Nie, nejde o opis gerontologického zájazdu ako by sa mohlo zdať z nadpisu článku. Porozprávame si tu ako sa cestovalo začiatkom deväťdesiatych rokov autom po Európe. Zážitky spred roku ´89 smerom na západ sprostredkovať neviem, nakoľko sme mali v kádrových materiáloch zaznačené „osoby s emigráciou v rodine“ keďže sa jeden z našich blízkych príbuzných zabudol vrátiť v roku 1977 z Rakúska. Takže aj taká Jugoška nám ostávala zatvorená, súdruhovia nám láskavo dovolili vycestovať na Balaton až v roku 1988.... ale poďme k veci.
Po 1989 sa predsa len aj nám otvorili možnosti a mohli sme vyraziť na cesty. Postupne sa naše cesty stávali čoraz častejšími aj vďaka tomu, že podaktorí členovia rodiny sa v zahraničí uchytili.
Dnes je cestovanie veľmi jednoduché – každý si podľa časových možností a objemu bankového konta vyberie online destináciu, online zaplatí, presunie sa zvoleným prostriedkom z bodu A do bodu B a fertig. V raných deväťdesiatych rokoch vyzeralo cestovanie vlastným autom trochu inak. Len tak z nostalgie uvediem, že prvú cestu sme absolvovali v roku 1990 do Brém (ja v tom čase len ako navigátor a spolujazdec), na Škode 120 LS, všetko klaplo, človek síce bol ohučaný ako keby vystúpil z bombardéra ale auto aj my sme to vydržali.
Prípravy na cestu
Dnes sadnem do auta, nahodím do navigácie cieľ cesty, skontrolujem či mám doklady a karty a.k.a plastové peniaze a ide sa. Prípravy na cestu spočívali v mnohých činnostiach. Trasa – potrebný bol autoatlas Európy na ktorom sa vyhľadala trasa a urobil sa presný itinerár (napr. B9 – výjazd Fischamend A4 smer Viedeň – A23 – výjazd Knoten Vosendorf – A21 smer Linz – Linz Knoten Steinhäusel A8 smer Passau atď). Inak irony off, dodnes vozím autoatlas v aute a už ma viackrát vytrhol z biedy .....
Podstatná vec pre cestovanie boli samozrejme peniaze. O platobných kartách sme nechyrovali, bola doba kešu. V našom prípade častých ciest bolo potrebné mať tri peňaženky – na rakúske šilingy, nemecké marky (DM J) a francúzske franky (rečou bublinárskych vexlákov z 80 rokov „šilasy“, „makovice“ a „frantíci“). Obstaranie hotovosti nebolo tiež úplne bez problémov, úplne v začiatkoch ak ma pamäť neklame bol dokonca limit na nákup, peniaze sa kupovali na pas a limit bol tuším 5.000,- Kčs na dospelú osobu (a tuším raz za mesiac – kto si spomína lepšie nech opraví v diskusii). Rakúsky šilas mal kurz tuším cca 3 koruny, makovica cca 23-25 korún a frantík okolo 6,50. Najmä rakúski zollwächtri sa radi presvedčili či má človek dostatočnú hotovosť, tuším postačovalo na tranzit nejakých 300 šilasov na dospelého. Cesta samotná predstavovala značnú nákladovú položku v prvopočiatkoch preto sme sa samozrejme v úplných začiatkoch riadili heslom našich bratov „jen aby to bylo levný“. Tankovalo sa samozrejme doma a doplna a pribalili sa dva kanistre jeden 20 litrový a jeden 10 litrový naplnené PHM. Áno, znie to dnes smiešne ale natankovať plnú v Nemecku pri cene cca 2 makovice za liter (čiže cca 45-50 korún) nebolo z hľadiska rozpočtu úplne easy. Takisto sa pripravila strava na cestu (rezne, fašírky a pod.) uvarila sa káva do veľkej termosky a pripravili sa nealko tekutiny. Ono najesť sa u Rosenbergera (pozor nemýliť si to s istým hercom J, toto bola sieť diaľničných odpočívadiel - Raststätte v Rakúsku) alebo inej obdobnej inštitúcii v Nemecku bolo nad limit. Tento luxus sme si dovolili aj to v obmedzenej forme tak raz za rok, väčšinou pri vianočných cestách domov. Poistenie sa ešte v roku 1990/91 dalo uzavrieť len v SŠP (Slovenská štátna sporitelňa), neskôr pribudol myslím ako prvý Union. Samozrejme bolo potrebné ísť sa poistiť osobne ku okienku. Diaľničné známky zaviedli v Rakúsku až niekedy v roku 1997, v Nemecku nie sú dodnes a vo Francúzsku sa mýto („péage“) platilo v keši na mýtniciach.
Cesta
Bolo potrebné vyraziť včas. Prečo? Z jednoduchého dôvodu – stále existovali hraničné kontroly a človeku sa kľudne mohlo stať, že vyrazil na cestu a hneď na Bergu (hovoríme o cestách z hlavnej dediny) si postál dve hodinky. Nič príjemné keď máte pred sebou ďalších 1200-1300 kilometrov. Československí resp. neskôr slovenskí colníci a pasováci už veľmi problémy nerobili ale rakúšania si vedeli zgustnúť. Najmä v období 1994-1998 som si s nimi užil svoje (vrátane kontroly auta, vyloženia batožiny a osobnej prehliadky). Nebolo to pravidlom, niekedy si námatkovo vyberali, niekedy kontrolovali každé auto, samozrejme pečiatky do pasu museli byť („Ohne Stempel, keine Weiterfahrt“). Spomínal som, že prvá cesta na západ bola na Škode 120 LS (štyri rýchlosti dopredu, jedna dozadu a neutrál), okrem viacerých nevýhod malo toto auto jednu nespornú výhodu – na diaľnici určite nehrozili pokuty za prekročenie rýchlosti. Vyžadovalo to určité šoférske zručnosti, zadný náhon a ľahký predok (aj keď bol kufor nabalený) – tieto elementy dokázali auto rozkývať pri silnejšom vetre ako mliečny zub. Bolo potrebné skoré podraďovanie v tiahlych stúpaniach (zo štvorky do trojky, keď sa človek zabudol tak ostal vysieť za kamiónom a hodil tam dvojku načo auto zarevalo ako Sulík keď mu dôjdu rohlíky), predbiehanie kamiónov, všetko toto patrilo k jazde po autobahne. Neoceniteľná skúsenosť pre mladého začínajúceho vodiča. Neskôr sme sa stali hrdými vlastníkmi Škody Forman 135 LS a.k.a ForMen (to bola vyššia verzia ako nadštandard bolo vyberateľné autorádio Blaupunkt tzv. žehlička s prehrávačom MC kaziet, vyhrievanie zadného skla ako ochrana pred omŕzaním rúk pri tlačení už bolo v základnej výbave J, pri slove klimatizácia bolo potrebné siahnuť po slovníku cudzích slov). Treba povedať, že sme ForMen-a nemuseli tlačiť nikdy. Cesta cez Rakúsko prebiehala väčšinou v pohode, najmä ForMen už plus mínus dokázal udržať bez väčších problémov krok s okolitou premávkou (a mal už rýchlostí päť). Naplnené bandasky odpočívali zatiaľ nedotknuté. Takto sme sa pomaly priblížili k ďalším hraniciam a to medzi Ostmarkou a Reichom (AT/DE). Áno, hádate správne aj tu boli kontroly. Rakúšania to zväčša odmávali a Nemci skontrolovali poväčšine pasy, opýtali sa kam cestujeme a buchli štempel. Hovorím poväčšine ale nespomínam si na nejaké väčšie problémy, čakalo sa však vždy. Dôležité bolo mať zapnuté rádio OE3 resp. v blízkosti nemeckých hraníc Radio Antenne Bayern, tam hlásili (a hlásia aj dnes) zdržanie na hraniciach.
V Nemecku dodnes platí na cca 10% diaľnic neobmedzená rýchlosť. Tento unikát sa dá využiť pri hustote dopravy len málokde a s ForMen-om nás to až tak netrápilo. Prvé prelievanie benzínu sa uskutočňovalo pochopiteľne na parkoviskách kde nebola pumpa. Spomínam si, že raz sa niekde na parkovisku medzi Passau a Regensburgom pri nás zastavilo policajné auto, nechápavo pozerali a nakoniec sa z jedného policajta vykľul potomok odsunutých sudeťákov, ktorý hovoril kúzelnou lámanou češtinou akoby z vojnového filmu, niečo v štýle „ja vas saštřelit meine Herren“. Nezastrelil nás ani nám tým nehrozil, naopak ukázal sa byť veľmi milý.
Cesta cez Nemecko bola tiež viac-menej v pohode keď pomineme fakt dovtedy pre nás relatívne neznámy, a to zápchy (nie črevné). Predsa len vtedy sa aj Bratislave mohlo o obchvate a zápchach na Prístavnom moste, my sme sa s nimi dokonale zoznámili už vo Viedni a našom vzťahu sme pomerne často pokračovali aj v Nemecku (kamarát ktorý cestuje za businessom po celom svete ma však ubezpečil, že kto nezažil zápchu v Moskve a v Mexico City nevie čo je zápcha), takže sa na zápchy treba pozerať asi v tejto optike. Bolo tiež potrebné si zvyknúť, že na voľnejších úsekoch ciest sa autá skutočne pohybovali niekedy takmer dvojnásobkou rýchlosti ForMen-a a tento fakt zohľadniť najmä pri preraďovaní sa do ľavého pruhu pri predbiehaní. Takisto troj a dokonca štvorpruhovú diaľnicu (napr. A5 Darmstadt – Frankfurt) sme nepoznali (Dobšinský o nej ani v rozprávkach nepísal).
Sranda prichádzala na nemecko/francúzskych hraniciach. Nemci to opäť poväčšine odmávali, prípadne pozreli do pasu ale PAF („police aux frontiéres“) už bolo iné kafe. Ako je známe, frantíci (a nie franky v tomto prípade) nie sú veľkí kamaráti s cudzími jazykmi, navyše sme často prechádzali cez malé hraničné prechody aby sme sa ad 1 vyhli kolónam a ad 2 ušetrili na „péagach“. Keďže nikto z nás v tom čase Moliérov jazyk neovládal, komunikácia bola často veľmi komická, neviem prečo ale dodnes sa mi každý francúzsky policajt podobá na Funésa. Ale aj túto etapu sme vždy úspešne zvládli. Posledných pár sto kilometrov už bolo zväčša v pohode. Občas nás zastavili colníci „tzv. Douanes volantes“, ktorý mali oprávnenie kontrolovať vo vnútrozemí ale boli sme skôr pre nich také príjemné prekvapenie ako pre daňový úrad načas prijatá platba DPH od Malého Lacka.
Vratky DPH
Nadviažem na predchádzajúcu vetu. Mnohí si povedia „tak vypisuje tu ako si robili rezne, varili kávu do termosky, vozili bandasky, žrali kade tade po parkoviskách“ a ajhľa – dépeháčkari. Nuž moji milí, dépeháčkari mohli byť vtedy všetci ale nie takí ako Lacko and the Gang. Jednoducho išlo o to, že človek, ktorý nebol občanom členskej krajiny EHS (Európske hospodárske spoločenstvá pre mladších, predchodca dnešnej EÚ) mohol nakupovať bez DPH (MwSt, TVA) resp. dať si túto spätne vyplatiť. So easy. V prvoPočiatkoch (aké pekné slovo mi napadlo pri dépéháčke) to fungovalo tak, že po nákupe sa človek presunul k osobitnému okienku kde mu bola DPH vrátená po predložení pasu. Všetko toto fungovalo len vo väčších obchodných domoch a vo väčších mestách ale aj tam niekedy personál pri požiadavke o „VAT refund“ pozeral na žiadateľa ako ďateľ na betónovú rúru. DPH sa samozrejme nerefundovala z alkoholu, cigariet, PHM, potravín a podobne. Legenda hovorí, že jeden nemenovaný spoluobčan sa pokúsil o platbu bez dane aj v legendárnej hamburskej štvrti Sankt Pauli. Dodnes sa rehocem pri predstave ako namiesto bohušovského „já nechci čepičku“ musel zahlásiť „já nechci platiť Mehrwertsteuer“. O tom ako dopadol už historické pramene mlčia......
V druhoPočiatkoch sa už vratky DPH nerealizovali v obchodoch ale na hraniciach. Podstatné bolo aby mal človek vystavenú okrem bločku aj faktúru, tu tiež v niektorých obchodoch, ktoré s tým nemali skúsenosti boli vyvedení z miery ako vegán na bitúnku. V treťoPočiatkoch (najmä vďaka niektorým „podnikavcom“) sa už prikročilo na hraniciach aj ku kontrole či sa tovar nachádza vo vozidle a bude skutočne vyvezený. Pochopiteľne ak si niekto kúpil prvý digitálny foťák (tu už hovorím o čase okolo roku 2000 kedy prvé digitály stáli 800,- DM plus a mali hrúbku štyroch cigaretových krabičiek a rozmerný displej o veľkosti 1x1 cm a kartu s kapacitou pri ktorej sa dnes zasmejem viac ako na dankoslovenčine), tak sa to moc nekontrolovalo. Pokiaľ však išlo o televízory, HIFI techniku, bielu techniku a pod. kontroly boli pomerne bežné a (aspoň na nemeckých hraniciach sa dávala na tovar aj nálepka potvrdzujúca, že DPH bola vrátená). Vratku totiž bolo potrebné uplatniť na hraniciach krajiny v ktorej sa tovar zakúpil. Osobne som si poslednú vratku uplatnil na Vianoce 2003 keď som si doviezol vtedy supermoderný notebook Sony a ešte lepšiu gitaru Gibson Les Paul. V tom čase už ale peniaze nevracali na hraniciach ale bolo potrebné si ich vyzdvihnúť v danom obchode (čo mi pri mojich častých cestách až taký problém nerobilo). Potom som si vratky už neuplatňoval jednak prišla EÚ a dvak neskôr nastali štvrtoPočiatky. Ja však môžem v kľude písať tento článok doma na počítači a neposielať ho ako rukopis do DailyMale z nejakého ÚVTOS (ústav na výkon trestu odňatia slobody).
Postupne sa časy menili, mohli sme si aj trochu viac dovoliť, za volantom ma osud zavial do rôznych krajín Európy a bandasky ostávali prázdnejšie až napokon zanikli, Rosenberger alebo McDonald prestala byť nedobytná méta. A keď som pri tom „mekáči“ tak spomeniem jednu príhodu na úplný záver z kategórie „kamarát rozprával“ ale táto je skutočná a s kamarátmi sa na nej dodnes smejeme. Ja som bol šofér, zvyšok partie sa celkom dobre bavil za účasti rôznych aditív od sily 40% a viac. Zastavili sme na parkovisku kde bol McDonald, kamarát „jemne“ spoločensky unavený (hovoriaci vynikajúco po nemecky) sa vybral, že ide pre všetkých nakúpiť. Zmizol vnútri prevádzky, aké však bolo naše prekvapenie keď sa objavil zrazu s táckou v ruke a zamieril si to pešo rovno do McDrivu a na prekvapenú obsluhu pri okienku McDrivu vyblafol „Drinnen ist es voll, habe keine Lust zu warten“ (vnútri je plno nemám chuť čakať).......... Stalo sa niekde na diaľnici A8 v Rakúsku, léta páně .....ale to už sme mali aj my euro.....
