15. – 17. deň
Vianočné ráno nás so slspom zastihlo v plnej koronovej paráde. On u seba doma s horúčkami príjemných 39 stupňov a dusivým kašľom, ja u seba doma s horúčkou, bolesťami, kašľom a vôbec kompletnou korona výbavou. A ako bonus, tristo kilometrov ďaleko od seba.
Mojím prvým impulzom bolo skočiť do auta a ísť do Liptovského Mikuláša pre slspa, pretože vedomie, že sa tam smaží pri takýchto teplotách sám bolo pre mňa neznesiteľné. Ale podrobejší prieskum mojej telesnej schránky mi dával jasne najavo, že šoférovať viac ako tri hodiny cez pol republiky naozaj nie je dobrý nápad. Ako vianočný darček som od korony dostala jeden z tých dní, kedy ma bolelo úplne všetko vrátane vlasov a nebola som schopná vstať z postele. Dohodli sme sa preto s polovičiakom, že sa mi bude priebežne ozývať, bude si poctivo znižovať teplotu, piť veľa tekutín a tak celkovo sa proste bude snažiť neumrieť.
Bol to divný Štedrý deň. Po prvý raz v živote som nemala k Vianociam nič upratané, nachystané, nepečené, navarené a ani len ten stromček som nebola schopná vytiahnuť a ozdobiť. Proste... nevládala som nič. Ale našťastie sa našli fantastickí ľudia, ktorí sa mi aspoň ako tak snažili tie sviatky vylepšiť, takže sa párkrát ozval zvonček pri dverách, za ktorými ma potom čakali voňavé balíčky. Čaute WiFi, Morrigan a Fľushky, mám vás rada.
Ráno na 1. sviatok vianočný som sa zobudila a z nejakých mne neznámych príčin ma nič nebolelo. Nie že by som sa cítila byť zdravá, to ani náhodou. Hodila som do seba dve kávy a skočila som do auta s tým, že som slspovi volala, že idem pre neho, tak nech je o tri hodiny zbalený a nastúpený pri dverách, pretože si ho beriem k sebe domov. Haha. O tri hodiny on síce nastúpený bol, ale pre mňa tá cesta autom bola tak namáhavá, že som po príchode do Mikuláša omdlela do postele a do vankúša zamumlala, že naspäť ideme až na druhý deň. Slsp stále vykuroval na 39, takže ani veľmi neprotestoval. Nejako sme sa prečajíčkovali až do druhého dňa. Totiž, čo mi slsp do telefónu nepovedal bolo to, že k jeho príznakom patrí aj silné zvracanie, takže nemalo zmysel skúšať do neho dostať akúkoľvek pevnú stravu, pretože ak mal fakt smolu, dokázal vyhodiť aj ten čaj. Ku mne domov sme sa teda dostali až na ďalší deň, pričom ja som zhruba od polovice cesty mala čo robiť, aby som dokázala šoférovať. Ešteže boli Vianoce a sobota zároveň, takže cesty boli tak prázdne, ako som v živote nevidela.
18. – 21. deň
Po návrate domov som sa začala naplno venovať svojej korone, ktorá sa opäť ozývala s nezmenšenou silou a bolesťami, hoci moja telesná teplota sa držala v okolí kultivovaných 37,5 stupňa. Popri tom mi ale čoraz väčšie starosti robil slsp. Jeho 39-stupňové horúčky sa darilo zraziť len na chvíľu, po dvoch – troch hodinách začali opäť vyliezať nahor. Do toho kašľal takým spôsobom, že mal občas problém sa nadýchnuť. Prezliekať pyžamo si musel aj sedemkrát za deň, čo sa z neho liali litre potu. A ako bonus, naďalej sa ho držalo intenzívne zvracanie, takže sme to mali oživené aj snahou dostať doňho denne 3,5 litra tekutín, ktoré pri tak vysokých horúčkach nevyhnutne potreboval, hoci jeho žalúdok ich v množstve väčšom ako pár hltov naraz skrátka odmietal. Na jedlo slsp nemal ani pomyslenie.
Dni jeden za druhým vyzerali rovnako - ale len tie moje, pretože na mojom zdravotnom stave sa síce nič nemenilo k horšiemu, ale ani k lepšiemu. Naproti tomu slsp vyzeral deň po dni horšie, až som začínala chytať paniku. Neklesajúce horúčky, neutíchajúce zvracanie k tomu záchvaty dusivého kašľa a čoraz rýchlejšie dýchanie, ktoré ma ozaj desilo. K svojej lekárke sa dovolať stále nevedel. Nakoniec sa ozvala ďalšia nápomocná DM duša (ahoj Ajka, aj teba mám rada), ktorá nás nakontaktovala na svojho otca, všeobecného lekára na druhej strane republiky. Ten telefonicky spravil, čo mohol, aby na diaľku posúdil závažnosť slspovho stavu a mňa dokázal nejako ukľudniť. Poradil nám okrem iného kľúčovú vec a tou bola kúpa pulzného oxymetra. Objednala som ho hneď, ako sme dotelefonovali a prišiel na druhé ráno.
Ako určite každý na DM vie, o čom nepochybujem ani jedinou najmenšou myšlienkou, pulzný oxymeter je taká maličká krabička, ktorou si človek chňapne prst a ona mu potom odmeria pulz a saturáciu krvi kyslíkom. Zdravý človek by saturáciu mal mať 95 a viac, čiže pri nižšej hodnote už niečo nie je v poriadku. Pod hodnotou 90 je to už naozaj zlé a pri hodnote pod 85 je to turboprúser. No a práve pri korone s komplikovanejším priebehom je táto sranda za 40 EUR niečo, čo človeku môže zachrániť život. Opäť sa vraciam k aktuálnej situácii v zdravotníctve, ktorá je momentálne na Slovensku veľmi zlá a cez vianočno – novoročné obdobie bola ešte päťkrát horšia. Mňa môj lekár diaľkovo monitoroval od začiatku mojej choroby a predvolal si ma na vyšetrenie na 30. 12., teda po troch týždňoch od začiatku príznakov. Spravil mi RTG pľúc a množstvo krvných testov, aby zistil, či sa mi nenabaľuje nejaká bakteriálna infekcia, ako sa majú moje vnútnornosti a v neposlednom rade aj moja krv, keďže pri korone sa rady tvoria aj krvné zrazeniny. Moje výsledky boli skvelé, vyšetrenie potvrdilo, že mám „len“ koronu, zatiaľ bez komplikácií. Slsp sa ale k svojej lekárke nevedel dovolať, jeho stav sa horšil a okrem pozitívneho PCR testu sa nemal ako dostať k žiadnemu ďalšiemu vyšetreniu. To, že už týždeň v kuse zvracal bolo síce nepríjemné, ale oveľa horšie boli 39-stupňové horúčky, ktoré rovnako pretrvávali už týždeň, čo bolo ďaleko za hranicou slušnosti a mojej ochoty to tolerovať. Chcela som preto slspa dostať niekam na vyšetrenie.
Dňa 29.12. mi pol dňa telefonovania dvihlo tlak na hranicu kolapsu. Na oficiálnej štátom zriadenej „COVID linke“ mi povedali, že mi nevedia poradiť, ako sa domôcť vyšetrenia pre slspa a odporúčali mi kontaktovať všeobecného lekára. Na 24-hodinovú nonstop koronalinku na RÚVZ sa mi napriek asi desiatim pokusom v priebehu štyroch hodín ani nepodarilo dovolať, nikto sa tam neunúval zvoniaci telefón zdvihnúť. Môj všeobecný lekár, ku ktorému som bola objednaná ďalšie ráno, mi slspa z kapacitných dôvodov odmietol vyšetriť ako samoplatcu. Volala som teda na centrálny príjem na Antolskej, či a za akých podmienok môžem doviezť pacienta s potvrdeným COVIDom a dýchacími ťažkosťami. Operátorka mi oznámila, že do nemocnice za žiadnych okolností nemôžem priviezť koviďáka a že mám kontaktovať všeobecného lekára. To isté mi povedali aj na centrálnom príjme na Kramároch. Nakoniec som skúšala infekčnú kliniku na Kramároch, ale rovnako ako na RÚVZ, ani tam som sa nedokázala v priebehu niekoľkých hodín dovolať, pretože zvoniaci telefón nikoho netrápil. Bola som teda presne tam, kde pred niekoľkými hodinami, desiatkami telefonátov a množstvom naozaj nevyberaných vulgarizmov na všetko od všeobecných lekárov cez nemocnice, COVID linku, RÚVZ, ktorý spolu s infekčnou klinikou schytal špeciálnu porciu - až po koronu samotnú.
Ráno 30.12. som po neprespatej noci, kedy som vydesene počúvala, ako slsp pri saturácii 90 chrčí a dýcha 6x rýchlejšie než ja šla na vyšetrenia k môjmu lekárovi. Ako dopadli už viete, ale každopádne sa doktor aspoň slovne informoval na slspov stav a povedal mi, že ak mu saturácia klesne pod 90, mám zavolať sanitku. Tak som šla domov, dala som slspovi na prst oxymeter, namerala som mu saturáciu 89 a zavolala sanitku.
Lekárka na linke 155 najskôr poskytla zopár základných rád, ako uľahčiť slspovi dýchanie (fungovali) a potom sa začala podrobne vypytovať na jeho stav. Nakoniec zhodnotila, že sanitku určite nepotrebuje, ale vypýtala si k telefónu aj slspa, ktorého skúsila presvedčiť o tom istom. On sa na našťastie nedal, takže nakoniec sanitku poslala. Sanitka dorazila s plnou svetelnou parádou zhruba o trištvrte hodinu, vyskákali z nej dvaja zdravotníci v kompletných COVID oblečkoch a začali tiež zisťovať slspov stav. Potom začali viesť reči na tému, ako to oni zvládli aj s oveľa horšími príznakmi doma. Jediné, čo hralo v náš prospech, bola slspova saturácia, bez nej by sa pravdepodobne rovno spakovali a odišli. Saturácia ich ale motivovala volať opäť operátorke, ktorá (ako bolo jasne počuť) cez telefón mindžovala na tému, že sme úplné sračky, čo zaťažujú systém soplíkom, ktorý sa dá zvládnuť doma. Chlapci sa nakoniec opýtali mňa, či majú slspa odviezť do nemocnice. Dovtedy som netušila, že práve ja mám v tejto veci nejaké hlasovacie práva, ale povedala som im, že som v podstate už od predchádzajúceho dňa chcela len dosiahnuť základné vyšetrenia pre slspa, čo sa mi nepodarilo, takže som zavolala sanitku. A že teda mojou predstavou naďalej je to, že mu niekde niekto tieto vyšetrenia spraví a že na tom trvám.
Toto situáciu zmenilo, keďže ako chlapci, tak aj operátorka zhodnotili, že túto „láskavosť“ si slsp nakoniec zaslúži. Naložili ho do sanitky a odviezli do neznáma. Ozval sa o niekoľko hodín. V nemocnici na Antolskej mu namerali saturáciu 85, napojili ho na kyslík a spravili mu RTG pľúc spolu s nevyhnutnou dávkou krvných testov. Diagnóza: zápal pľúc.
