Tak nám starkej život deviaty krížik na chrbát namaľoval. I sme to vari pekne oslávili, i som si popritom pospomínal na svoje drevorubačské korene a tak som sa rozhodol, že sa s vami podelím o pár čriepkov. Aby sme to celé uviedli, starká je Hanďeľka, t.j. z Čierneho Balogu. Balog založili pred vyše 400 rokmi na žiadosť Kráľovskej banskej komory kvôli ťažbe dreva. Miestni ľudia sa síce vedeli oháňať sekerou, ale nemali skúsenosti so splavovaním dreva, tak si páni pozvali osadníkov kdesi z Rakúska a títo založili 13 balockých osád. Vzhľadom na to, že bol Balog v podstate odstrihnutý od sveta, a tiež že veľká časť jeho histórie sa odohrala ešte vo feudálnom nevoľníckom systéme, vytvorila sa tu taká dosť zdegenerovaná rázovitá kultúra drevorubačov, kde hádam dodnes platí, že len ten je poriadny chlap, kto v hore robí.
Ako vieme od p. profesora Albertyho („Formovanie robotníckej triedy v obvode Brezna“, vydavateľ Osveta 1981), v roku 1710 si banská komora zisťovala stav osád a osadníkov. Do svojich spisov si zaznamenávali iba osoby schopné rúbať sekerou. Na Balogu vtedy žilo 120 chlapov, z toho bolo 87 drevorubačov, 29 dingmajstrov, jedon holcmajster (to bol ten, čo mal kľúče od miešačky) a traja práceneschopní.
Balog má svoje typické nárečie, tzv. Handeľčinu. Dôsledne zmäkčujeme, aj normálne tvrdé spoluhlásky (idem do roboťi), množné číslo vytvárame zásadne príponou -e (napr. nohe, ruke, dva rožke), prídavné mená končia krásnym -ô (malô chlapča) a číslovky poznáme len tri: jedon, „zo dva“ (čokoľvek medzi dva a desať) a „na Máriu“ (veľa). Ľahkú ženu voláme huva a namiesto „sú“ sa hovorí „sa“, napr. „to sa ťí kokoti, Brezňaňi.“ Baločaňi sú lokálpatrioti, Balog je stred sveta a najväčšia diera je Brezno. Pokiaľ sa teda nebavíme o Bystrici, vtedy sme už s Brezňanmi kamaráti Horehronci. A nedaj boha o Bratislave alebo „dolniakoch“, vtedy sme všetci kamaráti Stredoslováci.
Starká je z desiatich detí. Gita, Tera, Hana, Marka a Jano, Jožo, Julo, Tóno a dvakrát Štefan. Áno, Števo je dvakrát, ale nie preto, že by prastarkým došli mená (hoci ani by som sa nečudoval), ale preto, že prvý Števo sa zabil, tak nasledujúci syn musel byť znova Števo. Príbeh je takýto: Števo drevorubač sa vracal zo šichty domov. Z kopca, kde sa ťažilo drevo, do doliny si drevorubači urobili takú šmykľavku z kmeňov stromov, po ktorej potom spúšťali guľatinu. Podvečer Števko, zľahka potúžený, cigaretľu zapálil, podumal i napadlo ho takôto: nebudem sa ja veru terigať navôkol, sadnem tuná na pripravený kmeň a spustím sa dole. Času ušetrím a hádam ešte aj poudeci v krčme dám. I veru ako premyslel, tak i urobil a s výkrikom „varúúúj!“ sa spustil dole. No hej no, veď ja netvrdím, že moja rodina sú voľajakí Einsteini, ono keď sa tí drevorubači krížia medzi sebou 400 rokov, tak sa to musí prejaviť.
Výchova detí fungovala vtedy trošku inak, nebolo vera bože treba psychológov. Pradedo boli bača, takže najmä v lete sa doma nenachádzal a prababča boli na všetko sama. I veru nemohlo si žiadne dieťa dovoľovať, bo okamžite jednu varekou po krížoch dostalo a hneď bola nastolená duševná rovnováha aj čakry sa pootvárali aj karma sa spravila. Legenda vraví, že prababka krompache hakľovali na haluške, keď sa deti začali vadiť a len krik všade. Chytila šlauf, vybehla na dvor a začala to mlátiť hlava nehlava, jedno, či dieťa bolo divé alebo sa tíško hralo, ešte aj susedovým sa ušlo. Nemala veru ona pri desiatich deťoch čas zisťovať, kto je na vine.
Keď som starkej oznamoval, že s najlepšou východniarkou čakáme tretie dieťa, bolo mi povedané, že vraj nemám rozum. Na moju pripomienku, že ona je z detí desiatich, som bol poučený: „no héj, ale to vtedy ešte boli ľudia sprosťí, primiťívňi!“
Prababča sa tiež dožili hodne cez 90. Pamätám si ju, keď už moc nemohli chodiť, ako sedela na gánku a sledovala svet okolo a i takto mi vraví: „ťen kohút, taký ťen jarabý, voľakoďi aj šesť sliepok vyobracia, hihihi!“
K tomu pradedovmu bačovaniu – raz sme boli na čundri cez Veporské vrchy. Prišli sme tam na takú lúčku, kde bola už taká rozbitá koliba a pri nej ale úplne funkčná prehistorická kadibúdka. Prespali sme tam a kadibúdku sme samozrejme využili. O tom mieste som nič netušil, ale potom som o tom len tak náhodou rozprával mamke, že kde sme boli, a tá sa začala vypytovať, a nakoniec aj na mape si to nechala ukázať, a potom mi vraví: no to je presne tam, kde som ja za mladi cez prázdniny každú nedeľu s babkou chodila za dedom s kandličkou, bo on tam ovce pásaval. Tam asi boli počaté všetky tie detváky. Cez tú kadibúdku, ako sa vraví, dýchla na mňa história.
Ak ste videli film Pokoj v duši, ktorý točili na Balogu, tak je tam na začiatku taká scéna, ako ten hlavný hrdina príde do krčmy a tam mu taký násoska asi minútu niečo hovorí, akože ho tam víta, ale nie je mu rozumieť ani slovo. Tak to bol náš Tóno, starkin brat. Zomrel iba predvlani, dožil sa hodne cez osemdesiat. Na to, že bol gogoľec odkedy si pamätám - takých 30 rokov - a pravdepodobne aj ďalších 30 predtým, si celkom požil. Tóno sa takto rozprával s každým, nebolo mu síce rozumieť nič, zato sa ale stále usmieval.
Starká so starkým sa zoznámili na miestnej zábave, krátko po vojne. Starká mala vtedy iného frajera. I bou prišou mladý junák starký a voľajako sa mu starká asi pozdávala, tak sa pýta, že s kým tam je. Keď to zistil, tak pozval onoho šťastlivca na pohárik dal chlapčokovi zo dve po papuli a už mala starká nového frajera. A žili spolu šťastne 45 rokov, až kým starký neumreli. Tak tak, milé deti, vtedy ešte fungovala evolúcia. Ono ten druhý chlapčok mal trošku smolu, bo starký bol tiež drevorubač.
Starký bol tiež z veľa detí, z deviatich. Bolo ich sedem bratov, takže tam zadarmo nič nedostal. Z jedného taniera jedli vždy dvaja, takže musel jesť rýchlo, inak by mu brat zožrau. Koruny nemal. Vravel, že keď prišiel domov peniaze pýtať, mama ho zbili. To zato sestry vždy nejaký ten šesták dostali, vedeli v tom tie baby už vtedy chodiť.
Do školy sa moc nechodilo, iba v zime, bo potom už bolo treba kravy pásť. Dochádzka už bola za prvej republiky povinná, tak vraj si vždy mamka alebo tatko museli ísť pár týždňov do roka do basy posedieť, bo deti do školy nechodili. Jeho tata bol tiež drevorubač, umrel tak, že si do kolena sekerou zaťau a gangrénu dostal. Krásna drevorubačská smrť.
Na Balogu je horehronská železnička, to ale hádam každý z Dailymale vie. Kto to ešte nevidel, boha Krista vám naháňam, utekať pozrieť. Bo vlak prechádzajúci cez futbalové hrisko počas zápasu podľa mňa nikde inde na svete nenájdete (viac detailov tu). Hriská sú tu inak dve: TJ Tatran Čierny Balog a Partizán Čierny Balog a, prisám bohu, fakt sa tam od vekov pasú kozy. Tatran a Partizán sú také bojovné slovenské názvy, ono veď partizán tu bol asi každý druhý. Dedo boli tiež partizán a vraveli, že na Balogu šesť týždňov fronta stála. Tomu ale moc neverím, bo toto som počul v každej druhej slovenskej dedine, keby tak bolo, tak celú vojnu by sa tĺkli len v tých horách slovenských.
Raz som na Balogu absolvoval svadbu, mal som asi 16 rokov, ženil sa starkinej sestry koňa brata z druhého kolena syn. Výborná akcia to bola, len si z nej moc nepamätám. Čo si pamätám je, že každý chlap z rodiny si so mnou chcel vypiť, lebo ja som vraj ten školovaný z Bratislavy. Hej, v tom čase som bol asi tak tretiak na gymnáziu, tak už som bol školovaný. Ráno som sa zobudil s kýbľom pri posteli ako mi Jano nalieva poudeci, že vraj na popravu. Do tejto bukolickej scény vpálila moja drahá maminka a začala niečo také to mamičkovské o strate dôvery, ako som ju sklamal a tak podobne. Asi trošku vrieskala a ja som sa len tak prihlúplo usmieval, aj tak sa nič iné nedalo. No hej, udrž si integritu osobnosti, keď musíš lôchať vodku s každým, aby si neurazil. Túto scénu mi nezabudnú pripomenúť zakaždým, keď tam zavítam, aj keď to už bude 30 rokov. Vraj som im ešte aj auto ogrcau cestou zo svadby, ale k tomu sa nepriznám ani za boha.
Bo veď čo si budeme hovoriť, na Balogu zväčša takto:
- „Ná, de už ideš?“
- „Čak het mi treba ísť.“
- „Ná dočkaj, dáme gangovô.“
- o 2 až 4 hodiny: ?!?!? viď paragraf hore o Tónovi
- o 4 až 12 hodín: ?!?!? viď paragraf hore o svadbe
Starká je neuveriteľne skromná, všeobecne starí Handeľci sú. Ešte aj vyhoreté švíbalke si odkladá, lebo keď jej už jeden horák na sporáku horí, a potrebuje zapáliť druhý, tak nepoužije novú, ale odpáli si vyhoretou. Ja viem, to už je trochu diagnóza, ale kurva bolo ich 10 detí, nemali nič. Nikdy nemali nejak veľa peňazí, dôchodok má mizerný, ale vždy voľajakú korunu pre deti, neskôr nás vnúčatá a teraz už moje deti, zošporuje.
Starká nie je nijaký mimoriadny človek, nie je to nejaký kmeť, ktorý by rozdával múdrosti, modernému svetu moc nechápe a dookola sa s ňou hádam o jedle, lebo furt by každého len vykrmovala. Moje dlhé vlasy zakaždým komentuje, že vyzerám ako cigánča, čo nemá peniaze na holiča. Ale rozumie tomu, že človek sa zo seba nemá posrať, je skromná, pracovitá, vždy jej záležalo na blízkych a pre nás vnúčatá vždy robila vynikajúci tvarohový koláč. Takže svojím spôsobom výnimočná je.
Pekná oslava to bola, brat Julo dokonca vytiahol heligónku, pospievali sme ťahavé, ľudové. No a keď sme sa lúčili, starká so svojím typickým humorom vraví: „a keď dožijete, tak vás o desať rokov pozvem na oslavu stovky.“ A veru, boha jeho, ani by som sa nedivil.
PS: Oslava sa udiala ešte pred Koronou, my sme nie kokoti, ako ťí Oravci.
