Pred dvomi rokmi som takmer plakal, že nebývam sám. Nenávidel som tzv. Fabo style (aj keď ja mám aspoň dlhé vlasy) a po tom, čo som ostal bez frajerky, som sa rozhodol. Hajde preč, nech mám svoj kľud a pokoj. Tak som si prenajal garsónku.

 

Po roku a pár mesiacoch som sa vrátil. Lebo už sa mi nechcelo vracať do prázdnej garsónky a celý týždeň komunikovať len s predavačkou v obchode. Facebook naozaj nenahrádza skutočný kontakt a výsledok je taký, že sa pokojne o druhej ráno na DM hádate s Ryazanom a divné vám to príde až ráno.

 

Jedna psychologička mi raz povedala, že mi rodičia možno suplujú deti. Možné to je, aj keď vtedy som mal chuť dotyčnú zastreliť a pochovať niekde v jej kancelárii a vytvoriť jej hrobček zo smetí.

 

Totiž, rodičia ako deti naozaj sú, akurát by človeku prišlo trápne dať im po zadku.

 

V takom rodičovi máte v dvoch osobách všetko od škôlkara po pubertálnu trinástku. Napríklad, raz som viezol zo záhrady klobásy. Celé auto bolo napáchnuté, otcovi som povedal, že ich treba vyložiť. Hodil tašku o zem a naštval sa. Normálne, jak pubiš.

 

Večer si občas dám s rodičmi pohár vína. Prišiel som na to, že to zoceľuje vzťahy a máme čas pozhovárať sa o tom, čo bolo v práci. Každý deň sa ich ako školákov pýtam, čo mali na obed (chodia do denného stacionára) a čo robili. Kto umrel, ak na úrade visí čierna vlajka, aj o čom sa sused pohádal so susedom sa často dozviem.

 

Aj po doktoroch s nimi chodím ako kolegyne, čo majú škôlkarov, len choroby sú to náročnejšie, než soplík a teplotka (pre korektora: áno, tepoltKa). Taktiež ich zväčša treba všade voziť, akurát na tréningy už nechodievajú.

 

Nakúpiť si nakúpia, dokonca mama aj navarí, v tom je oproti deťom trošku výhoda. Aj keď, nakupovali by občas ako deti, tak aj to mám niekedy na starosti. Niekedy je to veľmi, veľmi nepríjemné, vedia porobiť aj hovadiny. Ale veru človek by za nich aj život dal.

 

Tak isto majú svoje maniere a záľuby. Poznáte také, že syn chce skladať plastové lietadielka a je na vás, aby ste nakúpili lietadlá, lepidlá, farby, štetce... S rodičmi je to podobné. Napríklad potrebujete zohnať drevo, lebo otca baví robiť drevené krížiky. K tomu lepidlo. Alebo rovno nový kotol, lebo inak neprestane revať. Mama sa zväčša zahrá pri varení a praní.

 

Ergo, krížiky. Poznáte milosrdnú lož? Že poviete decku, že obrázok je krásny, aj keď je tam len machuľa? A prípadne to niekomu darujete? Ja áno, aby mal otec radosť, tak som niektoré krížiky „rozdal“ (a zopár som naozaj niekomu venoval). Jeden taký malý mám v aute. Som síce ateista, ale nezavadzia mi a otec má radosť. A s ním aj mama. A čo človek neurobí pre rozžiarené detské oči, všakže?

 

S vekom prichádza alebo lepšie povedané odchádza niečo z jasnosti myslenia. Moji rodičia na tom nie sú až tak zle, ale niektoré riešenia sú už také jednoduchšie (ale Fica nevolia). Napríklad, dopravné zápchy sa dajú vyriešiť tak, že niekde na predmestí budú záchytné parkoviská a po meste už bude jazdiť len MHD. Kotlebu treba zakázať úplne jednoducho, Fica zavrieť do basy, rovnako jednoducho, ideálne spolu s Mečiarom. No tak také jednoduché to je.

 

Aj von ich vyháňam ako deti, akurát počítač nevedia ani zapnúť, sedia pred telkou. A keď sú susedia vonku, tak ich pošlem von, nech sa idú na lavičku porozprávať. Nech nečumia len do bedne. V zime je to horšie, vtedy zaberajú krížiky a pečenie koláčov.

 

Občas ich vyveziem na záhradu, to keď, povedzme, mám svoj program. A vôbec môj program rodičia neriešia. Mal som kedysi frajerku v Nitre. V piatok som sa od nej vrátil, najedol som sa a šiel von. Že sme sa rozišli som našim nepovedal. Ale ani brvou nemihli, keď v sobotu ráno bola v byte úplne cudzia žena.

 

Občas s nimi hrám pexeso alebo podobnú hru (človeče, nezlob sa), ale to len občas, inak túto kratochvíľu nechávam sestre, keď príde na návštevu. Ju to dokonca aj bavi, tak nech sa zabávajú, ja mám vtedy voľno.

 

Keď som sa po rozchode sťahoval, tešil som sa, že odchádzam a budem môcť chodiť holý po byte. Keď som zistil, že som tam úplne sám, kamaráti majú deti etc., tak som prišiel na to, že aj tých pár viet o tom, čo bolo na obed, vytvára rodinu a pocit, že človek niekoho má. Aj keď mu ten niekto občas narobí problémy, kvôli ktorým nespí dni a noci, stresu toľko, že už pomaly ani nevie, ako sa volá. Ale zasa, vedia ma rozosmiať (špeciálne otec je vtipálek), teším sa, keď sa im darí a občas, keď idú na chatu, teším sa asi ako keď vaše deti idú na školský výlet (ku mne) a vy máte pár dní na chodenie po byte, ako vás pámboch stvoril.

 

Kým mi Ajka nenájde frajerku, neodídem. Nie že by sa nedalo. Len tak, zo svetonázorových dôvodov. Oproti samote na pár metroch štvorcových je nám spolu dobre.

 

Ak niečo nemôžete zmeniť, zmeňte svoj postoj k tomu. Neveril som, že toto v živote niekedy poviem, ale je to tak.