Pred pár rokmi, už ich je osem, ma osud zavial na učiteľskú pozíciu. Nevieš, učíš. Asi som sa už niečo naučil, keďže učenia je stále menej a práce stále viac. Takže, čo som sa naučil?

Učiteľ je dôležitý. A kým si to naša vláda neuvedomí... neuvedomí. Pretože sociopatia má v DSM kód. Okej, platy učiteľov nechajme bokom a poďme k tomu, čo je pre učiteľa dôležité. A pre jeho študentov. A mnohí nebudú súhlasiť.

Prvé, čo by učiteľ mal urobiť keď vojde do triedy, je nechať sa zaregistrovať študentami. A následne zapísať do triednej knihy. Mal by. Ale poniektorí sa s formalitami nemáme radi a snívame o škole západného typu, s ľuďmi, ktorí toto majú na starosti a sú za to platení. Keďže poniektorí by radi, aby bol Putin náš prezident, riešime to tak, že keď vedenie ohlási termín kontroly papierov, obeháme sa, kolegovia, za hodinu všetci navzájom a je to. Zvyšok vyriešime ex post, keď prídu pripomienky.

Keď som začal učiť, jeden bývalý kolega mi hovoril to, čo asi pozná celá štátna správa, že „papier je grunt“. Nielen slovensko.digital ukazuje, ako veľmi sa mýlil.

Totiž, najdôležitejšie je posunúť decko. To je alfa a omega. Vzdelať ho vo veciach, v ktorých nie je úplne doma, to je v poriadku, to sa musí. Ale prednejšie je nájsť, v čom je dobré a tam ho smerovať. Toto je najviac.

Porozprávam vám o niektorých študentoch. Totiž, ak máme triedu s ôsmimi žiakmi, vieme ju rozložiť nasledovne: štyroch to nebaví a nezaujíma. Tých sa snažíte inšpirovať a ak sa dlhodobo nedarí, nech sa aspoň naučia na písomku. Nechcú to robiť a ani to robiť nebudú. Možno ich zaujíma vesmír a v takom prípade je žiadúce dať im úlohu, ktorá súvisí s ich záľubou. Inak len to nabiflenie sa. A to je nanič, to vieme všetci.

Ďalší traja majú buď talent alebo chuť. Tých vieme posúvať veľmi pekne dopredu. Pýtajú sa alebo im sami hovoríme čo a ako, práca s nimi je príjemná, často sú to zvedavé deti. To sú deti, ktoré si vážia prístup typu „kamarát“. Netlačiť, ale byť k dispozícii. Niekedy chcú, aby im bol človek za chrbtom, ale to len v začiatkoch, kým si málo veria.

A potom je ten jeden. Ten najlepší. Samostatný študent, ktorého nemáte čo naučiť, môžete sa učiť o neho a on od vás, ale len v prístupe. Sčítaný, skúsený, občas potrebuje zistiť nejaký detail, ako urobiť to a to. Inak ho utvárame už len svetonázorovo.

Dôležité je, že študenti sa môžu zo skupín do skupín presúvať.

A teraz trošku z praxe. Mám študenta. Flákač, ale slušný chlapec. Úloha niekedy znie: portrét. Okej. To sa robí tak, že deťom dáte úlohu, niečo im o nej poviete, na čo si majú dávať pozor a tak. Potom sedíte a pozeráte, čo v ateliéri robia. Opravíte ich, pomôžete a sedíte. Poradíte, keď sa opýtajú. Osobne mám najradšej študentov, ktorí sa samostatne pýtajú. Ale späť k tomu jednému chalanovi. Ten keď mal fotiť portrét, to mu tam dobre že nevznikali detské kresby. Krajina? Neexistuje bez nakloneného horizontu. Proste, celé zle. Až raz prišiel s tým, že, aha, bol som včera na koncerte, môžem ukázať fotky? No, môžeš.

A vtedy mi spadla sánka. To boli fotky! Niektoré si dodnes pamätám. Ja mám pamäť, ktorá sa priebežne maže každých pár minút. Som schopný za dve minúty (cesta zo zborovne do kabinetu) zabudnúť, čo som mal urobiť. Ale fotky si pamätám. Ten chlapec má proste talent. Bolo to vyvážené kompozične, správne expozične, vystihnutá atmosféra... neskutočné. Keby neprišiel vtedy s fotkami z koncertu v hipsterbare (pozor, študentom sa za hipstertvo nevysmievame, aspoň nie nahlas), dodnes ho mám za štvorkára. Odvtedy mu stále vravím, chlapče, keď pôjdeš na koncert, prines fotky. Má u mňa často jednotky.

Ďalší študent. Bývalý. Ignorant, intelektuál. Graffiti, umenie nemá zarábať. Obeť predstavy o nekomerčnom umení. Že je to predstava romantizmu a VanGogha nevie. Michelangela platili celkom dobre... ale o mýte chudobného umelca hádam iný článok. Študent bol na krajinárskom kurze. To je týždeň v prírode, kedy decká fotia krajinu od rána do večera. Nesmierne efektívny pobyt, dovolím si tvrdiť, že sa za týždeň naučia viac, ako za celý rok. Z rôznych dôvodov. Každý večer prezentácia cez dataprojektor, pred všetkými študentami. Ten mi tam privliekol krajiny, do ktorých zakomponoval Mickey Mousa. A podobné expresívne excesy. On celkovo rád expresionizmus.

Ale, dámy a páni, to malo hlavu a pätu. To malo myšlienku, logiku, to nebola fotka stromu, to bolo umelecké dielo.

Študentka. Experimenty, neustála snaha sa zlepšovať. Široký záber, stále skúšala niečo nové. Suverénna jednotkárka. Občas úloha „podľa vlastného gusta“. Výborné fotky, skúšala aj akty a kadečo iné. A vychádzalo jej to.

Študent, grafik. Ten dokáže zobrať najjednoduchšie logo na svete a ešte ho zoštylizuje. Flákač, ak ho to nebaví. Robil si svoje, úloha „nakreslite krajinu v inkscape“ v jeho ponímaní znamenala „nakreslite tri čiarky“. Ale také čiarky, že to bol les. Som s ním v kontakte dodnes, dokonca sme na niektorých logách pracovali spoločne.

Mám a mal som takýchto študentov viacero. Naposledy mi jeden na kresbe nakreslil lebku. A prikreslil k nej obrovskú ceruzu ktorá na ňu dopadá. O rok ho vezmú do hociktorej firmy, ktorá robí dizajn aplikácií alebo iOS hier. Videl som jeho dizajny. Parádne. Hotový človek.

A čo je na nich všetkých zvláštne? Títo žiaci nesplnili úlohu. Mali robiť portrét, priniesli záznam z koncertu. Mali fotiť krajinu, zamontovali do nej schizofrenické vízie, mali kresliť les a urobili čiarový kód, ku konštrukčnej kresbe lebky dokreslili niečo, čo nemali.

A dostali jednotku. Prečo? Lebo viem, že majú talent a snahu. Na niečo. Nemusí to byť nutne to čo im zadám ja podľa plánov v triednej knihe. Ale som presvedčený o tom, že je to dôležitejšie. Oni sami často urobia mnoho vecí naviac. A skôr, než by som zmenil názor, by som zo školstva odišiel. Maturitnú prácu budú robiť podľa svojho gusta a o výsledky sa nebojím. Niektorí zo spomínaných aj nespomenutých študujú fotografiu na VŠ. To je dovolené tak desiatim z republiky, každý rok. Ten expresionista založil novú umeleckú skupinu, študuje na VŠ. Spolu s dvoma spolužiačkami. Jedna z nich mi nedávno napísala, že mi ďakuje za môj prístup, lebo vďaka nemu je tam, kde je a kde byť aj chcela. Treba ich učiť čo im netreba?

Nie. Mojou úlohou je všimnúť si ich talent, schopnosť urobiť konkrétnu vec. A povedať im o tom. A ukázať im možnosti, ktoré s týmto talentom majú. Napríklad, nech sa orientuje na dizajnérske štúdiá, ktoré robia appky. Lebo tam má šancu. Obrovskú. Napriek triednym knihám a neschopnému ministerstvu. Nedarí sa mi to vždy, to je jasné. Ale aspoň občas sa o to, nie len ja, snažím.

Na záver: Jeden z mojich najbližších priateľov je umelecký kováč. Na strednej v prvom ročníku študoval nejakú volovinu. Až si ho všimol učiteľ na chodbe, ako si kreslí hlavu. A opýtal sa ho, lebo kresba sa mu pozdávala, či nechce prestúpiť ku kováčom. Prestúpil. Dodnes je vďačný za to, že si ho ten učiteľ všimol a povedal mu jednu vetu.

That´s the point.