Mať prachy je fasa. Každý, čo tvrdí niečo iné, klame. Keby som nemal prachy, za balíček zo sveta nápojov by som musel platiť telom. Apropo. Bola to posledná noc na vysokej škole. Partia sa jednohlasne rozhodla, že ideme oslavovať koniec semestra. Koniec roka. Koniec štúdia. Koniec. Čo bolo super, ale na nešťastie som nebol tým hardcore objavovačom whisky, ktorého tu máte pred sebou dnes, dámy a páni. Po zopár pivách som skončil odpadnutý na stole s hlavou v rozsypaných cornflakesoch v klube ľudovo zvanom Šestka.
Na vyhadzovača to veľmi nezapôsobilo. Slušne ma poprosil, aby som odišiel. Bol to dobrý chlap. Dovolil mi, aby som si pred odchodom ešte trasúcimi sa rukami a rozostreným zrakom pichol inzulín a zožral horalku. Na záchode.
Noc bola načatá. Zažiadalo sa mi dlhých nočných radov, anonymných rúk a majonézy. Chcel som si kúpiť Mašľu, a potom ísť nočákom domov. Vtom mi došla smska od kamoša. Na priváte majú párty. Je tam chlast a baby. Netuší, čo mám momentálne rozrobené, koho, a či vôbec, ale že či môžem dobehnúť. A že som aj dobehol. Väčšina chalanov bola zaneprázdnená pitím do zabudnutia. Pomer k voľným slečnám bol viac skosený než na prednáške o gender studies. Zvyšok večera som strávil mančovaním sa s babou, ktorej meno si vôbec nepamätám, ale úplne presne si pamätám, aké pocity vo mne vyvolali tie jej dve mäkké nadýchané žemlice v mojich dlaniach.
Čo tým chcem povedať? Aha, jasné. Bohatstvo je relatívne. Raz ho máš na konte v banke. Raz v dlaniach. Raz v Tajovského parku som videl chlapa, ktorý požiadal o ruku, predpokladám, svoju priateľku. Staromódne. Dramaticky. Na kolene. S prsteňom. V momente, keď ho dosť nahlas odmietla, na hlavu sa mu vysral vták. Straka, asi. Neviem. Nevidel som dobre. Predstavujem si, že to bola straka. Sedel som s kamošmi na lavičke oproti a žrali sme bagety. Medzi nimi bol v tej dobe aj môj najlepší kamarát. Už som o ňom písal. O pár rokov neskôr sa zabije pri autonehode.
Ale v ten jeden okamih, zatiaľ čo nešťastne zaľúbený chlapík s prsteňom v ruke, ktorý o pár hodín neskôr odnesie do záložne, prežíval dosť blbý deň, ja som bol študent vysokej školy, žijúci z ruky do huby, a predsa som sa vtedy cítil byť najbohatším na svete.
Ľudia sú spoločenskí, hej, vyhľadávajú tvoju spoločnosť, lebo máš
prachy, alebo poznáš iných ľudí, ktorí majú ešte viac prachov, alebo
preto, lebo si vďačné boxerské vrece, lebo nemáš ani jedno, ani druhé.
Ale zo skúsenosti viem, že ľutovať sa, v tomto prípade, je veľmi nemúdre. Vyrieši sa to samo. Napokon, všetci, ktorých si poznal a bol si na stretnutia s nimi zvyknutý, zmiznú. Niekto zomrie. Niekto sa odsťahuje. Niekto sa zmení tak, že s ním nebudeš chcieť mať už nikdy nič spoločné. Mohol by som tu ďalej splietať anekdoty o priateľstve, nádeje a sny do štruktúr svojej fantázie, ale nevyrastal som na slovách majstrov rozprávačov. Nemám ustavičnú potrebu vyplniť každú medzeru na papieri melódiou ostrých slov a plytkého ticha. Chcem len spať a prebudiť sa so zlým pachom v ústach a s rozstrapatenými vlasmi, nie o tom napísať dve básne a jednu baladu. Navyše, Anthrax to povedala celkom presne, byť “začlenení medzi ľuďmi, ktorí vás majú radi a na ktorých sa môžete spoľahnúť,” nie je utešovanie sa pred výplatou, ale holý fakt. Hoci sú len dvaja-traja, to je to jediné, na čom v tomto chujovom živote záleží.
Nie som otvorený, spoločenský typ. Radšej sedím pri ohni s jedným ďalším človekom a vediem hlboké debaty o ničom. Radšej som sám s knihou o self-improvement manažérskych somarinách, než na workshope s ďalšími 20 ľuďmi. Radšej sa napijem doma, akoby som mal niekde na firemnom večierku hýriť do tretej. Čo je dosť blbé, vzhľadom na to, že som kedysi začínal ako predajca na pobočke a dnes mám tím o 18 dušiach... Počkať. Mám v tíme 18 ľudí. Duší je 17. Jedno z toho je ryšavý chlap - a ten nemá dušu.
Priznávam, dnes som finančne za vodou a o bohatstve sa mi rozpráva ľahko. Večer pred spaním nerozmýšľam nad tým, čo budem ráno jesť, nemodlím sa, ale zato pravidelne masturbujem. Netrúfnem si moralizovať bezdomovca, ktorého cestou do práce občas stretnem. Väčšina mojich známych sa vyhýba rozdávaniu peňazí bezdomovcom, pretože si myslia, že si za ne kúpia pivo a cigy alebo drogy. Radšej by im rovno kúpili teplú večeru alebo deky, niečo, čo im pomôže. Aj keď chápem myšlienkové pochody, ktoré za tým sú, nie som dostatočne naivný na to, aby som si myslel, že mojich 15e ich zázračne vytiahne z biedy, stiahne ich z ulice a postaví na nohy, napíše im popíči curriculum a nájde dobre platenú robotu. A najmä, že im zmení mindset. Život na ulici je to jediné, čo spoznali dôkladne. Je to ich nine-to-five rutina. Tento človek už je na dne a má dosť iných starostí. Ak mu mojich 15e pomôže sa dostať k balíčku cigariet alebo k fľaške piva, a to je to, čo potrebuje, čo ho prenesie cez ďalší deň, potom s tým viem žiť.
Aby bolo jasné, nerozdávam prachy bezdomovcom, aby mohli živiť svoje neresti. Samozrejme som radšej, keď si za moje prachy kúpia teplé rožky a mlieko. Ale som s tým mentálne uzrozumený, že tie prachy míňajú na to, na čo chcú oni. Oni cítia, čo potrebujú. Okrem toho, nie všetci ľudia bez domova sú závislí ľudia.
A teraz si prečítam v komentároch – Tu je päťka, dúfam, že si za to kúpiš drogy, ty bezcitný hajzel!
Určite sú v živote situácie, keď sa ťažký zážitok niekedy môže zmeniť na dar, ak ho prevrátiš ako sieť potrubí v Autocade a pozeráš sa naň z iného uhla. Ako decko som nemal nejaký rolový model. Skôr som stretával ľudí, pri ktorých som si želal, aby som jedného dňa nebol ako oni a dostával som sa do situácie, v ktorej som byť nechcel. Nemali sme veľa peňazí, ale nikdy nám nehrozila ulica. Chodil som do školy, po škole do krúžku. Mal som spolužiaka, ktorý odišiel študovať do Viedne. Strašne moc som mu závidel. Mal som v živote obdobie, keď som sa díval na svet cez dno pohára. Šikmé plochy poznám veľmi intímne. Reálne, rýchlosť sa zvyšuje, nakloníš sa k svahu, stratíš ťažisko, chceš oblúk, nájdeš ľadovú platňu a na svahu vyžerieš kubík snehu. Metaforicky, ako Jimmy Reeves striedaš C-G7-C a mrmleš si len tak pre seba My lips are sealed but my heart knows stále dookola. Nie každému z nás sú rozdané rovnaké karty, ale to neznamená, že tie svoje karty nemôžeš znovu zamiešať, preskupiť, alebo aspoň prehodnotiť v záujme lepšej hry. A potom sú v živote situácie, keď je na ceste domov. Padá dážď so snehom. Viditeľnosť je zlá. Nevšimne si stopku. Nič zvlášť pozoruhodné. Napriek tomu fatálne. Ne je to bezbolestné. Je to škaredé. Vystrihnú ho z pokrútených plechov. Dovezú na sál. Doktori sa budú snažiť najlepšie ako vedia, aby ho zachránili, ale jeho telo je úplne rozbité. Jediné šťastie je, že nemá hypotéku. Decká, naše zdravotníctvo je niečo ako kedysi seriál Za rokom 2000. Napoja ho na mašiny, ktoré zaňho robia všetku robotu. Tento medicínsky shit and stuff ma vždy fascinoval. Zomrie v umelom spánku. Je to slabá útecha. Asi tak ako keď máš pod zadkom vankúš, zatiaľ čo z teba zaživa sťahujú kožu. Sedíš v zatemnenom byte sám so svojou zatemnenou mysľou. Niekto, koho nepoznáš, ti len rýchlo dá niečo, aby ti pomohol. Nastaví ťa to ako hodiny. Na chvíľu. Chytáš sa slamiek, akýchkoľvek, pohodených okolo, a aj tak to napokon dopadne celkom reálne. Vieš, že tvoj život sa vybral podivným smerom, keď čoraz viac času tráviš niekde preč s neznámymi ľuďmi. Vždy kráčaš vo vychodených koľajách. V škole sú to učebnice, v práci smernice. Je to prvýkrát, keď nevieš, čo máš robiť. Nemôžeš si pomôcť, lebo si nemôžeš spomenúť na nič iné než na to ako zneli vaše hlasy v poslednom rozhovore, ktorý mohol byť o čomkoľvek, napríklad, či niekedy Kate Upton uvažovala o tom, že pôjde za svojimi snami a bude pracovať v mestskej knižnici, a keď ju náhodou stretneš, knihy, ktoré bude niesť v rukách, si pritlačí na svoj hrudník a vášnivo a s úsmevom na perách, ktorý sa odráža v očiach sa ti rozpovie o tom, Jako zabít ptáčka. Na záver ti položí ruku na rameno a dodá, že keď sa zamiluješ do spisovateľa, zamiluješ sa do pocitu horúceho čaju v krku. Na konci dlhého dňa sa zamiluješ do ešte dlhšej sprchy.
Zamiluješ sa do čerstvého vzduchu, búrky počas letnej noci, pokoja, ktorý po nej nasleduje, a ostrého, čistého pachu z prestierania novej posteľnej bielizne.
Kráľovstvo za to, aby som sa do toho parku mohol vrátiť, sedieť s kamarátmi na lavičke a jemu povedať, ako veľmi ho mám rád a že mi chýba.
