Cesta na heliport vo vládnom bmw bola pohodlná, bezpečná a rýchla. Let helikoptérou jedna báseň. Zuzana sa kochala výhľadom. V hlave jej hrala titulná skladba z Jurského parku. Boha jeho, tie Tatry sú krásne, pomyslela si, keď sa dívala na slnkom zaliatu západnú stranu. Už sa nevie dočkať, až jej tam kotlíkový- guláš-do-seba-tlačiaci kamoš kiskaty postaví apartmán s dvoma vírivkami na streche. Frko bol stále vytuhnutý ako Sagan v záverečnom stúpaní na Valónskom šípe. Prebral sa až na zvuk mlynčeka na korenie a prskajúceho oleja. V malej prenosnej telke beží nejaká show o varení. Poobzerá sa po miestnosti. Pozná to tu veľmi dôverne. Ako doma. Ale nie je doma. Zbojnícka chata. Zrak mu padne na zem. Spod stola trčia nehybné nohy chatára. Vynoria sa mu spomienky na studené rána, posedenia pri horúcej peci a 40 porcií cestovín. Nahnevá sa. Do nepríčetna. Sedí pripútaný k stoličke. V tričku, boxerkách a ponožkách. Stolička je priskrutkovaná k podlahe. Na krku železný obojok. Vedie z neho hrubá reťaz, ktorá končí v Zuzaninej paprči. Takže mu je prd platné, že sa hnevá. Jeho oči sa stretnú so Zuzaninými. „Monštrum!“ Vykríkne.
Dnes zvolila štýl Milfeena. Má na sebe dlhé červené šaty, po bokoch rázporky. Farebne zladené k šatám má na tvári rúško. Browsuje po refresheri, spokojná s článkami, čo redaktorom v Pepeho pivnici nadiktovalo jej oddelenie propagandy. Ponúkol sa jej článok o tantrickej masáži. Uloží si ho. Prečíta si ho neskôr. Najprv práca, potom zábava. Usmeje sa. Okolo očí jej to zvýrazní vrásky. „Zuzana. Teší ma.“ Reťazou v ruke ukáže na stenu za Frkom. „Vraj sa poznáte.“
Frko hodí letmý pohľad ponad rameno. Vzápätí si želá zapichnúť oči vidličkou. Pripútaný k stene visí, odetý v latexovej minisukničke a v neónovo žltom svetri rozopnutom na hrudi, Joeko. Outfit príde Frkovi strašne povedomý, ale je v ňom narvaná nesprávna osoba. Akurát sa chystá opýtať, prečo, pre pána neexistujúceho boha, a tak trochu sa tej otázky aj bojí, ale zvedavosť je silnejšia, keď Zuzana vysvetlí. „No čo, tak hrozne rád nastavoval zrkadlá, povedala som si, že to využijem. Zrkadielko, zrkadielko na stene, povedz-že mi, kto má najkrajšie kozy na svete?“
Joeko sa na Zuzanu oddane zadíva. „Ty, Zuzanka moja. Tvoj dekolt je fantastický. Skoro ako Dolly Parton, ale tvoj nie je plastický. Pre inú ženu by tvoje mohutné kozy boli priťažením. Tvoja podprsenka musí mať za sebou úspešné skúšky korektným zaťažením.“
Zuzana mu vzduchom pošle bozk. Potom svoju pozornosť upriami na Frka. Frko sa nepokojne mixluje na stoličke. Snaží sa vyviazať z remeňov. „Prečo som tu?“ Precedí cez zuby. „Prejdi rovno k veci. Ja nemám rád teba, ty nemáš rada mňa...“
„Och, ale ja ťa zbožňujem.“ Zuzana pred ním pokľakne. Frko sa spotí. Dokonalé krivky na tých nesprávnych miestach, a predsa, keď Zuzana položí ruky na jeho kolená a natlačí sa mu medzi nohy, niečo sa v ňom preberie. Niečo prvotné. Niečo pradávne. Niečo animálne. Bojí sa to vysloviť. Prafrko. „Robíš veľmi dôležitú robotu. Si taký inteligentný a taký pekný.“ Zuzana ho šteklí prstami po vnútornej strane stehien, a potom plynule prejde na jeho paže. „Ale fakt je, že si mi posral deň s Pepem.“ Postaví sa a sadne si naňho. Do tváre mu natlačí svoje plné prsia. Frko zalapá po dychu. Stolička mu pod riťou zapraská. Začne sa štiepiť. Triesky ho pichajú rovno do gulí. Bolesť a frustrácia sa zhoršuje, až má problém porozumieť Zuzane, čo mu to vlastne hovorí. „V pivnici pod tebou sa nachádza plne vybavený labák. Je ti k dispozícii. Pepe,“ Zuzana sa sťažka nadýchne, „je tam tiež. Zaliaty v alkohole. Som prekvapená, že tak dlho vydržal pokope. Asi preto, že je z východu.“ Frka chytí za hlavu, vytiahne ju spomedzi svojich pŕs a pozrie sa mu do očí pohľadom, ktorý mu cez jeho očné dolky a temeno vypáli dieru až hen do steny za ním. „Naklonuješ mi ho.“
Frko zažmurká. Netuší, či to myslí vážne. „Achachachacha!“ Zahriakne sa. „Ty nežartuješ.“ Vtom v Zuzaninej kabelke pohodenej na stole zazvoní telefón. Je to Frkov telefón. Frko si vydýchne. Niekomu chýba. Hľadajú ho. Podľa melódie zvonenia je to niekto z jeho kámošov. Zuzana zosadne z jeho stehien a telefón dá na hlasitý odposluch. Je vrchnou veliteľkou ozbrojených síl, kto jej čo spraví? Nikto nič, čo by sama nechcela. „Haló? Ofrk? Frko?“ Hlas podobný Borisovi Filanovi. „Moje piatkové pivo je v prdeli. Pôjdem s mojou nakoniec. Keď už musí mať tie narodky akurát v ten deň. Len som sa ešte stále nerozhodol, že keď už idem takto proti osudu, či si to nespojím aj s koncertom Longitalu. Za normálnych okolností by som sa aj tešil. Budú bez bubeníka. Alebo už našli náhradu? Ale čosi ma znepokojuje. Normálne mám chuť sa iba nadrbať gintonikmi bez Shiny a jej performance so šatkou, či perím. Dáva ujúkanie, ktoré je úplným umeleckým protipólom Katarzie. Viem, že sa nebudem vedieť hoc hladný po akejkoľvek kultúre naladiť na jej vlnu...“
Zuzana ukončí hovor. Vypne telefón. Súcitne pohladí Frka po vlasoch. Frko, stisnuté pery, široké nozdry hlbokým nádychom a výdychom, len pokrúti hlavou. Minúta ticha. Zuzana sa začne nudiť. Prešľapuje na mieste. Špičkou topánky kopne do dlážky. Odkašle si. „Zrkadielko, zrkadielko na stene, povedz-že mi, kto má najkrajšie kozy na svete?“
Frkov telefón zazvoní druhýkrát. Z reproduktoru sa ozve natešené, „Pozdravujem Vás, Zuzana! Tu Norielle. Je mi cťou a privilégiom Vám oznámiť, že Vaše poprsie bolo zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Môžeme sa s manželom zastaviť? Ale robte niečo so svojím obočím. Ukončujte to viac smerom hore. Nesťahuje to oko tak opticky dole. Rada nad zlato, Zuzana. Nikdy si nedávajte tetovať obočie ako Kollárove pipky, aj keď je to pohodlnejšie ako dokresľovanie. Pre Kollárove pipky. Trendy sa fakt menia a obočie ukáže, kedy bolo Vaše najlepšie obdobie, že ste sa takto o seba starali a odvtedy to ide s Vami dolu vodou. Ako s Kollárovými pipkami. Stupídne blonďavé prezervatívy.“ V telefóne počuť šum papierov. „Frko? Frko je tam? Potrebujem sa s ním pobaviť o modeloch pracovných odevov. Biela je prežitok. Existuje množstvo jemných pastelových farieb...“
Zuzana zruší odposluch a priloží si telefón k uchu. „Jasne. Jasne. Je.“ Priznala otvorene. „Je tu. Je spokojný, nič mu nechýba. Má celý labák sám pre seba a svoje pokusy. Môže kedykoľvek odísť.“ Zvodne žmurkne na Frka. „Hej, hej, je to príjemný materiál a vysoká kvalita. Svetlo modrá pastelová je fajn. Má aj princesový strih so svetielkom vpredu a nastaviteľné manžety na úpravu pásu.“ Obidve ženy sa súhlasne zasmejú.
Až vtedy si Frko všimne, že remene sú cez jeho ruky a nohy iba prehodené. Spýtavo sa pozerá na Zuzanu. Nerozumie tomu. Prečo nechce odísť. Tam vonku naňho čaká sloboda a celý život, ktorý dovtedy mal. Tu má laboratórium, absenciu zákonov a voľný čas a ruky. Pokusy bez morálnych bariér. Odteraz až do konca sveta. Doktor Frankenstein, ale s vysokorýchlostnou WiFi. Vlastne, zdalo sa mu, že spopod dlážky počuje známy ženský hlas. Zuzana hodí telefón späť do kabelky na stole. Ponapráva si šaty. Vypne prsia. „Zrkadielko, zrkadielko na stene, povedz-že mi, kto má najkrajšie kozy na svete?“
Joeko sa stále túžobne pozerá na Zuzanu, ale v jeho očiach bádať niečo ďalšie. Strach. Dpč. Strach o holý život. „Ty, Zuzanka moja. Zatiaľ. Ale Ajka sa nám tiež pekne vyvinula.“
Program o varení skončil. Nasrane, Zuzana dupne nohou. Len to tak zaduní. Z vedľajšieho štítu sa spustí lavína. „Lovec! Kde si? Potrebujem svojho lovca!“
Dvere vykopne Slavoslav. Urastený bohatier z Podpoľania. Aspoň v tomto príbehu. Ako by ich jedna mater bola mala, hovorí sa. Však možno aj. Keď tam stuhol čas ako vyvretá láva, mohli aj spoločenské konvencie a pokrvné príbuzenské vzťahy. Na ramene sa mu hompáľa veľký luk. Sám si doňho vystružlikal šípy. „Áno, pani moja?“
Zuzana zažmúrila oči. Tvár zaborila do dlaní. Začala si šúchať spánky. „Nie, nie ty. Katniss s fetišom pre slivkové odrody. Ten druhý. Krajší.“
Slavoslav sa zamyslí. „Kris? Ten je predsa škaredý. Ako cesta do roboty v zime. Ráno o pol tretej. Počas pandémie. Komplet balík aj s kňourapokalypsou, prekračovaním mŕtvol a koncom civilizácie, sveta a života, aký poznáme.“
Zuzana horlivo prikyvuje. „No veď, krajší. Má viac vlasov.“ Zadíva sa do stropu, dievča uchechtané. Zahryzne si do spodnej pery. „A má veľkú pušku.“
V absolútnej pokore, Slavoslav zvesí hlavu.
Smutne odíde.
Z príbehu.
Legenda hovorí, že Slavoslavove nešťastné šúchanie nohami sa Veľkou Studenou dolinou nesie doteraz.
*******************************************************************************************
Na opačnej strane planéty. Uprostred rozbúreného oceánu. Paluba lode Sea Shepherd. Nie v príliš vzdialenej budúcnosti. Tvár vetrom ošľahaná. Tvár podobná Ryanovi Goslingovi. Vraj. Podľa mňa isto, kurva, nie. Ale tak, čo ja o tom viem. Tvár prevesená cez zábradlie. Tvár grcajúca včerajšiu večeru. „Fuj, dopíči. Pojebané veľryby. Pojebaná príroda. Pojebaná loď.“ Hlas mu preskakoval na čoraz vyššie oktávy. „Pojebané more! Pojebané papierové slamky! Pojebaný kitesurfing!“ Reval z plného hrdla na búrku a vlny.
Z podpalubia vybehol Otras. Je drsne nad vecou. Hompáľanie lode ho nijako neberie. To preto, lebo celej posádke natajňáša vyžral kinedryl. Najprv počuje grcať Jokiho, potom ho zbadá. Joki si celkom zreteľne mrmle sám pre seba, že na tejto planéte opíc už nechce žiť. Otras sa pri ňom zastaví. Vrásky na čele. Je na ňom poznať, že si o kámoša robí starosti. „Fabo napáskoval golfové loptičky. Sme pripravení. Nakopeme im prdel.“ Snaží sa byť vtipný. Žďuchne do Jokiho. „To máš rád, nie?“
Joki vyzeral, že ho nepočuje. Len sa kŕčovito držal zábradlia a díval sa do hlbín mora. „Nemám licenciu na hon ľudí.“ Povedal vyrovnaným hlasom. „Klamal som. Chcel som zamachrovať doma. Pedro ma nebral vážne. Nikdy ma nebral vážne. Šašo jeden počmáraný.“ Odgrgol si. Opäť ho naplo. „Bol som presvedčený, že ma ľúbi. Na všetko ostatné tu bola jeho MasterCard.“
Otras mu položil dlaň na plece i riekol. „Jokinemä, pozri sa na mňa.“
„Nie. Nemôžem. Si škaredý.“
Navonok sa Otras tváril, že sa ho to ani náhodou nedotklo. Zomrel vo vnútri. „Počúvaj sem. Vrátiš sa domov. Nájdeš chlapskú riť, ktorá ťa bude ľúbiť, a potom ju svojimi ručiskami pevne oblapíš a dáš jej co proto. Naozaj. Uvidíš. A teraz poď, bracho. Veľryby nás potrebujú." Ukázal na blížiacu sa japonskú veľrybársku loď. „Nejsom rasista, ale je načase stiahnuť z obehu zopár žltých hentaihonkajúcich chujov, a potom im to hentai porno zobrať. Pre vedecké účely." Nemohol tušiť, že na Nisshin Maru sa už niekoľko dní žiadni japončíci nenachádzajú: Na bezpečnostnom zábradlí sa hojdal a so šialeným, ba až opičím výrazom v tvári, ujúkal Pepe a jeho ďalších 20 na vlas rovnakých klonov s letlampami v paprčiach. Po palube sa váľali flambované mŕtve telá členov posádky a prázdne šupky od banánov.
