SYDNEY
V deň, keď naša loď zakotvila v Sydney, som sa zobudila veľmi skoro ráno. Vyšla som na balkón a hľadela som na podmračené nebo, ktoré úplne odzrkadľovalo moju náladu. Bolo mi smutno, že moja plavba sa definitívne končí a ja sa musím rozlúčiť s našou krásnou loďou. Vyhnúť sa tomu ale nedalo, jedine, že by som si chcela zaplatiť spiatočnú cestu tou istou trasou do Aucklandu. Priznám sa, že nemať doma dva čokle, ktoré mi už veľmi chýbali, aj by som to zvažovala. Napriek nepriazni počasia som si plavbu okolo Zélandu a Austrálie naozaj naplno užila.
Sydney... začnem tým, že zo všetkých miest, kde som kedy v živote bola, Sydney ma uchvátilo najviac. Je obrovské, krásne, neskutočne čisté a moderné. Jeho „oficiálne“ počiatky sa datujú do roku 1770, kedy sa v zálive vylodil James Cook počas jednej zo svojich pacifických plavieb a „objavil“ tento kút sveta. Nebudeme si ale zakrývať oči pred realitou, vykopávky na mieste dnešného mesta dávno dokázali, že už pred tridsiatimi tisíckami rokov sa týmto územím prechádzali pôvodní Austrálčania. Nikoho zrejme neprekvapí informácia, že Európania Sydney založili ako trestaneckú kolóniu a rovnako, ako pri Melbourne, aj tu došlo k zázračnému prerodu z kolónie vagabundov na jedno z najvýznamnejších ekonomických a kultúrnych uzlov Austrálie vďaka zlatej horúčke počas niekoľkých dekád okolo prelomu 19. a 20. storočia. Dnes je Sydney významnou multikultúrnou metropolou s počtom obyvateľov presahujúcim päťmiliónovú hranicu a zároveň je hlavným finančným centrom Austrálie.
Prvý deň v Sydney som využila na pešie potulky mestom. Aby som celý výlet mala vyvážený, aj v Sydney, rovnako ako v Aucklande, som sa vybrala na jednu z najväčších turistických atrakcií, Sydney Tower, a mesto som si obzrela z takmer tristometrovej výšky. Ak by ste niekedy zablúdili k protinožcom, toto si rozhodne nenechajte ujsť. Z vtáčej perspektívy mesto jednoducho vyráža dych a jeho rozľahlosť je ohromujúca. A navyše v tamojšej reštaurácii naozaj výborne varia, akurát miesto na sedenie si musíte rezervovať s dostatočným predstihom, najmä ak by ste mali v pláne romantickú večeru s výhľadom na nočné svetlá veľkomesta.
Navštívila som aj krásnu botanickú záhradu a stihla som ešte tri veľké Sydneyské lákadlá. Prvým bol asi najfantastickejší vodný svet v akom som kedy bola. Je výborne zorganizovaný (čo znamená, že v jednom momente púšťajú dovnútra len určitý počet návštevníkov, čím sa ľudia vyhnú tlačenici a cesty sú navyše jednosmerné) a vďaka systému podvodných tunelov, v ktorých ľuďom nad hlavami plávajú niekoľkometrové žraloky, rôznofarebné ryby či raje s rozpätím plutiev viac ako jeden meter ide o nezabudnuteľný zážitok.
Druhým mnou odporúčaným lapačom turistov bolo miestne múzeum námorníctva. Nakoľko Austrália zohrala v druhej svetovej vojne významnú úlohu, pamiatku na tieto časy nájdete aj v miestnom prístave v podobe historických lodí a ponorky, ktoré sú celé prístupné verejnosti do posledných detailov ako sú toalety, kuchyňa s jedálňou či technické priestory s množstvom budíkov, gombíkov a rúrok, o ktorých som nemala ani vzdialenú predstavu, na čo by mohli slúžiť. Zarazilo ma, aké sú vnútorné priestory týchto plavidiel stiesnené – a to hovorím ja, vzrastom viac hobit ako človek. Normálne vysoký chlap musí mať v týchto plavidlách problém udržať si hlavu nezranenú. Buď sa teda priemerná výška človeka za ostatné storočie radikálne zvýšila, alebo museli byť vtedajší námorníci mimoriadne opatrní. Mimochodom v ponorke som nedokázala vydržať ani dve minúty. Nešlo ani tak o stiesnenosť priestorov, ale o neskutočný chemicko – olejový smrad, ktorý ma ovalil vzápätí po tom, ako som sa vnorila do jej útrob. Žalúdok mi urobil štyri saltá behom pár sekúnd a ja som sa rozhodla, že zvracacích epizód som už na tejto dovolenke mala viac ako dosť. Zbabelo som zdrhla von.
No a aká by to bola návšteva Sydney, keby človek nezablúdil do svetoznámej budovy opery? To by sa snáď ani nepočítalo, takže aj ja som počas druhej noci v Sydney navštívila akrobatické predstavenie v hlavnej sále Sydney Opera House, ktorá je mimochodom tiež zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Predstavenie bolo podobného žánru ako nedávno skrachovaný Cirque du Soleil a akrobati predviedli zopár takých kúskov, že mi behal mráz po chrbte. Bohužiaľ, predstavenie by som si bola užila viac, keby Austrálčania neboli rovnakí kultúrni barbari ako Američania. Na rozdiel od európskych divadiel, tu je úplne bežné počas predstavenia žviachať pukance, chrúmať nachos, vyžierať sendviče, cukríky, zmrzlinu, šuchotať obalmi od jedla, sŕkať cez slamku nápoje a vôbec, svojim susedom všemožne narúšať kultúrny zážitok. Výsledné pocity z návštevy divadla som tak mala veľmi zmiešané.
BLUE MOUNTAINS
Keďže som v Sydney zostávala tri plné dni, rozhodla som sa druhý deň pobytu využiť na výlet do Modrých hôr a na hoteli som si objednala celodenný výlet do tejto lokality. Mimochodom, ako som sa dozvedela od sprievodcu, Modré hory sa nazývajú modrými z toho dôvodu, že ak sa na ne dívate z diaľky ponad buš, tak za určitých meteorologických podmienok vraj majú modrú farbu. Ja som tam zjavne bola v nesprávnom počasí, pretože zblízka či zďaleka, mne sa Blue Mountains zdali byť zelené. A ako zelené... Bol to ďalší z úchvatných, hustých pralesov, ktorý som počas svojej cesty navštívila. V Modrých horách je vybudovaný systém železníc a lanoviek, z ktorých niektoré vás povezú z jedného kopca na druhý ponad údole tak hlboké, až sa vám zatočí hlava. Tieto lanovky majú v časti kabíny presklenú podlahu, takže odvážlivci môžu otestovať svoju toleranciu k mnoho desiatok metrov hlbokému prázdnu pod nohami. Okrem lanoviek je pre turistov vytvorená aj sieť peších trás. Mimo týchto trás je voľný pohyb turistov zakázaný, a to nielen kvôli ochrane vzácnych druhov zvierat a rastlín, ale najmä preto, že ešte stále sa bavíme o pralese v Austrálii, teda najsuchšom kontinente zemegule. Požiar, ktorý by zapálil neopatrný turista, by vo veľmi krátkom čase dokázal napáchať nepredstaviteľné škody. Keď sme už pri ohni, rangeri v Blue Mountains sa nám hrdo pochválili, že tento rok sa im poradilo po siedmich rokoch uhasiť požiar, ktorý potichu tlel v časti pohoria. Ak som to správne pochopila, podložie pralesa v podstate nie je možné nijako rozumne uhasiť, nakoľko oheň sa šíri pod zemou. Sedem dlhých rokov teda rangeri bojovali so živlom, ktorý v nepravidelných intervaloch spod zeme vyliezal na povrch a ničil prales. Ako presne sa dá s niečím takýmto bojovať mi celkom jasné nie je, ale paradoxom zostáva, že oheň v Modrých horách sa rangerom nakoniec podarilo zvládnuť počas z dlhodobého hľadiska najsuchšieho roka v Austrálii, práve v čase, keď v jednej chvíli vzplanula polovica kontinentu.
Výletom do Blue Moutains som svoju trojtýždňovú cestu k protinožcom definitívne ukončila. Posledný deň pobytu som sa už len bezcieľne túlala po sydneyskom centre a prístave, obdivovala známy most Sydney Harbour Bridge, vychutnávala atmosféru mesta a nakoniec som zakotvila na terase príjemnej reštaurácie na prístavnej promenáde, kde som celú dovolenku v hlave rekapitulovala. Mojím snom bolo vidieť Nový Zéland, avšak kvôli nepriazni počasia sme v dvoch prístavoch vôbec nekotvili a v tom treťom som si namiesto dovolenky užívala môj zatiaľ jediný naozaj kvalitný záchvat morskej choroby. Na Nový Zéland sa jednoducho musím ešte niekedy vrátiť, pretože je to úžasná krajina, ktorá aj naďalej zostáva mojou vysnívanou dovolenkovou destináciou.
Do Austrálie som pôvodne vôbec ísť nechcela, ale keďže výletnú plavbu len okolo Nového Zélandu nebolo v mnou plánovanom dovolenkovom období možné zohnať, nakoniec som s malou dušičkou šla. Dôvod, kvôli ktorému som sa do Austrálie nehrnula, je moja naozaj ťažká arachnofóbia, avšak vesmír sa zrejme rozhodol, že mi vykompenzuje zlé počasie na Zélande a počas týždňa stráveného v Austrálii som ja osobne nevidela jediného pavúka. A navyše, Austrália je naozaj úchvatná. Fascinovala ma jej rozľahlosť, kilometre a kilometre buša, jeho dych berúca krása, omamná vôňa, ktorú neviem prirovnať k nijakej inej vôni na svete a pokoj, ktorý ma obklopil vo chvíli, kedy som prvý raz vstúpila na tento nádherný kontinent. A hoci Zéland budem zrejme navždy považovať za jedno z najkrajších a najzaujímavejších miest na zemi, kúsok môjho srdca som nechala v Austrálii.
