Som človek lenivý. Keď si mám vybrať, či pobehnem na autobus alebo budem hodinu moknúť na zastávke, prídem domov o hodinu totálne premočená. Nikdy ma to k športom netiahlo. Bola som drevo na všetko. Keď sa dalo uliať z telesnej, tak som sa uliala. Neskôr som presvedčila doktorku, že mi dala oslobodenie od telesnej. Byť teraz znova v tom školskom veku, tak by som sa prefackala, že dievča rob niečo lebo po 30tke sa fakt ťažko začína s pohybom.

 

Moje športové úspechy teda často končili úrazom. Narazené prsty pri volejbale, rozbité kolená pri vybíjanej, natrhnutý sval pri korčuľovaní, zlomená panva pri chôdzi. Po tom poslednom mi odporučili vyhýbať sa športom. Hlavne tým, pri ktorých môžem padnúť na riť. Mňa to dosť potešilo. Už to mám čierne na bielom. Nemôžem športovať. Ale... prišli deti. A s nimi viac a viac pohybu. Stíhala som im, veď boli krpci. Zlom nastal na keď mal syn 4 roky a išiel na prvé preteky Sparťana. S malými deťmi môžu bežať rodičia. Trať mala 800metrov a bola aj dosť do kopca. Do ciela som prišla s tým, že asi zomriem. Nevládala som dýchať, chodiť, žiť. Ale tá atmosféra všade bola neskutočná. Chcem to zažiť na vlastnej koži, myslela som si. Ale… som lenivá. Ale raz, povedala som si. Raz to dám. Roky plynuli, so synom som ledva odbiehala každé preteky a stále som nebola schopná začať trénovať.

 

Písal sa jún 2021, syn už pretekal vo vyššej kategórii čo znamenalo aj dlhšiu a náročnejšiu trať. Prišla som do cieľa asi 10 minút po ňom. A to bolo už na hanbu. Začala som s tréningom. Beh som nenávidela vždy a ani teraz to nie je moja obľúbená činnosť ale keď si pustím dobrý zaujímavý podcast alebo dobrú hudbu tak viem vypnúť pri tom. Začiatok bol pre mňa naozaj ťažký. Skúšala som appky a návody ako začať behať ale vyprdla som s ana to a išla podľa svojich schopností. Na začiatku som odbehla jedno kolečko a ďalšie dve som to predýchavala. Postupne som to zvyšovala a zvyšovala. Chodila som na školák o 6 ráno, aby ma nikto nevidel. Aby som mala kľud aj pre to, že inak som cez deň už čas nemala. Bolo už vo mne skutočné odhodlanie, že to natrénujem a dám. AK nie aj všetky prekážky, ale mať kondičku to aspoň prebehnúť. Najkratší pretek pre dospelých ma obvzkle 5km. Plus 20 prekážok. Za nesplnenú prekážku trest 30 angličákov. Takže natrénovať plus minus 550 angličákov a beh 5 km som už zvládla.

 

Na jeseň 2021 som dostala kovid. Nemala som úplne najľahší priebeh, ale necítila som, že by mi to sadlo na pľúca. Tak som myslela, že po mesačnej karanténe začnem s tréningom, kde som skončila v to ráno ako som zistila že je mi dosť na prd. Ale opak bol pravdou. Najskôr som musela zvládať bežné fungovanie bez zadýchania sa a totálnej unávy. Aj v posteli som sa cítila ako šesťdesiatnička, keď som po pár minútach dychčala ako po maratóne. Dala som si čas na regeneráciu a oddych.

 

Začal rok 2022 a to správou na stránke Sparťan race, že v máji budú preteky v Šamoríne aj ako charitatívny beh a to znamená žiadne trestné angličáky. Niet väčšj radosti. Hneď som volala kamoške, ktorá chcela ísť do toho so mnou. Neváhali sme ani chvíľu a registračný email už bol v schránke prijatých správ. A už je to real. Už fakt musím aj keby čo bolo. Ale teda stále som po kovide netrénovala. Tak som si obula tenisky a že idem na to. Po 50 metroch som skoro vykašlala plúca. Hm, to dobré nebude. Tak postupne, každým dňom aspon o 10 metrov viac. Išlo to fakt ťažko. Ešte horšie ako po vyše 30tich rokoch ničnerobenia. Keď sa preteky blížili, nemali sme natrénované že nič, tak sme sa len smiali. Robíme to pre charitu. Robíme to pre srandu. A skúsiť treba všetko.

 

Deň pretekov, nervozita v bruchu. V hlave myšlienky, keď ma sanitka odvezie tak či do Bratislavy alebo do Galanty keď tam zomriem. Čo keď muž predá všetky moje látky a kreatívne veci za cenu, ktorú som mu povedala, že som za to dala… Či sa postará o deti. Či budú chodiť v pyžame do škôlky…

 

3…2…1… Štart. Okej bežíme, bežíme. Pomaly, kľudným tempom. Keď nás predbehla partia čo tlačila chalana na vozíčku, tak som sa cítila blbo ale stále sme sa smiali, že veď robíme to pre srandu. Prvé prekážky, preliezačky, preskakovačky. Niečo sme zvládli, niečo nie. Prišli sme k prekážke, na ktorú som sa netešila vôbec. Časť trate išla cez Dunaj, aby sa náhodou nestalo, že sa málo človek namočí bola tam prekážka, ktorú trebalo podplávať. Priznávam, nepodplávala som, lebo som si dala na seba vestu a fakt to nešlo potopiť sa aj s ňou. Ale zaplávala som si v Dunaji. V máji. Oblečená a v teniskách. Keď sme vyliezli na breh nečakala nás deka, lepeňák v servítke a žolíkové karty ale pokračovanie trate. Nosenie ťažkých sudov, ťahanie, preliezanie. A medzi tým každým beh. Ale nejako sme išli. S úsmevom. Asi v polovici sa ku mne pridal syn a pokrikoval “mamina dáš to” tak nebola iná možnosť ako to dať. Sklamať som ho nechcela. Cieľová rovinka a tadááá sme v cieli. Na krk mi zavesili medailu a ja som sa nikdy necítila lepšie a zároveň vyčerpanejšie ako vtedy. Dali sme to. Bolo to viac ako 6 kilometrov.

 

Keď po troch dňoch menili modriny farbu a z odrenín boli už len chrasty, keď som sa vládala postaviť a sadnúť bez aukania, tak mi do mailu prišlo potvrdenie registrácie na ďalší pretek. Netušila som, že mám úchylku v sebapoškodzovaní. Ale človek sa spoznáva stále. Tak o týžden ma to čaká znova v Čechách. A raz to dám aj s trestnými angličákmi. To tu verejne sľubujem.