Oprela som sa v posteli a pozorovala dianie. Fascinovane. Mlčky.

Vizita ešte stále vizuálne implodovala a pomaly odtekala cez dvere. Spoluležiaca vyhrabla mobil z nočného stolíka. Vizita sa šprajcla. Pri dverách vytvorila zápchu a vyzeralo, že bude potrebovať preriešiť. Môj liekmi zdopovaný mozog okamžite vygeneroval ako top riešenie hajzľový zvon. Druhé riešenie rovnakej úrovne: Moment, sme v nemocnici, bude vhodnejšie preháňadlo. (Obe tie predstavy sú... ok, nechajme to tak.) Spoluležiaca sa dovolala a nadšene a nahlas komusi potvrdila, že IDE DOMOV. Skúsene si prilepila naspäť na brucho bandáž. Zopakovala som to po nej, obnažené vyšívance mi prišli tak nejako vulgárne. S hekaním (a miernym pitchungom) sa suseda komplikovane prevalila a posadila na okraji postele. Potom vstala. Vizita medzičasom odtiekla. Spoluležiacatrpiteľka obehla posteľ tempom šprintujúcej korytnačky. Za vizitou pleskli dvere. Na posteľ dopadla kabela a suseda začala brownovým pohybom po izbe a kúpeľni znášať na kopu svoje veci. Jednou rukou si pri tom držala brucho, aj keď na ňom mala tiež len tri malé vyšívance.

Skúsila som zatvoriť oči, že si teda pospím, ale zákon schválnosti funguje aj v špitáli, takže sa okamžite začali diať veci. Najprv rozprava na chodbe – prebehol rýchly test ozveny ako pokračovali smerom k východu. Hneď na to pohyb nejakej väčšej veci po chodbe a cinkanie tanierov. Do týchto zvukov sa plietlo vrz vrz neodoolejovaného kolieska a občasný náraz. Mala som pocit, že narážajú tie dve veci do seba. Posledný náraz bol do našich dverí. Tie sa opäť sa otvorili a dve sestry kolektívne vmanévrovali jednu celkom veľkú almaru na kolieskach. Jedna zjavne navigovala a druhá pomáhala. Znelo to... Znelo to ako pomerne veľká almara z drevotriesky, plná kadečoho a ťažká ako typická drevotriesková almara. Plná. Kadečoho.

/tuším som sa zacyklila/

Takže: ťažká, drevotriesková almara na malých kolieskach, čo vyzerajú, akoby ich vo Švédsku spáchali. Z almary vyčnievali zásuvky, trčali sáčky – z jednej strany je celofán a z druhej kus potlačeného papiera. Zn: Prešlo sterilizáciou. Zahliadla som nejaké balené nožnice (alebo aspoň dve očká na prsty). Fľaštičky sklenené, fľaštičky umelé, fľaštičky s vrchnáčikom, fľaštičky so sosáčikom.... Sprejoidné fľaštičky. Tuby. Sterilných balení s gázou poko.... veľa. Za nimi vkráčal sanitár s raňajkovým podnosom pre spolutrpiteľku. Nejako som neskúmala čo tam má, už pri pohľade na tanier mi nebolo dobre.

Ja som svoje raňajky dostala v úhľadnom, priehľadnom balení na stojan vedľa postele rovno v troch sáčkoch. Na moje zvedavé zakrákanie, čo to tam mám, som sa dozvedela: „Antibiotiká. Antibiotiká A toto je infúzia aby ste nám tu nevyschli. Vy máte zatiaľ ničperos.“  Z druhej strany stojaci sanitár na môj nechápavý výraz sotto voce podotkol – nesmiete nič jesť ani piť.

Aha. Preložené. Zaevidované pre slovníček.

Hneď potom sestra vybalila injekciu. Vypreparovala si kus ľavej nožičky spod paplóna a nemilosrdne vbodla do svalu. „To máte proti bolesti a trošku sa vám bude asi aj driemať. Musíte si poriadne oddýchnuť, máte za sebou náročnú operáciu. Postavím si vás večer. Odmeriame teplotu, mali ste zvýšenú.“ Lup a už som držala pod pazuchou teplomer.  

Paráda. O čom rozpráva a kam ma chce stavať? Zrazu som mala potrebu sa prejaviť ako príčetná a nie až tak takmermŕtvola: „Sestri a v krku ma škriabe kvôli intubácii?“

To už nado mnou stála druhá sestra – navigátorka vozíka. „Áno, pani, to môže byť. Šetrite sa. Keby ste niečo potrebovali, zavoláte. Teraz vás previažem.“

Vyrobila mi novú, bieloskvúcu bandáž na vyšívancoch. Fascinovalo ma ako presne vie, kde čo v tom vozíku má. Takmer sa ani nepozrela – len raz obehla almaru na druhú stranu – až mi takmer zmizla z dohľadu a doniesla si odtiaľ jednu fľaštičku – umelú so sosáčikom. A balíčky – BALÍČKY!!  So sterilnou gázou. Pardon, nechala som sa uniesť. Prebaľovanie rany sa stalo ďalším z mojich úžasuper obľúbených rituálov. Buď nastriekala nejakú alkoholovú smradlavinu a vysušila gázou, alebo použila niečo jódové na paličke a zassssss-špinila mi bruško nažlto. Občas aj oboje. Ale ten pocit – ležíte v posteli (ráno sanitár vypolohoval hlavu vyššie, tak máte rozhľad) a niekto sa o vás stará. Juj.

Nie že by som jej nechcela pomáhať – tu a tam ruka šmátralka chcela pridržať gázu, odložiť paličku (vyzerá to ako fakľa – už len podpáliť), alebo len prosto obzrieť, čo je na konci hentej zbruchatrčiacej hadičky.. Zakaždým sa mi dostalo veľmi prísne „NIE!“ alebo „NEPCHAJTE MI TAM RUKY!!“ Podvedomie reagovalo ako malo a tak sa zasa ruka šmátralka schovala pod paplón.

Záverom atrakcie mi odobrali teplomer (tststs, neklesá nám to), udelili zopár dobrých rád a načrtli dopoludňajší program. Odušu sa baliacej susede odovzdali nejaké papiere a povedali, že sa nemusí ponáhľať.

Znova vyvŕzgali s almarou na chodbu a zavreli dvere zvonka. Na chvíľu.

Chvíľa sa pre mňa pomaly stávala bežnou špitálnou jednotkou času. Každú chvíľu sa niečo dialo, chvíľu to trvalo, chvíľu som si zdriemla, chvíľu počkajte, meškáte nám chvíľu na vyšetrenie!, doktor bude chvíľku meškať na vizitu, za chvíľu sa vrátim.... Chvíľu bol pokoj...

Takže ďalšia chvíľa za nami a...: Voe, tu sa tie dvere nezastavia? Či ako čo? Jaj, civil! Ten tu čo? Aha, suseda ide domov. Hehe, tá toho ale má. Kabela, kabelka, dve igelitky... Sa chlapče nanosíš. Hm? Aha, jasne. To tu bude nejaký rituál.  „Áno, samozrejme. Aj vy sa majte. A opatrujte sa! Jasne, skúsim sa čo najskôr uzdraviť.“  Zatvor už tie dvere. Najlepšie zvonku. Aaaaach. Ktohovie, čo sa tu tak deje celé dopoludnie. Leží sa v posteli? Alebo sa smie vyliezať? Kedy mi dajú dolu tie pančušky? Ale sú fajné, vôbec nemám studené prsty na nohách. Mám volať, že by som chcela mobily? Hm. Ešte chvíľu počkám. Aká dlhá je správna chvíľa? Takto? Alebo ešte chvíľku? Šíš. Tak ešte chvíľku. Koľko chvíľok je chvíľa? Dooobreee, zasa sa cyklím. Volám sestru.

 

Oranžové tlačítko vivat. Tentokrát som čakala nadýchnutá, že aspoň pozdravím, ale dvakrát píplo a raz cvaklo a ozvalo sa: „akurát tam šla sanitárka!“ Cvak. Doprdele, nestíhačka. Po chvíľke niečo opatrne zaťukalo na dvere a priletela moja včerajšia víla. S nevíliou razanciou vpadla do kúpeľne a dotiahla misu, že mi určite treba. Nehádala som sa, bolo mi treba.

Skrátim to – písal sa rok 2016 a môj organizmus ešte stále v zhruba mesačných intervaloch dokazoval, že som žena. Pokiaľ si myslíte, že už nič iné mi nechýbalo, máte pravdu. Nechýbalo. Ěšteže tam tá víla bola. Na moje „sakra, krámy“ reagovala, že mi skočí kúpiť vložky ak treba, ale tou dobou som mávala v kabelke pohotovostnú. Pomohla mi s hygienou, aj prezliecť z andela do „civilu“. (Viete ako strašne blbo sa naťahujú nohavičky cez tie obväzové pančušky?) Ja už áno. Trpezlivo podávala a zasa schovávala do skrine kabelku, aj kabelu, ktorú dotiahla mama. Upratovala veci kam som si povedala. Posunovala nočným stolíkom  aby som mala veci na dosah. Zapojila dve nabíjačky a telefóny mi dala na dohmat. Poposunula posteľ aj so mnou doprava aby som nevyšklbla nabíjačku zo zásuvky pri telefonovaní... Keď som vyčerpane ohlásila „hotovo“, len sa usmiala, zobrala susedin stravovací podnos a zasa odletela.

 

Konečne mám chvíľku pre seba.