. Čo ale vyvolalo množstvo nezodpovedaných otázok bolo jedlo, krásne pripravené na ďalší deň, akoby to posledné, čo mala posádka v pláne, bolo opustenie lode. Neskorším vyšetrovaním sa zistilo, že kapitán Deeringu mal už od začiatku svojho niekoľkomesačného pôsobenia na lodi, na ktorej nahradil pôvodného dlhoročného kapitána skoleného vážnou chorobou, problémy s udržaním disciplíny. Vyšetrovatelia teda usúdili, že najpravdepodobnejším dôvodom opustenia lode bola vzbura. Dokázať sa to ale nepodarilo, keďže žiadneho z členov posádky lode vrátane kapitána už nikto nikdy nevidel. Navyše na trase, ktorou sa Deering plavil, len veľmi ťažko nájdeme miesto, kde by sa vzbúrená posádka dobrovoľne mienila vylodiť na malých záchranných člnoch. Trasa totiž vedie stovkami kilometrov ničoho. Aby sme boli presnejší, po svojom vyplávaní dňa 2. decembra 1921 z Rio de Janeria si loď spravila zásobovaciu zastávku na karibskom ostrove Barbados. No a odtiaľ zamierila do Hampton Roads vo Virginii, kam sa samozrejme už nikdy nedostala. Čo sa teda mohlo Deeringu prihodiť? A skontrolovali ste mapu? Správne, loď sa plavila priamo krížom cez Bermudský trojuholník, ktorému bolo záhadné zmiznutie posádky definitívne pripísané. Deering samotný nakoniec tiež nedopadol práve slávne. Pobrežná stráž ho síce chcela pôvodne zachrániť, ale nebolo to možné. A keďže loď predstavovala potenciálnu hrozbu pre iné plavidlá, pobrežná stráž ju dňa 4. marca 1921 poslala do lodného neba dynamitom.

A aký by to už bol článok o lodiach duchov, keby sme nespomenuli tú azda najslávnejšiu z nich, brigantínu Mary Celeste? Táto nádherná plachetnica bola pôvodne v roku 1861 pokrstená ako Amazon. Smola ju však prenasledovala už od prvej plavby z Nového Škótska do Londýna, počas ktorej vážne ochorel a následne po neplánovanom urgentnom návrate do domovského prístavu aj zomrel jej kapitán. Velenie prevzal nový kapitán, ktorý si to opäť namieril do Londýna. Počas tejto plavby sa Amazon dostal do kolízie s rybárskym vybavením a neskôr, po vyplávaní z Londýna, aj do kolízie s inou loďou, ktorá následkom incidentu šla ku dnu. A nie, tým sa výpočet jeho smoly nekončí, havaroval ešte štyrikrát, pričom v roku 1867 bol počas búrky vyhodený na breh a poškodený tak veľmi, že jeho pôvodní majitelia ho odpísali ako vrak. Nečudujem sa im, ja by som ho v tom čase už asi bola podpálila vlastnými rukami. Tá loď bola očividne zakliata.

Vrak Amazonu si zakrátko privlastnil nový majiteľ, ktorý ho predal ďalšiemu majiteľovi. Ten ho obratom opäť predal, tentoraz americkému námorníkovi, ktorý za opravu vraku zaplatil päťnásobok jeho kúpnej ceny. Opravenú loď zaregistroval v decembri 1868 pod novým menom Mary Celeste a ustanovil sa za jej kapitána. Netešil sa z nej však dlho, po necelom roku mu ju zabavili veritelia a predali ju americkému obchodnému konzorciu. Až do roku 1872 nie sú o lodi známe žiadne ďalšie informácie a jej obchodné aktivity nie sú zdokumentované. Začiatkom roku 1872 bola ale Mary Celeste kompletne zmodernizovaná a okrem novej paluby a vybavenia získala aj nového skúseného kapitána Benjamina Briggsa, ktorý ju mal takto vyblýskanú vziať na prvú obchodnú plavbu z New Yorku do Janova. Človek by čakal, že loď už má zlé časy definitívne za sebou. Ale nie.

Mary Celeste opustila nákladné prístavné mólo v New Yorku 5. novembra 1872, naložená 1701 sudmi denaturovaného liehu. Na palube sa okrem kapitána Briggsa a siedmich členov posádky plavila aj Briggsova manželka s ich dvojročnou dcérkou. Počasie ale nevyzeralo najlepšie, preto kapitán nechal loď zakotviť pri Staten Islande. O dva dni neskôr loď vyrazila na svoju osudnú plavbu.

Osem dní po Mary Celeste tou istou trasou do Janova zamierila obchodná brigantína Dei Gratia s nákladom petroleja. Dňa 4. decembra 1872 zhruba na polceste medzi Portugalskom a Azorskými ostrovmi kormidelník lode privolal na palubu kapitána, pretože približne desať kilometrov od Dei Gratie zbadal loď, ktorá si to mierila priamo na nich. Kapitánovi sa na lodi čosi nepáčilo. Plavila sa totiž akosi chaoticky a jej plachty už z diaľky vyzerali neusporiadane. Loď neodpovedala na žiadne signály, takže kapitán nakoniec vyslal dvoch členov posádky na prieskum člnom. Tí veľmi rýchlo z nápisu na lodi zistili, že ide o Mary Celeste.

Námorníci vyšli na palubu a uvideli, že rahná lode sú poškodené, plachty dotrhané a niektoré dokonca úplne chýbajú. Hlavný vchod do podpalubia bol síce zavretý a zaistený, ale ďalšie dva boli otvorené a poklopy ležali na palube. Navigačné prístroje lode boli rozbité a záchranný čln chýbal. Interiér lode bol vlhký a vykazoval známky toho, že sa ním prehnala voda, inak však nebol poškodený. V kapitánovej kajute sa nachádzali jeho osobné veci vrátane meča, chýbali však lodné dokumenty a kapitánove navigačné prístroje. Na lodi boli aj bohaté zásoby jedla a nikde nebolo možné nájsť žiadne známky násilia či požiaru. Loď bola v dobrom stave, očividne schopná plavby a všetko vyzeralo normálne, teda až na to, že na palube nebolo živej duše. Posledný zápis, ktorý do denníka spravil kapitán Briggs, sa datoval deväť dní dozadu. Loď sa v tom čase nachádzala pri Azorských ostrovoch, teda 740 kilometrov od miesta, kde ju objavila Dei Gratia. Skrátka a dobre, vyzeralo to tak, že jedného krásneho dňa kapitán lode s rodinou aj posádkou sadli do člna a loď opustili. Len tak. Bez zjavného dôvodu, bez zásob a bez osobných vecí. Nikto už o nich viac nepočul.

Teórií okolo zmiznutia posádky Mary Celeste samozrejme bolo a stále je viacero, počínajúc vzburou či prepadnutím pirátmi cez prírodné katastrofy a morské obludy až po únos mimozemšťanmi. Špekulovalo sa aj o tom, že loď sa za nepriaznivého počasia nechtiac dostala až do Bermudského trojuholníka. Žiadna z teórií ale vzhľadom k stavu lode a nákladu nedáva celkom zmysel. Námorníci sú však tvory pragmatické, takže to prijali pokrčením ramien a Mary Celeste napriek svojej povesti naďalej fungovala ako obchodná loď, až kým v roku 1885 nenarazila na útesy pri ostrove Haiti. Úmyselne, mal to byť poistný podvod. Prišlo sa na to len vďaka tomu, že táto potvora, ktorá za svoj život havarovala toľkokrát, že to ani nie je slušné, sa pri úmyselnej havárii odmietla potopiť. Bola ale poškodená tak veľmi, že už nemalo zmysel ju opravovať a bola ponechaná napospas oceánu. Ak máte záujem ju osobne navštíviť, nie je problém, presná poloha vraku je známa od roku 2002.