Aktivít, ktoré sa dajú vykonávať cestou do a z roboty, je pomerne obmedzené množstvo, a to najmä ak ste socka, ktorá sa do svojho gulagu každodenne transportuje mestskou hromadnou. Mojou najobľúbenejšou činnosťou je počúvanie upirátených mp3-jek, lebo to by ste neverili, ako vás ráno nakopne taký Teebee a jeho Severed Dreams, alebo cestou domov prácou naštrbené nervy upokojí Boozoo Bajou. Štuple v ušiach sú teda fajn, jednak z muzikoterapeutického hľadiska a dvojak tým, že dávajú jasný odkaz okoliu, a to: „Nehovorte na mňa!“. Na druhej strane sú stále zamestnané len zvukovody a keďže vraj 90% vnemov spracúvame očami, musíme zamestnať aj tie.

 

 

Rána v emhádéčku

 

Ak ideme v haj-tech buse, do ktorého namontovali nové LCD-čka (spomeňte si na ich existenciu, keď zase zdražie cestovné), môžeme si pozrieť fascinujúci dokumentárny blockbuster o sladkovodnom rybolove a dúfať, že nám neprivodí bezvedomie predtým, než stihneme vystúpiť. Alebo si môžeme čítať knihu, ale ja som v tomto snob a konzerva a knihy čítam zásadne doma na gauči alebo v posteli. Takže mi nezostáva nič iné, len sa pozerať po ľuďoch. A tým myslím najmä po ženách, keďže som chlap a navyše ešte aj hetero, okrem toho sú ženy by default vizuálne estetickejšie plemä. A tento pondelok veru bolo na čo pozerať, aj keď mi chvíľu trvalo, kým som prišiel na to, že prečo. Bol totiž prvý školský deň, takže ulice boli prepchaté vyobliekanými stredoškoláčkami. A keďže je (ešte furt!) teplo, tak niekedy aj vyzobliekanými. Aj keď po uvedomení si, na čo sa vlastne pozerám, som sa chvíľu zhrozil nad tým, či sa zo mňa na staré kolená nestáva pedofil, ale potom som to zavrhol, keďže dnešné násťročné devy vyzerajú vždy tak minimálne o päť rokov staršie (nový kozmetický rad „Adult looking whore“ ® od Miss Slutty).

 

 

Prvý školský deň

 

Tým chcem povedať, že prvý školský deň je príjemná, aj keď v podstate ničím výnimočná záležitosť. Alebo nie je? Lebo kto si pozrel potom večer správy v telke, zistil, že návrat do školy po dvojmesačných prázdninách je v skutočnosti veľmi významná, no zároveň aj ťažko traumatizujúca, stresujúca, frustrujúca a demoralizujúca udalosť, asi niečo medzi stratou zamestnania, operáciou žlčníkových kameňov a holokaustom. No veď si predstavte – niektorým deťom sa po prázdninách do školy normálne že ísť nechce. A predsa musia. No je to fér? Má to takto byť? Toto sme chceli? Rýchlo požiadajme o názor psychologičku, sociológa, pediatra a hovorcov ministerstva školstva, vnútra a obrany. A aby si aj milovníci lacného slzotvorného pátosu prišli na svoje, urobme reportáž o Jurkovi, ktorý síce nemá dlaň na pravej ruke, ale je statočný, lebo stránky v šlabikári vie obracať aj kyptíkom (true story). Nezabudnime pripomenúť, že tento deň je zaberákom aj pre rodičov, lebo deti potrebujú nový peračník s Hunger Games, keďže peračník s Eduardom Kolenom je už sooo last year. Uzavrieme to tým, že ministerstvo zase zabudlo dať natlačiť učebnice, takže sa omladina aj tak hovno naučí. No čo vám poviem, já bych ty septembry zakázala.

 

 

Médiá

 

Ja chápem, že sa v tejto krásnej pohodovej krajine toho deje tak málo (resp. sa možno aj niečo deje, ale nemáme o tom vedieť), že nás aj nástup školského roka zdvihne zo stoličiek. Na druhej strane ma udalosť, ktorá sa cyklicky opakuje každý rok a bude sa opakovať až do neviemkedy, necháva chladným. Navyše sa mi zdá, že sa to s ochranou našich ratolestí trochu preháňa. Teraz síce budem vyzerať ako starý zatrpknutý dedo vo vlnených papučiach, ktorého už nikto nevládze počúvať, no keď som ja chodil do školy, tak moji spolužiaci, ktorí nevedeli čítať, písať a počítať, boli buď blbí alebo leniví, alebo oboje. Dnes máme dyslexiu, dysgrafiu a dyskalkúliu, a to je vážne, lebo veď už tie slová znejú tak mrzko, že má človek normálne chuť založiť neziskovku na podporu boja s nimi. Keď si môj spolužiak na základke trieskal hlavu o zem, tak dostal poznámku a zaucho, dnes by dostal lekársku správu s diagnózou hyperaktivita. A tak ďalej. Takže mám len jednu otázku: boli sme aj my ako deti a naši rodičia zo všetkého takí dosratí? Lebo pokiaľ si ja pamätám, tak moje školopovinné detstvo bola prechádzka ružovou záhradou, kedy moja jediná zodpovednosť bola prísť do školy načas, nedostať poznámku a päťku. Fakt absolútne megapeklo.

 

 

Marketingová vsuvka

 

Význam začiatku školského roka pre biznis je nemalý, preto je haló efekt okolo tohto dňa z marketingového hľadiska pochopiteľný. Veď je jasné, že aj tento rok treba kúpiť novú aktovku, lebo tá stará má v sebe zariadenie, ktoré sa aktivuje na konci školského roka a pri ďalšom nosení elektromagnetickými pulzami spôsobí dieťaťu svalovú atrofiu, skoliózu a zvýšenú hladinu kyseliny močovej. Preto je toto obdobie po trápnom lete, kedy sa nedá nič signifikantné predať, splneným mokrým snom každého marketéra.

 

Ja by som ale navrhoval zaviesť aj deň zvaný napríklad „Návrat do práce“. Pozor, nezamieňať so Sviatkom práce, počas ktorého sa paradoxne nepracuje. Tento deň by sa venoval pocitom frustrácie, nechuti a beznádeje po návrate do práce z dovolenky. Aby sa to nebilo s návratom do školy, mohlo by ísť o dovolenku zimnú, prípadne by to bolo možné ustanoviť niekedy začiatkom roka, kedy je každý finančne a nervovo vyflusnutý z Vianoc a rozbitý zo Silvestra. V televízii by boli reportáže s demoralizovanými motrokmi, ich zamestnávateľmi, zástupcami odborov, odborníkmi na pracovné právo, andragógmi a samozrejme psychológmi, prípadne aj psychiatrami. Už pred koncom roka by pri správnej propagácii stúpol predaj nielen nástenných a stolových kalendárov, notesov, ale aj iných kancelárskych potrieb s týmto motívom, biznis oblečenia, kurzov anger managementu, doplnkov výživy na upokojenie, šumivých multivitamínov a čajov na spanie. S Kotlerom na večné časy a nikdy inak!

 

 

pic via