Autori, ktorí doteraz nenapísali žiadny cestopis, nedostanú gastráče.

       Luborg

 

Deň nultý

Len čo sa lietadlo dotkne zeme a  začína brzdiť, cítim, ako mu podvozok ťahá do šmyku. V duchu si už vravím, že dnes tu zomrieme, nejakým zázrakom ale pilot na konci dráhy elegantným driftom nasmeruje nos lietadla smerom k letiskovej hale, takže prestávam s pokusom oddrapiť opierku svojho sedadla, spolu s ostatnými zatlieskam a obliekam si plnú poľnú. Je totiž december, a ako v roku 1812 povedal istý pán Napoleon, v decembri býva v Moskve zima. V letiskovej hale prežívam ďalší životný WTF moment. Ľudia doslova utekajú z lietadla smerom k pasovej kontrole, ignorujúc akúkoľvek slušnosť alebo aspoň pokus o utvorenie rady, proste čistá India. Nevadí, však sme všetci Slovania, nejako sa dohodneme. Táto teória sa mi potvrdzuje v čakaní na vstup do krajiny, keď stojím v hlúčiku Kachazstancov, Uzbekov, Čečencov a ktovie ešte akej hávede a sťa biely maják uprostred šikmookého mora už z diaľky vzbudzujem záujem imigračných úradníkov. Som však pripravený, bumážky máme všetky zaplatené tvrdou menou, program nám robila Norielle na mieru a vodku vypiť zvládnem, takže máme pred sebou dva krásne dni.

 

Deň prvý

Ráno vstávame, v hoteli plnom čínskych turistov na okraji Moskvy dávame poriadne raňajky  a vychádzame von. Teoreticky sme pripravení na zimu, telefóny síce ráno ukazujú akési absurdné čísla, ale asi to bude nejaký omyl. Nuž, nebol. Nikto vás nevie pripraviť na to, že asi sekundu po vyjdení z dverí vám moskovský vzduch o teplote mínus sedemnásť stupňov prijebe jednu dobre mierenú priamo do ksichtu. Skúšam sa nadýchnuť, nejde to, mráz mi vypaľuje sliznice, okamžite mi začína tiecť z nosa i očí, ale seriem na to, lebo vybrať papierový kapesník z vačku by vyžadovalo dať si dolu jednu rukavicu a to by sa rovnalo istej smrti. Našťastie je stanica metra vzdialená len asi 3 minúty od hotela, takže prekonávam svetový rekord v behu bez kyslíka a z kryokomory vstupujeme do stanice Partizanskaja. Už od vchodu pri vstupe nás víta obrovská nadrozmerná socha nejakého deda zo samopalom v ruke, na hlave má baranicu (ale šál si ten otužilec nezobral!), vedľa neho čupia dajaký mladík (tiež bez šálu) a bábuška s guľometom (aspoň tá mala rozum v tej zime). Neviem, či má súsošie odradiť čiernych pasažierov, ale rozhodne u mňa moskovské metro získava cenné body za účinnú PR kampaň. Tetka za okienkom nám s obstojnou angličtinou predáva 3-dňový lístok na metro a neubehne ani 15 minút a vystupujeme na stanici metra Plóščaď Revolúcii. Podľa Noriellky je to najkrajšia stanica (mne sa osobne viac páči Arbatskaya, ale aj napriek tomu musím uznať, že na žeriavničku má dobrý vkus), všade je kopec sôch, skoro ako v múzeu. Moje umelecké JA má ale povolených len 5 minút, lebo moje akčné JA má iný cieľ – Lubjanka. A skutočne, konečne sa mi plní jeden z mojich snov vidieť naživo budovu, v ktorej sa vystriedalo veliteľstvo Čeky (zvláštna komisia plniaca úlohu tajnej služby v ranom štádiu boľševického Ruska, neskôr pretransformovaná na vojenskú rozviedku GRU), NKVD (neskôr Ministerstvo vnútorných záležitostí), KGB (v podstate CIA píšuca azbukou) a momentálne FSB (známa ako turistická kancelária). Budova parádna, presne ako som si predstavoval. Do múzea KGB nejdeme, máme lepšie plány. V treskúcej zime sa presúvame na Červené námestie, ženu parkujem v treskúcej zime do radu plného Kórejcov a kým sa rad pohne, bežím pre lístky na druhý koniec Kremľa. Keď už máme úplne omrznuté končatiny a ručička sa pohne o ¾ hodiny vpred, konečne vidíme múmiu najslávnejšieho Čuvaša – Vladimíra Iljiča Uljanova. Snažíme sa detailnejšie preskúmať, či je to skutočne on alebo len plastová socha, ale ochranka nás nemilosrdne asi po 5 sekundách čumenia posiela do preč. Pomer čakania a návštevy v minútach tak dosahuje závratný pomer 45 ku jednej, Leninovmu mauzoleu preto  musím jednu hviezdičku z hodnotenia ubrať. Celkové hodnotenie : 9 hviezdičiek z 10. Bonus track : pri múre má tabuľku veľa známych Rusov, vrátane pána Džugašviliho, nakoniec bola prehliadka mŕtvych tá najzaujímavejšia časť, lebo nie vždy som vedel uhádnuť kto bol kto, toľko ich tam bolo.

A nasleduje Kremeľ.  Hoci zaberá pomerne veľkú plochu, pre turistov slúžia len dva vstupy a jeden výstup. Lístky sme kúpili po nete (617 PHP), nebolo to ani moc drahé. Kremeľ obsahuje dva turistické spoty – Kremeľ ako areál (s kostolmi) a Zbrojnica (múzeum). Za mňa – Kremeľ ako areál nie je bohvieaký „padninaprdelák“. A nie kvôli tomu, že sme ani Putina nevideli. Je to proste príliš rozhádzané, kostoly sú všetky viac-menej také nevýrazné a bez osobitejšej atmosféry. Páčil sa mi len Archanjelský, kde sú pochovaní niektorí cári. Zato Zbrojnica je super, toľko zlata pokope by ste nevideli ani na výročnom celosvetovom kongrese raperov. Ako múzeum funguje zbrojnica dobre, vidno tam šaty, korunovačné klenoty, pozlátené biblie, všelijaké vozy a sane, rôzne dary. Za mňa vysoká úroveň, pomerne kompaktné a navyše s obstojnou výpovednou hodnotou. Ale ja som muzeálny typ, takže bežní smrteľníci si nakoniec môžu z hodnotenia odpočítať dve hviezdičky. Avšak neuvidíte žiadne komnaty, v ktorých tí cári bývali, celé je to obmedzené len na pár izieb, hoci prehustených, ale chýba tomu rozsiahlosť európskych panovníckych areálov (toto však môžete vidieť v Petrohrade a v jeho okolí). Hodnotenie : areál 3/10, Zbrojnica 8/10. Poznámka : priamo v zbrojnici je výstava diamantov za ktorú sa platí, ale na inom mieste je bezplatná výstava šperkov Bvlgari, ktorá vás aj tak prestane po 2 minútach baviť. Bonus track : najväčšie delo v Rusku, tzv. Car puška, má kaliber 890 mm, váhu 39 ton a dĺžku len 5 a pol metra. Vystrelilo sa z neho len raz, už na pohľad to nemohlo poriadne fungovať. 800 kilové gule sa nezachovali, kolchozníci ich buď stratili alebo pokazili. Len pre porovnanie, najväčšie delo na svete Schwerer Gustav, železničné monštrum určené na ničenie pevností Marigotovej línie s váhou 1350 ton, malo kaliber „len“ 800mm.

Kremeľ nás vypľuje na Červenom námestí, takže ideme obzrieť Chrám Vasiľa Blaženého. Stavba vyzerá na prvý pohľad ako semestrálna práca architekta, ktorý je už v terminálnom štádiu závislosti na piku. Je to vlastne súbor 8 separátnych chrámov obopínajúcich centrálnu časť, kde 4 z nich sú rozdelené osovo a zvyšné štyri vypĺňajú diery medzi nimi. Každý z nich má svoju špecifickú farebnú cibuľu na streche, a každá je umiestnená v rôznej výške. Teoreticky by to nemalo vôbec ladiť, v praxi je to geniálne. Vnútro kostola nič moc, jednak je to úzke, druhak príliš prekombinované a rýchlo sa stratíte. Hodnotenie : exteriér 10/10 (v zimnom slnku), interiér 4/10. Bonustrack : Kto bol ten Vasiľ Blažený? Počuli ste už o Jurodivých? Nie? A o „svätých bláznoch“? Jurodivosť vychádza z askézy, ale tá sa ťažko praktizuje v mestách, najmä ak sa ako bonus ešte aj narodíte ako mrzák. Evolučne sa teda vyvinula nepísaná kasta putujúcich bláznov, ktorí sa koncentrovali najmä v mestách, šaškovali, vykríkali po námestiach a kázali o návrate ku koreňom kresťanstva, k obráteniu sa k zbožnému spôsobu života a o nebezpečí džendžeru a istanbulského dohovoru. Najväčší rozmach zažili práve v cárskom Rusku, kde sa vplyvom kombinácie rozsiahlej krajiny s lokálne sústredeným obyvateľstvom a s nekvalitne vypálenou samohonkou zvykol rodiť veľký počet mrzákov a duševne postihnutých ľudí. Nuž a milý Vasiľ bol jedným z tých úspešnejších. Chrám samozrejme nenechal postaviť Ivan Hrozný na jeho počesť (navyše začali ho stavať až 3 roky po Vasiľovej smrti), lež ako pamätník víťazstva nad Kazaňských chanátom.  Pôvodne sa volal Chrám Ochrany Bohorodičky na Priekope a až Ivanov následník, cár Fjodor, veľký obdivovateľ Vasiľovho kultu, ho nechal premenovať.

Je čas na neskorý obed. Na Červenom námestí, plnom korčuľujúceho a punč popíjajúceho obyvateľstva, stojí obchodný dom Gum. Okrem solídneho obchodu s tradičnými ruskými potravinami a globálnymi značkami z prehnitého kapitalistického západu je na hornom poschodí aj celkom slušná ľudová jedáleň, kde si dávame boršč a 100g vodky k tomu. Po riadnom odgrgnutí pokračujeme v Tour de Moscow. Chvíľu sa pomotáme v okolí Baľšojho Ťeátra, pozrieme si ruské Champs Elysees (tu sa to volá Tverská ulica) a obídeme Kremeľ až ku Chrámu Krista spasiteľa. Ten má za sebou pomerne rušnú minulosť. Keď si Napoleon zbalil svojich pár švestičiek a prchal späť do teplých krajín, rozhodlo sa panstvo postaviť nejakú budovu ako ďakovačku pravoslávnej cirkvi. Chvíľu rozmýšľali, ako to bude vyzerať, kde to bude postavené a komu to vlastne zasvätia. Po 25 rokoch na to prišli a postavili najväčší pravoslávny chrám na svete. V roku 1931 si ale boľševici povedali, že sranda musí byť, a pomocou dynamitu mu trochu vylepšili fasádu s tým, že tam postavia Palác sovietov so 100 metrov vysokou vežou Lenina. Jamu na to aj vykopali, ale zrazu došli Nemci, spodné vody a nakoniec aj peniaze, takže tam Ukrajinec Nikita Chruščov nakoniec nechal postaviť verejné kúpalisko. Po páde boľševikov sa ľudia vyzbierali a kostol postavili nanovo. Hodnotenie : 9/10. Fakt veľká a impozantná stavba. Som skôr na gotiku, ale ako typický maloroľník mám všeobecnú slabosť dosrať sa z veľkých vecí.

Prechádzame mostom na opačnú stranu rieky Moskva smerom ku baru Strelka, ktorý mi odporučila Norielle. Sorry, zákaz vstupu, uzavretá spoločnosť! Vchod strážia odstrašujúco pôsobiace gorily, všade okolo parkujú naozaj veľké SUVčka s tmavými sklami, ideme my radšej odtiaľto dopreč, kým tu niečo nevybuchne. Robím si ešte svojku pri soche Petra Veľkého a už prcháme mrknúť Treťjakovskú galériu aspoň zvonku. Nič moc, ale viem, že na tie veci, čo visia vo vnútri sa ešte pôjdem pozrieť. Čas je v Moskve strašne relatívna vec, plynie nejako rýchlejšie, takže nasadáme na metro a ideme na predstavenie do cirkusu Nikulina. Asi dvojhodinový program je fakt parádny, kto má slabosť pre akrobaciu ľudí a „drezúru“ zvierat (úmyselne v apostrofoch, moderné metódy výchovy zvierat formou pozitívneho posilňovania sú v Rusku dobre známe a hoci viem, že väčšina z nich robí cviky kvôli odmene, rozhodne ma teší to, že už pominuli časy, kedy to robili kvôli strachu z trestu), nemôže dať inak ako 10/10.

Prcháme metrom na hotel a v prestupoch obdivujeme stanice. Každá má iný štýl, inú výzdobu. Čiernych nevidíme, dobre sa skrývajú. Alebo si Dmitrij vymýšľal? Je už pokročilá hodina, sme unavení, hladní a plní zážitkov. Čo nás čaká zajtra? To be continued...