Vandali boli germánsky kmeň a pôvodne sa vyskytovali kdesi na území dnešného Poľska, kdesi som našiel, že dokonca aj Slovenska. Ale ako sa ku nim začali od východu blížiť Huni, povedali si, že je vhodný čas zbaliť si svojich 6 sliviek a premiestniť sa viac na západ k dolnému Rýnu. Tam už žili Frankovia, ktorí z imigrantov neboli tak nadšení ako dnes. Medzi Frankami a Vandalmi vypukla vojna. O jej priebehu máme len kusé správy, pretože rímskych historikov vojny medzi germánskymi kmeňmi zaujímali asi rovnako ako nás vojna v Jemene alebo Sudáne, ale Frankovia víťazili. Potom ale Vandalom prišli na pomoc Aláni (iránski kočovníci pôvodne žijúci kdesi na východe dnešnej Ukrajiny) a misky váh sa preklopili na stranu alánsko-vandalskej koalície.
Po porážke Frankov sa Vandali nezastavili, ale pokračovali ďalej na západ. Podľa legendy na Silvestra roku 406 prekročili Vandali, Aláni a Svébi zamrznutý Rýn, vpadli do Gálie a začali ju rabovať. Západorímske vojská boli samozrejme na vojnu pripravené. Ibaže na vojnu s Byzantskou ríšou, a nie s barbarskými nájazdníkmi. Rímske légie tak boli vo východnej Itálii, a nie na brehoch Rýna. legionárit dorazili do Gálie až na jar roku 407, avšak nie z Itálie.
Britské légie sa v roku 406 vzbúrili a zvolili si cisára. Neviem, čo presne od neho čakali, ale ich očakávania nenaplnil, tak ho zabili a zvolili si nového. Ani s ním neboli úplne spokojné, ale nebolo to nič, čo by nevyriešilo pár seknutí mečom. Až do tretice sa im podarilo zvoliť si cisára, s ktorým by boli spokojní. Nový vzdorocisár sa presunul aj so všetkými légiami na kontinent. To bol mimochodom faktický koniec rímskej vlády nad Britániou.
Vzbúreným légiám sa podarilo Vandalov poraziť minimálne v jednej bitke, ale potom sa to začalo kaziť. Nový vzdorocisár poslal časť svojich legionárov bojovať proti riadnemu cisárovi do Hispánie, ale oni sa mu vzbúrili a zvolili si vlastného vzdorovzdorocisára. A zatiaľ čo cisár, vzdorocisár a vzdorovzdorocisár spolu navzájom bojovali, Vandali sa preháňali Gáliou, lúpili, plienili pálili. Ako napísal jeden vtedajší kronikár - celá Galia sa zmenila na jednu pohrebnú hranicu. Je síce možné, že trošku peháňal, aby si zvýšil čítanosť, ale aj tak sa Vandalom podarilo dobyť a vyrabovať dnešný Mainz, Worms, Remeš, Amiens, Arras, Therouanne, Tournai, Speyer a Štrasburg.
Lenže dlhodobým zotrvávaním v Gálii Vandali riskovali, že z malých Vandalčiatok vyrastú večneštrajkujúci bagetožrúti mávajúci bielymi vlajkami. Preto sa po troch rokoch rabovania presunuli z Gálie do Hispánie.
Rimania sa postupne spamätali, vyriešili oboch vzbúrených cisárov a okolo roku 417 začali ofenzívu proti Vandalom a ich spojencom. Rozdrvili Alánov, skoro vyhladili silingských Vandalov, ale keď došlo k poslednej bitke medzi Rimanmi a hasdingskými Vandalmi, boli to Vandali, kto z nej vďaka zrade vyšiel triumfálne. Spojler - Vandali budú v tomto článku vďaka zrade triumfovať ešte niekoľkokrát. Imperiálna propaganda totiž nedokázala pripustiť, že by Rimanov dokázali prechcať nejakí barbari a tak každú porážku zvalila na zradu alebo po roku 313 na Boží trest. Podobne ako Rusi každý požiar strategického objektu zvaľujú na nedopalok od cigarety.
V každom prípade porážka Rimanov, umožnila Vandalom, aby sa opäť preháňali Hispániou ako zdivočená horda. V roku 425 sa podaril Vandalom veľký prelom v ich dovtedajšej kariére - dobyli prístav Cartagena aj s dokmi. To znamenalo, že už mohli rozsievať chaos nielen na zemi, ale aj na mori. Z Vandalov sa stali obávaní piráti.
Sťahovanie Vandalov sa ale neskončilo. Roku 429 sa presunuli do Afriky. Prechod cez more im uľahčila (ako inak) zrada. Podľa niektorých ich k tomu presvedčil vládca Prokunzulárnej Afriky (toto je trochu mätúce, Afrikou sa v tých časoch označovalo územie dnešného Tuniska), ktorý sa chcel stať rímskym cisárom a usúdil, že spojenectvo s barbarmi m k tomu pomôže. Lenže Vandali nemali chuť slúžiť nejakému uzurpátorovi a začali v Afrike robiť to, čo doteraz - plieniť, páliť, rabovať.
Celkovo bol pre Rimanov vpád do Afriky nepríjemným prekvapením. Afrika bola tradične pokojná a slúžila Rímu ako obilnica a pokladnica zároveň. A Rimania tam ani nemohli poslať žiadne légie, lebo v tom čase bojovali proti Frankom. Nakoniec sa nad západnými Rimanmi zľutovali Byzantínci a poslali im posily. Síce to nestačilo na to, aby Vandalov vytlačili z Afriky, ale aspoň ich spomalili natoľko, že nedokázali dobyť Kartágo - druhé najväčšie mesto Západorímskej ríše. Keď nakoniec uzavreli mier, Rimania odstúpili Vandalom oblasti na pohraničí dnešného Tuniska a Alžírska.
Prestávka v bojoch mohla Rimanov poskytnúť čas, aby pripravili Kartágo na obranu pred potenciálnym vandalským vpádom. Ale na to nemali čas ani zdroje, lebo v Gálii pokračovali boje tenotkrát pre zmenu s Burgunďanmi a Gótmi. A tak, keď si v roku 439 povedali Vandali, že je čas pohnúť sa na východ, našli Kartágo prakticky nebránené. Lenže Kartágo Vandalom nestačilo a vpadli aj na Sicíliu. Opäť bolo na Byzantíncoch, aby zachraňovali Západorimanov. Zo Sicíliie sa síce Vandalov vytlačiť podarilo, ale na vytlačenie z Afriky už nemali sily. Na východe boli vo vojne s Peržanmi, na severe s Hunmi a bojovať ešte aj na treťom fronte, už bolo pre nich príliš náročné.
Po tom, ako sa prebojovali oblúkom od Rýna až do Tunisu si dali Vandali na chvíľu prestávku. Pre Rím to bolo veľké šťastie, lebo už aj tak mali plné ruky práce s Hunmi. V roku 451 ale rímsky generál Aetius porazí Hunov v Bitke na katalaunských poliach a roku 454 ho za odmenu cisár zabije. Osobne. O rok na to pre zmenu Aetiovi priaznivci zabijú cisára.
Pre Vandalov by bol hriech nevyužiť chaos, v ktorom sa Rím zmietal. V roku 454 získali Maltu, 456 Sardíniu, a do roku 469 dobyli aj Korziku, Sicíliu a Baleárske ostrovy. A to ešte stále nie je všetko. V roku 455 si Vandali „získali meno“. Vandalská armáda sa dopravila k Rímu a keďže ich nemal kto zastaviť, vyplienila ho. To, čo sa deje v dobytých mestách nikdy nie je príjemná záležitosť. Teda pre obyvateľov, dobyvatelia si to naopak zvyknú celkom užívať. Lenže v pamäti starých Rimanov ešte bolo dobytie mesta Gótmi v roku 410. Góti, ktorí už vtedy boli kresťania, sa snažili k rabovaniu a znásilňovaniu pristupovať tak citlivo, ako to len v neskorom staroveku bolo možné. Dokonca rešpektovali kostoly a ľudí, ktorí si tam našli azyl. Naopak Vandali sa správali o dosť horšie. Asi to tu nemusím podrobne opisovať - pálenie, lúpenie, znásilňovanie, ničenie, močenie na uliciach… Práve odvtedy používame slovo vandal pre bezohľadného ničiteľa hodnôt a pamiatok.
Samozrejme ani Rimania sa nedívali na vandalskú expanziu nečinne. Majorán (generál, cisár a vynálezca majoránky) v roku 457 vytlačil Vandalov aspoň z Itálie. Na to, aby hneď zaútočil na Vandalov, nemal dosť prostriedkov. Vpadol teda aspoň do Hispánie, ktorá bola tou dobou už tiež pod nadvládou barbarských hôrd. Keď tam stabilizoval situáciu, bolo zrejmé, že ďalším krokom na mape bude nakoniec vpád do Afriky. Vandalského kráľa rímske prípravy vydesili natoľko, že Rimanom dokonca ponúkol mier. Ale Majorán investoval do výpravy proti Vandalom tak veľa, že si nemohol dovoliť odvolať ju.
Vandalský kráľ preto preventívne pristúpil k politike spálenej zeme a otrávil studne na západe svojej ríše, aby znemožnil rímskym vojskám pochodovať západnou Afrikou do Kartága. To ale Majorána nezastavilo. Vybudoval veľkú flotilu, ktorá mala jeho vojsko dopraviť do Kartága po mori. Avšak Vandali podnikli prekvapivý útok a za pomoci zrady (zas) pripravenú rímsku flotilu zničili. O rok na to Majorán umrel prirodzenou smrťou väčšiny rímskych cisárov tej doby - úspešné palácové sprisahanie a následná poprava.
Cisár v Konštantínopole sa už nevydržal pozerať, ako sa jeho rímsky kolega trápi, a preto v roku 467 dosadil na trón svojho zaťa. Dokonca pripravil aj jednoduchý plán ako spraviť Rímsku ríšu opäť veľkou. Najskôr Rimania dobyjú Afriku, zo zdrojov, ktoré tam získajú, zafinancujú oslobodenie Hispánie a nakoniec znovudobyjú aj Gáliu. A ak sa im bude chcieť tak prejdú aj cez kanál a vytlačia Sasov z Británie.
Vytlačenie vandalov z Afriky sa malo udiať pomocou komplikovaného plánu. Jedna časť rímskej armády zaútočí na Sardíniu, druhá tretina sa mala vylodiť východne od Kartága a tretia mala zaútočiť priamo na Kartágo. Keď vandalský kráľ uvidel, koľko nepriateľov proti nemu stojí, požiadal o 5 dní na mierové rokovania. Rimania mu vyhoveli a to bola chyba.
Počas mierových rokovaní sa totiž Vandalom podarilo dostať rímsku flotilu do značne nevýhodného postavenia - na jednej strane boli Vandali, na druhej súš. A keď sa vietor otočil tak, že fúkal od Vandalov smerom k pevnine, ľstiví Vandali to využili a vypustili na Rimanov zápalné lode. Paluby rímskych lodí vysušené od slnka boli extrémne horľavé. Vypukol zmätok, ktorí Vandali dokonale využili. Pre Rimanov to bola katastrofa. Skoro všetky zdroje oboch rímskych ríší (Východnej aj západnej) sa použili na dobytie Kartága, v štátnej pokladnici neostal ani jeden solidus a výprava skončila absolútnym debaklom.
Toto sa udialo v roku 468. Západorímska ríša tou dobou ovládala už len Itáliu, Sicíliu, Dalmáciu a paradoxne dnešnú Normandiu. Skupiny Svébov, Alánov, Burgunďanov, Frankov, Alamanov, Osrtogótov, Bretóncov a Vizigótov sa preháňali po niekdajších rímskych provinciách a už sa nenašiel nik, kto by mal vôbec vôľu proti nim bojovať.
Koniec Ríma bol nakoniec absolútne antiklimaktický. Šéf cisárovej ochranky sa na to všetko už nedokázal pozerať a tak vtedajšiemu cisárovi, ktorý mal v tom čase 11 rokov, vzal korunu, poslal ju cisárovi do Konštantínopola. Chlapca poslal do prdele a sám seba prehlásil za kráľa Itálie.
A čo sa stalo s Vandalmi? Nakoniec si našli kráľa, ktorý mal vynikajúce vzťahy aspoň s východorímskou ríšou. To bol ale paradoxne aj dôvod ich zániku. Keď tohto kráľa zvrhol jeho brat, konštantínopolský cisár vyslal proti uchvatiteľovi trestnú výpravu. Byzantská a vandalská armáda sa stretli neďaleko míľnika, od ktorého to bolo do Kartága ešte 10 míľ. Podľa neho sa aj bitka volala Ad decimus - pri desiatom míľniku. Vandali prehrali a Byzantínci po skoro 100 rokoch oslobodili Kartágo.
