“Reii? Náš predĺžený víkend je ohrozený. Volal mi Janko Hraško, že Jožko Mrkvička, s ktorým sme pred pár dňami nahrávali audioknihu, má koronu. Zajtra idem na testy. Nechcem ťa nakaziť, ak to mám.“

„No dokelu... snáď si to nechytil. Daj mi vedieť, keď budeš mať výsledky“.

...

„Tak som negatívny, nechytil som to.“

„Tak to je fantastické, zajtra ráno vyrazím, na obed ma tam máš a máme štyri dni len pre seba.“

 

1. - 4. deň

Bol štvrtok 10. 12., keď som celá nadšená prišla do Liptovského Mikuláša, že si po dlhom čase spravím predĺžený víkend so slspom na Liptove. Obavy spočívajúce v neistote, či náhodou nechytil koronu, sa našťastie ukázali ako neopodstatnené a ja som sa tešila na zaslúžené štyri dni odpočinku. Veď nakoniec, nebola som od januára na žiadnej dovolenke a už som bola v posledných dňoch pred koncom toho divného roka unavená. Veľmi unavená. Fakt veľmi unavená. Okrem toho, že som sa nevedela dočkať svojho chlapa, som sa nevedela dočkať aj toho, ako sa poriadne vyspím a oddýchnem si. Tá únava, čo ma držala posledné dni, bola proste hrozná. Že to bol prvý príznak COVIDu – 19 viem až teraz, vtedy mi to nenapadlo ani vo sne. Akoby aj, veď od marca som nikam nechodila. Žiadne obchody, reštaurácie, bary, spoločenské udalosti, návštevy, nič. Poctivo som nosila rúška všade s výnimkou lesa, a to aj vtedy, keď som ich na ulici nosila už asi jediná a ostatní na mňa kukali ako na debila. Jediné miesto, kam som s výnimkou prírody chodila, bola práca. Nieže by som až tak veľmi chcela, ale práca z domu nám z nejakého mne neznámeho dôvodu umožnená nebola, hoci by sme toho boli plne schopní. V práci som si dýchacie cesty chránila respirátorom a z umývania a dezinfikovania rúk som si spravila takú menšiu obsesiu. Skrátka, že to nakoniec budem ja, kto donesie koronu slspovi, ktorý podľa všetkých doteraz známych vedomostí o COVIDe vykonáva podstatne rizikovejšiu prácu, mi nenapadlo ani vo sne.

Moja radosť so stretnutia s polovičiakom trvala len niekoľko hodín. Už v prvý večer som sa začala cítiť zle. Presnejšie, začala som mať silné kŕče v bruchu. To správne ródeo však začalo až na druhý deň. Ráno o piatej som z postele vystrelila ako raketa a len tak tak som stihla dobehnúť do najmenšej miestnosti. Hnačka. A teda riadna. S kŕčmi. Držala sa ma celý deň. Slspa som vyhnala do lekárne zohnať mi živočíšne uhlie. Zdalo sa, že trochu zabralo. No minimálne teda na tie kŕče. Hnačka sa postupne zmierňovala. Vyhodnotila som to ako nejakú črevnú chrípku, hoci mi nebolo jasné, ako som k nej mohla prísť. Zhodla som sa sama so sebou, že asi jedlo, ktoré sme si deň predtým objednali z reštaurácie na obed, nebolo celkom v poriadku, hoci slspovi nič nebolo napriek tomu, ze ho tiež jedol. Jediné, čo mi do tej črevnej chrípky nezapadalo, boli silné bolesti chrbta a krku. Nevedela som otočiť hlavou a slsp mi každú chvíľu masíroval chrbát, pretože ma bolelo aj ležať. No, takto sme si spoločný predĺžený víkend rozhodne neplánovali. Črevná chrípka akosi nezapadá do predstáv o romantike.

Sobota sa niesla vo veľmi podobnom duchu. Hnačka sa ma držala, kŕče v bruchu tiež, bolesti chrbta si privolali na pomoc aj bolesti kĺbov. Keď som nesedela na záchode, tak som spala. Nebola som schopná ísť ani len na krátku vychádzku. Lamentovala som nad tým, že ak sa v mojom veku cítim takto nanič z jednej blbej črevnej chrípky, tak sa bojím, čo bude o dvadsať rokov. Že by to nemusela byť obyčajná črevná chrípka mi ešte stále nenapadlo. Totiž, nikdy som necítila potrebu nejako podrobne študovať všetky príznaky COVIDu, orientovala som sa len v tých základných, takže to, že u malej časti postihnutých sa toto respiračné ochorenie začína hnačkami, som skrátka netušila.

Nedeľa, štvrtý deň, mi konečne priniesla úľavu. Brucho sa upratalo do štádia, že sa mi v ňom s hlasným kručaním krútili všetky vnútornosti, ale hnačka konečne ustúpila. Chrbát bolel už len mierne, unavená som bola stále, ale dalo sa to zvládnuť. Zjedla som niečo diétne, vypila som dve kávy a ako – tak posilnená som poobede sadla do auta a zamierila domov po našom vôbec nie romanticky strávenom predĺženom víkende. Slsp tiež nevyzeral veľmi šťastne, že som naše spoločné chvíle doslova presrala, ale s pokojom sebe vlastným to prijal s pokrčením ramien a flegmatickým vyhlásením „Čo už, stáva sa.“. Domov sa mi podarilo došoférovať bez nehody. Jediné, čo mi bolo počas cesty divné, bolo to, že ma auto niekoľkokrát poslalo na oddychovú pauzu. Normálne sa mi to nestáva. Nemala som pocit, že robím za volantom niečo divné, ale auto jednoducho vyhodnotilo, že nie som v správnej kondícii na šoférovanie. Poslúchla som ho, nie som magor. Doma som zničene omdlela do postele a neželala som si nič, len svätý pokoj.

 

5. deň

O pol šiestej ráno na piaty deň som normálne vstala, normálne som sa naraňajkovala, pokrčila som plecami, normálne som šla na vychádzku so psami a chvíľu po návrate z vychádzky som z minúty na minútu umrela. Nie doslova, samozrejme, ale do štádia, kedy som si bola istá, že ak som ešte stále živá, dlho to trvať nebude. Chytili ma tak šialené bolesti celého tela, každého kĺbu, každého svalu, každého vlasu na hlave, že som kňučala ako pes. Hlava mi treštila, až som si bola istá, že mi vybuchne. Teplota mi vyliezla pod 38 stupňov a silná triaška mnou lomcovala tak, že mi cvakali zuby. To, že sa moja hnačka vrátila s explozívnou silou stredne veľkej sopky, bolo už len čerešničkou na torte. Teda v živote som už bola všelijako chorá, ale toto bola novinka. Takto chorá som ešte nebola.

Zdvihla som telefón a zavolala svojmu všeobecnému lekárovi predpokladajúc, že mi rovno pošle sanitku s tým, že mi prasklo slepé črevo alebo sa mi stala nejaká iná chuťovka, vyžadujúca okamžitú hospitalizáciu. Keď mi doktor konverzačným hlasom oznámil, že mám celkom určite COVID – 19, ostala som úplne omráčená. Táto možnosť mi dovtedy nenapadla. Doktor mi nariadil, že sa mám objednať na testy a vraj že mi drží palce. O prípadnom pozitívnom výsledku ho mám informovať telefonicky.

Objednať sa na testy, to sa v tom čase, teda 14.12.2020 oveľa ľahšie nariadilo, než realizovalo. Prvý voľný termín v súkromnom laboratóriu mi aj ako indikovanému pacientovi ponúkalo až 28.12., čo sa mi nezdalo ako úplne vhodný termín. Skúsila som kontaktovať RÚVZ, ale napriek inzerovanej 24-hodinovej koronalinke mi tam opakovane nikto nedvíhal. Skúsila som googliť a vypadla na mňa stránka korona.gov.sk. Netušiac, čo mám čakať, som sa registrovala, vyznačila príznaky, ktoré mám a požiadala o testy. Sánka mi padla až na zem, pretože behom minúty som zrazu dostala e-mail potvrdzujúci termín odberu na štvrtok 17.12. o 7:30 ráno a informujúci ma, že mám až do výsledkov dodržiavať karanténu. Haha, ako keby som bola schopná čohokoľvek okrem kňučania. Vediac, že v tejto chvíli už viac spraviť  nemôžem, informovala som zamestnávateľa a odobrala som sa trpieť do postele. V tej chvíli som bola ešte stále tak v šoku z toho, že napriek všetkým mojim opatreniam možno mám COVID – 19, že konsekvencie mi dopli asi až po hodine. Slsp! Doriti!! Informovala som ho. „Tak čo už, stáva sa, nemohla si to vedieť.“. Je to fajn, mať chlapa flegmatika.

Poobede sa moja mizéria dostala do štádia, že som v posteli nahlas nariekala vždy, keď ma hnačka informovala o nevyhnutnosti zdvihnúť sa a prejsť pár metrov na záchod. Popri tom som riešila hotel pre psy, pretože v karanténe sa psy len veľmi ťažko venčia (nie že by som vládala chodiť) a zavesiť na dobu neurčitú moje dve besné svine denne vyžadujúce niekoľkohodinový aktívny pohyb vonku na krk mojím vyše sedemdesiatročným rodičom, žijúcim v byte, ktorí navyše majú svojho vlastného psa, som naozaj nemohla. Úprimne vravím, že udržať telefón v ruke pre mňa v ten deň predstavovalo nadľudské úsilie. Zbaliť psom saky – paky na dobu neurčitú ma skoro zabilo. Psy odišli podvečer. O chvíľu na to dorazil z Liptovského Mikuláša slsp podľa hesla „ono je to aj tak už jedno“. No, aspoň som nemusela umierať osamote.

Nastalo obdobie čakania na testy.