Už tomu bude pár rokov, čo som sa nechal fotrom zákerne ojebať (asi ako keď chcel Cartman so South Parku svoj iPad). Otec sa stal po dlhej dobe šťastne rozvedený. Daný stav bohužiaľ nepotrval dlho a po krátkej dobe a hlavne pár promile si našiel absolútnu rašplu, z ktorej sa časom vykľulo ešte väčšie zlo, než by človek čakal. Začiatky by asi nikoho nezaujímali a tak sa rovno posuňme k „skvelému rozhodnutiu“, ktoré nám zmenilo život.

 

Ako rodený Bratislavčan som celkom odmietal opovrhnutia hodnú myšlienku zmeniť nás na CéPéčkárov. Nakoniec sme našli veľmi pekný pozemok, pôvodne  záhrada s vinicou, kúsok od Bratislavy. Je celkom milé, keď na oznam, že v ritnej diere sveta bývať fakt  nebudete, vám otec povie, že veď autom sme za 15 minút pri našom súčasnom byte. Ehmmm, tati, ale ja nemám auto, ani vodičák a ešte pár rokov ani mať nebudem.

 

Stačilo pár úplatných rečí a srdce neskúseného chlapca sa razom obmäkčilo.

J (ja): Nesťahujme sa, veď máme pekný veľký byt.

T (tata): Ale tam budeme mať dom a bazén.

J: Ráno budem musieť dlho cestovať do školy.

T: Nebudeš vezmem ťa autom, veď aj ja chodím pracovať do Bratislavy.

J: Mám tu všetkých kamarátov a rodinu.

T: Tam si nájdeš nových kamarátov a určite je tam kopec mladých čubičiek.

J: Fajn, presvedčil si ma (tak určitééé...ojeb roka to bol, žiadne súce čubičky tam neboli).

 

Tak sme teda kúpili pekný pozemok v dedinke, kde boli domorodci vďační, že je tam 1 kostol, 2 krčmy a 1 potraviny (kde sa nedá platiť kartou, čo potrvá asi ešte 5 nasledujúcich rokov). Nakoľko bol pozemok čistý slíž, úzky a brutálne dlhý, začalo sa uvažovať (až po kúpe) načo nám taký pozemok bude, veď zeleninu pestovať nebudeme. Následne sa nám podarilo kúpiť aj vedľajší pozemok. Cieľ bol taký, že po pritiahnutí inžinierskych sietí, dané pozemky rozdelíme na 3, dva sa predajú a jeden ostane nám.

 

Samozrejme nemožno pozabudnúť na chuťovky ako keď zrazu zistíte, že na danom pozemku je spoluvlastníkom jednej hovnotiny asi 90 ročná babička, ktorej vnúča hustí do hlavy aby svoj 1 meter štvorcový predala minimálne za 10 000 SKK. Ale ona je takýto spoluvlastník na všetkých pozemkoch na ulici (aj to len preto že ju za éry Gottwalda omylom nevymazali z listu vlastníctva) a len nám to nepredá, ona to chce už vysporiadať všetko a musíte to riešiť vy. Pýtate sa prečo? No lebo babička nikomu na záhradu nechodí a tak je všetkým jedno že tam má podiel, nakoľko sa nechystajú nič predať. Zadosťučinenia sme sa dočkali až o pár rokov. Traja susedia (ktorým sa pozemky predali ) si chceli odkúpiť asi 2 metre od jednej susedy aby mali lepší prístup na ich cestu. Pani ich poslala najprv dopiče, že ona tam má nasadený egreš, neskôr ju 50 litrov presvedčilo. Hneď sme svoj 1 meter považovali za skvelú kúpu.

 

Poznáte to, najlepší spôsob ako si rozhádať rodinu, je dať sa s nimi do biznisu. My sme mali pozemky, vhodné na predaj či výstavbu a ujo stavia rodinné domy, prečo z toho nevyťažiť? Tak sa otec dohodol, že ujo postaví 2 rodinné domy a prachy si pomerne rozdelia. Neskôr prišli zmeny, hádky a pár mesiacov spolu nekomunikovali, klasika. Náš domček utešene rástol. Nabudgetované to bolo tak, že sa postaví dom, bazén, kúpi sa nové auto a ešte čo to ostane. No pani piča už začala vystrkovať rožky, škoda že to videli všetci okrem tatka, ale čo už keď sa zaľúbil jak somár do kopy sena.  Čo presne na tej oblude vidí dodnes nechápem. Nakoniec sa domček ani nedokončil úplne, na auto neostalo ale aspoň úver sme mali nový.

 

Pani piča je kuchárka z hornej dolnej a tak potrebuje poriadnu kuchyňu, za také prachy, že výrobca to už asi zabalil a odišiel na Bahamy. To, že asi o 2 roky už v nej variť nebude, je nepodstatné. Byť kuchárka je asi veľmi náročná práca, pretože chodiť pracovať do Bratislavy autom (ktoré dostala asi po 3 mesiacoch ako darček) bolo nad jej sily, a tak si zohnala prácu u nás v dedine. Chodiť do práce s nechuťou je také slovenské, chodiť do práce na koniec ulice od vášho domu je také výnimočné, ale chodiť do práce na koniec ulice od vášho domu na aute je také jej.

 

Následne prísť domov o 15.00 je evidentne nadľudský výkon, pretože navariť asi 50 obedov (nie ona ich nevydávala, iba navarila) a potom sa doma zvaliť na gauč a sťažovať sa aká je narobená bolo na dennom poriadku. To že o 15.00 som nebol často doma ani ja zo školy je vedľajšie, pretože autobus chodí skoro každú hodinu a otec už nepracuje v Bratislave. Za to ja som si radšej našiel prácu aby som mal na cestu do školy, knihy či zábavu, pretože otec peniaze už nemá. Zato pani piča sa má, čím ďalej tým lepšie.