Ahojte kakavkovia. Vrhnutie potomka u mňa spôsobilo, že tak celkovo by som chcela urobiť svet o niečo lepším, a tak som vytiahla Sascha v kočíku na protikotletovskú sešlost. Ja viem, že to nechápe, ale keby chápalo, určite by chcelo ísť, ne? Kotlety si zvolali svoj exhibicionistický slepačí úlet na štvrtú poobede. To väčšina pracujúcich nestíha, tak aspoň ako žena na materskej sa tam dovalím. Do počtu. Prekvapilo ma, koľkým fašizmus až tak nevonia a tiež prišli. Cez náš dav som kotlety ani nevidela, len kysnutého Pazureka dali nahlas, aby bolo počuť, ako halucinuje. Mučeník je on, krivdu cíti, škaredo ho odsúdili za niečo, čo nepovedal. Ale on nás zachráni všetkých, len ho treba zvoliť. Ďakujem, neprosím. Radšej budem trpieť v demokracii aj naďalej. Aj s bremenom neosvietených spoluobčanov ako on, ktorí v nej tiež majú volebné právo. V našom meste prebehlo všetko v rámci zákona, ale pri čítaní o násilí v Trnave mi mrzne krv v žilách.  Veľmi chcem veriť, že to bolo prvý a posledný krát, čo si kotlety trúfli. Nech sa nezačneme všetci báť ísť na ulicu, lebo uverili, že násilie je adekvátna reakcia na vyjadrenie názoru.

 

Poďme na krajšiu tému. Minule ma zastavila suseda. Teraz sa vraj rodia diamantové deti, ktoré nás veľa učia. Nuž veru. Saschaťov plač ma naučil, že keď menej pijem, menej cikám a potom ono menej plače, že som si ho dovolila položiť na posteľ. Naučila som sa, že vlastne ani jesť nepotrebujem. Len slabé telo potom zhltne jedlo aj s tanierom, keď dostane príležitosť.  Posledný, o kom som počula, že skúšal život bez jedla, bol Martin Bruncko. Nevie niekto, ako sa mu darí? Bo podozrivo ticho je o ňom.

 

Sascha sa narodilo v piatok a odvtedy každý piatok oslavujeme. Spravidla vo dvojici tancom slaďákov. Najpopulárnejším sa stalo Elvisove „Can´t help falling in love“. Lebo ja si fakt pomôcť nedokážem.  Prežívam medové týždne level Danielle Steele zrazená s Evitou. Alebo sťaby Bugár a Danko na začiatku spolupáchateľstva. Nikdy som si nemyslela, že sa dá zaľúbiť do dieťaťa, ale každý pohľad naň ma roztápa láskou. Ak sa niekto diví, prečo idealizujem, háčik je vo zvuku. Detičky sú krásne. To len ten plač je nervydrásajúci, týrajúci, horší ako pobyt na Guantanáme. A preto vynašli čo? No predsa štuple do uší. Pokojne by som ich stvoriteľa navrhla na Nobelovu cenu za mier. Ohromne znižujú agresivitu.

 

Keď dieťa práve neplače, mozog ženy po pôrode má vraj veľmi zvýšenú aktivitu v centre empatie. Už v tehotenstve ma takmer žiadna prosba o finančnú pomoc nenechala spať, kým som neposlala aspoň pár eur. Lebo čo keby život môjho dieťaťa visel na štedrosti cudzích ľudí? Strašná predstava. Nedávno som zaregistrovala troch chlapčekov zbierajúcich na liek Zolgensma. Pre jedného stojí vyše dvoch miliónov dolárov. Vynásobte troma a ani všetci z vybuchnutej bytovky v Prešove toľko nevyzbierali. Môj mozog sa šiel zblázniť. Je to obrovská suma. Jasné, že nechcem, aby sme život merali peniazmi. Že by som šla na kraj sveta, keby to bolo moje Sascha. Jasné, že som skeptická, že tie peniaze vyzbierajú. Hlavne nejde o úplne zriedkavú chorobu, takých výziev zrejme bude niekoľko každý rok. No čo s tým? Môj rozum čosi hovorí o potrebe systémového riešenia. Že sa to nedá takto zbierkami plátať. Že časom možno ten liek zlacnie a vylepšia ho tak, aby sa dal podať aj starším pacientom. Ale rozum nemá šancu prekričať matku vo mne.

 

A potom kontrolujem dotyčné transparentné účty a aj sa teším, ako sa im darí, aj si zúfam, lebo od cieľovej sumy ďaleko. Taký ženský mozog po pôrode proste nájde milión päť dôvodov nespať bez ohľadu na level únavy.

 

No a potom prišla správa o troch uhorených deťoch z chatrče. Na empatický infarkt som bola zrelá. Deň nato ma zastavila Rómka, čo pravidelne prehľadáva odpadkové bedne na mojom sídlisku.

„Pani, nemáte kočík?“ tlačila jeden polorozpadnutý a v ňom dieťa. Nemala ani vetrovku a bolo pekne pod nulou. Hm. Chcem pomôcť, ale neviem. Kočík mám len ten jeden, ktorý potrebujem.

„Pani, nemáte dáke veci pre mňa alebo deti? Viete, zima nám je.“ Srdce mi pukalo, ale nemám. Už chvíľu si zakazujem zbytočné nákupy a predtým som rozdala, čo som nepotrebovala. Lenže nedá mi to. Aspoň deku jej dať.

„No dobre, tak ja doma pozriem, čo vám môžem dať a stretneme sa tu zajtra o jedenástej, dobre?“

„Áno pani, ďakujem. Hlavne vetrovku keby ste mali, tak nezabudnite.“

„A kebyže nestihnete prísť, nechám to odložené pod týmto kríkom, dobre?“

„Dobre, dobre, pani. Ale tak, aby nebolo vidieť, bo dakto zobere.“

Ok. Bola som na seba hrdá, že som myslela aj na plán B. Nemám chuť sa tu tri hodiny prechádzať, keby meškala.

 

Večer som prehádzala byt hore nohami. Nabalila som všetko jedlo, ktoré už nemôžem, kvôli kojeniu a Saschovej intolerancii na kravské mlieko. Vyprázdnila som pohár, do ktorého som roky hádzala drobné. Z mojich športových legín, softsheliek, mikín a tielok som vybrala tie, čo by som síce ešte ponosila, ale tak prežijem aj bez nich. Len mi vŕtalo v hlave. Pani žije v osade bez vody aj bez elektriny. Čokoľvek jej dám, zrejme si nebude schopná vyprať a potom to asi vyhodí. Celkovo som si však predstavovala hladujúce deti, ktorým každým gramom darovanej bavlny zachraňujem život. Spomínala, že muž ide do basy. Chudák deti. Aj lieky som jej chcela pribaliť. Ale vie vôbec čítať, aby vedela, na čo sú? Bolo by nebezpečné ich popliesť. Ozaj, a pozná vôbec hodiny?

 

Na druhý deň som si šla nohy polámať, nech som na danom mieste v predstihu. Kočíkujem, chodím, mrznem... pani nikde. Rezignovala som a nechala vrece pod kríkom. Po pár hodinách tam stále bolo. Potom mi kamarátka porozprávala, ako tiež takto niečo nabalila a našla to porozhadzované po okolí. Nieže to slúžilo len po najbližšiu potrebu prania. Neslúžilo to vôbec a ešte to aj bolo treba upratovať po obdarovaných. Spontánna mentalita totiž vníma užitočnosť vecí po svojom. Predstava, že moje 15-eurové kokosové mlieko v prášku skončí možno niekde vysypané, ma dosť rozpolťovala. Prišla si pre to? Ako to využije? Nezahodí to do najbližšej bedne, lebo to nie je jej veľkosť? Nebola škoda mojej bundy? Takže na ďalší deň som sa vybrala pozrieť, či sa po stromoch nehojdá moje oblečenie. Prisámvačku, ja by som si ho v pohode zobrala späť a ďalej nosila. Nuž, moje vrece bolo stále pod kríkom. Roztrhané a prázdne. Kto si odniesol jeho obsah a ako skončilo kokosové mlieko, netuším. Aspoňže to neskončilo porozhazdované. Vzala som vrece a vyhodila do kontajnera na plasty. Pani som viac nestretla. Z mojej snahy zachraňovať ma prefackala aj vlastná rodina. Nevedela som vari, že je v meste charita, ktorá dáva aj perie oblečenie? Ta nevedela. V mojich predstavách mrznúcich detí, čo týždeň nejedli, sa neobjavila. Potom som ešte poslala peniaze tým trom chlapcom a dala si zákaz ďalší mesiac komukoľvek pomáhať. Príliš ma to stresuje. Ale vám nebudem brániť. Viac info tu. https://m.topky.sk/cl/10/1854415/Nemaju-ani-dva-roky--no-uz-musia-bojovat-ako-levy--Osudy-troch-slovenskych-chlapcov-zavisia-od-penazi  A keby mi raz niekto vyhodil na oči, že som zdieľala článok z Mopiek, všetko popriem. Napríklad poviem, že neviem narábať s počítačom a písal to niekto iný.

 

Do skakavenia, priatelia.