Subkritických textov o slovenskej gastro scéne nie je málo. Skôr by sa dal konštatovať opak. Len keď zavriem oči a zatnem päste, tak si spakruky vybavím dobrý poltucet článkov, ktoré v ostatnej dobe went viral: Vegeta je farebná smrť; Šiel som na burger, aneb najlepšie konské mäso v Prešburgu; Chuťový test sajdrov (a iného čúča); Zabíjačka v desiatich krokoch – prasopes; V Dúbravke sa dobre varká; Nežerte v Primi, ich kuchár si vŕta v nose celú zmenu a okrem toho robia paradajkovú z konzervy.

 

Na túto nôtu už toho bolo napísaného po kokonut (na jazyk sa tlačí dodať, že už asi všetko). Ale ako sa hovorí, niekedy je fajn ísť s prúdom v ruke s údom. Navyše, ako zhodnotila šedá eminencia tohto portálu, je to vďačná téma. Jeden gastrotext do seba ešte internet absorbovať môže.

 

Inšpiráciou a spúšťacím mechanizmom, ktorý otvoril Pandorin roldor s pointou tohto článku, bol moment, kedy som sa vybral na obed. Ako dovtedy mnohokrát. Keďže som chcel v rámci pauzy nakúpiť domov trochu čerstvého (dekoračného) ovocia, zabočil som do Tesca. Zablúdiť na obed práve tam, to je už chybou samo o sebe, ktorú z čírej lenivosti neustále opakujem a stále netuším prečo. Výhovorkou nech mi nie je ani to, že moja baňa na urán je situovaná v mestskej periférií, kde človek tak trochu tápe, keď rozmýšľa nad žrádlom.

 

Keď už ku chybe prišlo a vy už ste v Tescu, veľa alternatív sa vám neotvára. Neviem čím to je, ale tento reťazec má akoby predplatenú exkluzivitu na to najtragickejšie, čím hlavné mesto v stravovacom biznise disponuje. Je pritom úplne jedno, do ktorého Tesca vkročíte. V tomto konkrétnom napríklad fungujú v bloku na občerstvenie presne tri podniky.

 

Prvým je akási čudná kebabstyle bagetéria, resp. žemláreň hrajúca sa na gyros. Zákazníka som tam nikdy nevidel a dosť často tam nevidno ani obsluhu, takže neviem, či to vôbec žije, alebo sa jedná o maketu, utečenecký tábor alebo portál do inej dimenzie.

 

Druhým podnikom je ázijská kuchyňa (či čína, thaj, vietnam, alebo laos, to fakt neviem) bežiaca v operačnom systéme fastfood. To znamená: solamyl, cenník v korunách, pod horúcou vodou rozmrazované kuracie kozy, omáčky v starých fľaškách od kokakoly, kalkulačka namiesto pokladne a „etenieco, coktomu?“. Minule som ich videl v novinách – nesplnili hygienické štandardy ani ázijských štandardov. Odvtedy tam chodím iba vtedy, keď už fakt neviem. Občas aj častejšie.

 

No a tretí podnik je reštaurácia v pravom zmysle slova. Má obsluhu, dynamicky prevádzkujúceho prevádzkara, jednu nemú televíziu (TV Paprika) a obedové menu - čiže na Tesco pomery high society. Preslávili sa tým, že o nich urobili reportáž do televíznych novín, ako vyhodili partiu vozíčkarov. Spomínaný prevádzkar vtedy na kameru povedal, že ich poslal preč, lebo im invalidnými vozíkmi obíjali stoly. No vážne. Skutočný príbeh, ľudia aj emócie.

 

Doteraz som ich obchádzal. No veru nie kvôli kauze s vydrbaním hendikepovaných, toľko principiálnosti vo mne zas nedrieme. Akurát ich šesťeurové menu, pri ktorom sa dopláca za polievku, ma proste akosi neoslovilo. Zrejme však nedávno prešli hĺbkovým auditom, pri ktorom sa múdre hlavy dali dohromady a zhodnotili, že by bolo celkom fajn variť za podobné ceny, ako všetci naokolo. Dnes majú celkom požuteľné veci za štyri eurá a polievka je v cene. Tak som si teda sadol.

 

Chvíľku som si posedel takpovediac naprázdno, aj keď bolo obsadených iba 5 stolov (asi 25% kapacity). Zatiaľ sa mi nenásilne zarývala pod kožu skladba od Celestíny Buttfuckbeckham, ktorá svojim pornohlasom požadovala zavolať ambulanciu.   

 

Keď prišla pani vrchná, poprosil som svoju voľbu - medailónky na rizote, zemiakovú polievku dňa a minerálku. Počas tejto informačnej výmeny okolo nej pobehovalo nejaké desaťročné pribraté dievča, ktorému bolo očividne úplne fuk, že ja rozprávam a jej mamka pracuje, pretože ju ťahala za ruku a voľačo škriekala priamo do mojej objednávky. Ešte raz mladý pán, čo to teda bude? Či chcem aj niečo na pitie? No veď tú minerálku, ktorú ste zrejme prepočuli.  

 

Desať minút sa nič nedialo. Teda vlastne dialo, dorazila fľaška minerálky. Pani vrchná ju u mňa vyložila s obrátkou na opätku na úplne opačný roh stola, akoby to bol rozpálený zemiak v alobale, alebo akoby som smrdel (nesmrdel som). No ale veď nie som invalid, viem sa postaviť a natiahnuť.

   

Aj potom sa desať minúť nič nedialo. Obsadenie kapacity medzitým kleslo na 20%. Zrazu vidím v diaľke čašníčku, ako otvára ústa a niečo kričí mojim smerom, zrejme na svoju dcéru, ktorá neustále pobehovala okolo a dočapovávala postmix (pre svoje dve sestry). Aha, moment, tak nie, to kričí na mňa, cez celý podnik, že či som už mal polievku. Kývam hlavou, že nie, nemal, ďakujem pekne za opýtanie, ale načo kvôli takej malichernosti drať hlasivky, stačilo prezvoniť.

 

Asi 1,5-decová miska prišla naplnená do polovice, posypaná rozkrájaným lístkom petržlenu. Dal som si tri lyžičky a v tej poslednej som dokonca našiel zemiak. No fakt, bol tam – asi som bol tisíci zákazník tejto sezóny. Aby som to trochu vyvážil, férovo konštatujem, že hlavné jedlo bolo v pohode. Sľubovali krémové rizoto a ono fakt krémové bolo. Kuracie medailóny takisto nepokazili.  

Keďže som tolerantný človek a ani tej asertivity by ste sa vo mne nedorezali, čakal som trpezlivo na účet. Čašníčka zmizla do zákulisia s nejakým pánom, s ktorým sa vybavovala pri bare. Špička opadla a kapacita podniku klesla na 10% (dva stoly), takže si to mohla dovoliť. Prevádzkar sa už asi nemohol dívať, ako na mojom tanieri v priamom prenose tvrdnú tie dve nedojedené zrnká ryže, tak to vybavil za ňu, keď som ho dostatočne dlho hypnotizoval.

 

Posledným hajlajtom bolo, keď odniesol tanier s pizzou aj od vedľajšieho stola a dvoch dám sa spýtal, či im chutilo. Veru nechutilo. Cudzie rozhovory nepočúvam, ale prebehlo to približne takto. Nie? Akoto? Aha, hm. No ale tie hríby sú čerstvé. A aj okraje máme občas cesnakové. Nuž, čo sa dá robiť, aj tak budete musieť zaplatiť. Ak teda nechcete skončiť na vozíčku. Tamten krivo potetovaný, čo vám tú pizzu piekol, vidíte ho? Volá sa Dragan a práve ho pustili. Je trochu citlivý na kritiku. Ďakujeme, príďte zas.   

 

Na záver sedem statočných tipov, ako to robiť, keď už to robíte:

 

1. Netvár sa, akoby som za to mohol ja, že si sa vybodla na reparát a teraz musíš v štyridsaťpäťke robiť čašníčku bez maturity. Ak svojím znechuteným prístupom pokazíš chuť do jedla 11 z 9 zákazníkov a tí sa už nikdy nevrátia, onedlho nebudeš mať koho obsluhovať.

2. Ak zamestnávate človeka, ktorého robota je neustále interferovať s ľuďmi, servírovať, odnášať a účtovať jedlo, nedovoľte mu nosiť si do práce decká, ktoré si nevedia poslušne sadnúť na riť a čítať si knižku. A už dupľom nie, keď sú tri a všetky ukričané.

3. Platiaci zákazník nie je človek, ktorému sa venujem až vtedy, keď ma už prestalo baviť zadrbávať sa. Je celkom možné, že aj on má svoj vlastný život a chce väčšinu jeho chvíľ využiť efektívne a nie čakaním, kým selfpíčkam dolajkuješ selfíčka.  

4. Ak budeš šetriť krokmi a otázky na mňa ziapať cez celý podnik, ja budem šetriť na konci našej transakcie a nedám ti ani cent navyše. Ak je časť tvojej pláce pohyblivá a záleží od toho, ako sa človek pri tebe cíti, tak sa podľa toho chovaj.

5. Znížiť cenu a zároveň zmenšiť veľkosť porcie, to je ako pustiť sem utečencov, utekajúcich pred istou dekapitáciou a potom ich v Rakúsku zadusiť v zamknutej dodávke.

6. Ak niekomu vo vašom podniku nechutilo, je úplne jedno, čo si o tom myslíte, problém je na vašej strane ihriska.          

7. Nevyhadzujte z podniku invalidov. Karma sa díva.