- Prečo robíš deťom takto taxikárku? To ťa baví, ťahať sa po tých krúžkoch?

Dostala som otázku od kamarátky a zamyslela som sa nad tým. Popravde. Nebavilo ma to, bolo to náročné hlavne začiatkom školského roka, keď sme si museli nájsť systém a zistiť ako to bude fungovať bez ujmy. Už sme sa zabehli a je nám takto fajn. Pre niekoho to bude o ničom a povie si veď tak funguje každá druhá rodina. Ja v mojom okolí mám rodičov, ktorým aj krúžok raz do týždňa je veľa. Frflú a nechápu ako my zvládame 10 hodín krúžkov do týždňa.

Tak toto je náš bežný týždeň. 

Pondelok 6:00 zvoní budík. Teda on zvoní už 20 minút v trojminútových intervaloch ale keď o šiestej zazvoní aj druhý budík, viem, že ten už presunúť nemôžem. Hneď ako sa posadím na posteli, sa preberie aj naše prerastené šteňa, ktoré spí vedľa mojej postele. S radosťou vyskočí na nohy a privíta ma, chvostom poutiera prach na nočnom stolíku, teší sa že som stále tu. A bola som aj o jednej v noci aj o štvrtej keď sa bola vonku vycikať. O krásach a nástrahách šteniatka by som mohla písať viac, ale to možno inokedy. 

Budím mladšieho syna. Ten s radosťou vyskakuje z postele a už mi rozpráva, čo všetko sa mu v noci snívalo. Pripravím mu raňajky, kôpku oblečenia do obývačky a idem spraviť zo seba človeka, ktorý môže vyjsť medzi ľudí. Čo u mňa je špirála a spraviť si menej strapatý cop ako ten s ktorým sa zobudím. A keď mám náladu dám si rúž. Veď pod rúškom vyzerá super a aspoň viem, ktoré rúško už je použité a patrí do koša.

Nachystám raňajky a oblečko pre staršieho, zbalím mu desiatu. Ak muž nie je v práci tak rieši jeho odvoz on, ak nie tak sa musí prichystať celkom sám a len mu zavolám pred ôsmou kedy má ísť pred dom a sused ho odvezie do školy. Čaro dediny. 

6:49 sadáme s mladším do vlaku a ideme do škôlky. Nie že by sme nemali auto, máme dokonca dve, ale v rámci šetrenia životného prostredia, peňazí a času, využívame vlaky. Presťahovali sme sa v čase, keď sa mi už nedala prehlásiť škôlka. Tak starší chodí do školy u nás v dedine a mladšieho ešte tento rok musíme voziť do BA. Cesta vlakom trvá 8 minút. Pre syna je to výlet každý deň. Po vlaku presun MHD ku škôlke, a ja sa točím na MHD a vlak spať domov. 7:44 vysadám u nás na stanici a idem domov. 

Keď sú tie krajšie dni a obe deti sú zdravé a v inštitúciách, žiadna trieda nie je v karanténe ani nič podobné, tak začína môj pracovný deň. Kávou a raňajkami, ako inak. Pozbierať hovienka na záhrade, sadnúť za komp a zbierať hovienka v mailoch. Pardon. Riešiť pracovné veci. Popri tom nachystám ruksak na basket. Do auta odrážadlo, skate, loptu. Do krabičky nejaké rožky, aby som nemusela na tréningu stále počúvať, kto je hladný. 

14:00 vybehnem pre staršieho syna do školy. Aby si stihol spraviť úlohy, nech pred 15-tou už môžeme sadnúť do auta a ísť do škôlky. Odtiaľ sa točíme rovno do susednej dediny na basketbalový tréning. Mám hodinu času, tak s mladším synom spoznávam detské ihriská v Lozorne. 

Prichádzame domov 17:15, vyvenčíme prerastené šteňa a po 18:00 domov večerať, sprcha, do pyžama a o 19-tej nech sú v posteli. Prečítať rozprávku a spať. Som rada ak do ôsmej zaspia a môžem ísť variť obed na ďalší deň, pripraviť desiatu, popratať. Keď vládzem ešte fungovať tak sadnem do pracovne za šijací stroj a spravím nejaký ruksačik alebo kabelku a potom spokojná do sprchy a spať. 

Ďalšie ráno je o tom istom, zmena je taká že v utorok majú chalani atletiku. Po škôlke sa presúvame do Dúbravky na tréning. Tam mám hodinu pre seba. Buď vybavím nákup, alebo idem s kamoškou na prechádzku. Keď je veľmi škaredé počasie, sedím v aute a aspoň nahadzujem nejaké moje výrobky na net na predaj. Po tréningu cesta domov a večer ako každý iný. Večera, sprcha, rozprávka a spať. Jasné, že všetky tie úkony musím chalanom zopakovať asi 146 krát. Aj keď každý večer ten istý rituál, nevedia sa to naučiť a vždy im to musím pripomínať.

Stredy má starší zase basket, ale až o hodinu neskôr v Stupave. Tak čas po škôlke využívame na krátku návštevu babky. 

Štvrtky patria znova atletike.

Piatky bývajú hektické, ak pán tréner z basketu neprehodí tréning o hodinu skôr a tým pádom ho nestíhame. Syna beriem zo školy o 13-tej a naša cesta vedie na gymnastiku na Inter. Tieto tréningy má ako suchý tréning k hokejovým tréningom. Hodinu času opäť využívam na nákup, alebo čakanie v aute pred halou. Po tréningu o 15-tej sadáme do auta a cesta vedie na basket, ak začína o 16-tej tak ho stíhame. Piatky vypomáha s mladším babka, inak by sme nestíhali všetko tak ako máme. 

Človek by si vydýchol, že konečne piatok. Ja večer začnem baliť tašku s výstrojou, korčule, hokejku. Pripraviť raňajky/desiatu. Nejaké hry, knižky pre mladšieho. 

Sobota ráno, konečne si môžeme pospať o niečo dlhšie. Z domu odchádzame až po ôsmej. Cestu do Bratislavy si krátime sledovaním danielov popri diaľnici. 9:15 už starší skáče na ľad a korčuľuje a strieľa góly. Po hodine tréningu máme chvíľu čas a čakáme kým začne korčuliarsky výcvik pre mladšieho. Veď aj on chce byť hokejista, tak nech sa naučí korčuľovať. Nie nadarmo odkladáme na povalu všetky veľkosti korčúľ, čo sme mali pre staršieho od jeho 3 rokov. Naše sobotné doobedia patria zimnému štadiónu. Keď prídeme domov, dáme obed čo som navarila večer vopred a často im navrhnem oddych pri rozprávke, ale uprednostnia behanie po vonku s kamošmi. Ja si niekedy dám šlofíka, alebo sadnem za šijací stroj a relaxujem. Ak je doma aj manžel tak ideme na návštevu k babke, do lesa na prechádzku alebo len tak leňošíme doma. 

Nedeľa ráno, budík zvoní skoro. Už o siedmej odchádzame z domu. V zime dosť ťažké presvedčiť deti, že nie je polnoc a skutočne už môžeme ísť. Ale taký skorý tréning nám zabezpečí, že už pred desiatou sme doma a máme voľno. Teda ak si neprihlásime korčuľovanie aj pre mladšieho, v tom prípade tam hodinu a pol čakáme, vybehneme na ihrisko, dať si raňajky. Potom si krpec odkorčuľuje a ideme domov. Každý si robí čo len chce. Čo treba. Variť, prať, oddychovať. Návštevy, prechádzky, výlety v okolí. 

Takto keď sa na to pozriem tak sa pýtam sama seba ako to stíham. Mám dni keď skutočne padám na hubu a nevládzem. Ale keď vidím radosť detí, že môžu a chcú chodiť na tréningy, tak ma to nabije energiou a robím pre nich čo môžem. Starší mi sľúbil, že ma vezme do Ameriky keď bude hrávať v NHL. Dohoda je, že musí hrať niekde kde je teplo, taká Florida bude pre mňa okej. Páči sa mi, že má sny a ide si za nimi. Budem ho len podporovať. Nie ako jeho učiteľka v škole, keď mali napísať čím chce byť a prečiarkla mu „hokejista“ a donútila ho napísať vedec. Lebo to treba druhákovi spraviť, nahovoriť mu že hokejista nemôže byť. 

Asi sa čudujete, kde je môj manžel. On chodí do práce, má 12-tky a strieda denné nočné, čiže fixne s ním nemôžem rátať na žiadne dni. Keď je doma tak ma niekedy vystrieda na tréningoch, vyzdvihnutí zo škôlky a podobne. Ale cez svoje voľno maká okolo domu. Spravil plot a dlažbu, prevozil niekoľko ton hliny aby zarovnal pozemok a budeme si môcť už leto užiť na peknej záhrade a nie na hline. 

Už sa teším na leto, prázdniny a oddych od krúžkov. Načerpať energiu na september keď ten kolotoč začne znovu.