Hoc sa to pri pohľade na inovatívne produkty z teleshopingu a ľahkosť s akou vladári spravujú krajinu nemusí zdať, človek je častokrát tvor blbý. Niekto sa rozhodne kontrolovať obsah benzínového kanistru s horiacou zápalkou, iný pchá na safari levovi hlavu do tlamy, ďalší si otvorí večierku na krok od supermarketu. Ja som sa rozhodol nakúpiť v nemenovanom obchodnom dome s nábytkom len niekoľko dní po znovuotvorení. Neuvedomujúc si, že prevádzka bude už od skorého ráno natrieskaná apokalypsou vyhladovelými konzumentami, prišlo mi to ako dobrý nápad. Kiež by som len vtedy tušil, ako hlboko som sa mýlil.

 

So záchodovou kefou v ruke, závesom s nevysloviteľným menom a tepichom s hrubým vlasom ráznym krokom kľučkujem medzi ľuďmi. Pomaly vybieham do cieľovej rovinky, východ je na dosah, keď moju nastupujúcu eufóriu pochováva stádo platenia chtivých zákazníkov. Staviam sa do na prvý pohľad znesiteľne vyzerajúceho radu, samoobslužná pokladňa je optimisticky označená ako expresná. Progres rýchly rozhodne nie je, potím sa, chce sa mi močiť a v duchu preklínam celý svet. Z bezbrehej nudy ma vytrháva udržiavaná celkom atraktívna asi štyridsaťročná žena tlačiaca sa k rovnakej pokladni len kus predo mnou. Z vrchovato naloženého košíka jej bohato kypia roztodivné haraburdy. Dáma arogantne prehliada, že vstupenkou do nášho radu  je nákupný košík so stále veľkorysými, avšak maximálne pätnástimi položkami. Jej sprievod, plešatý postarší kolík v drahom športovom saku tlačí vozík bez známok pocitu vinu. Pár medzi sebou prehodí pár anglických viet, z čoho usudzujem, že pánko je v danej chvíli chodiaca kreditná karta plniaca rozmary svojej milej. Podľa výzoru, ľahko snedej pleti a veľkých zlatých prsteňov to môže byť kľudne západoeurópsky úspešný podnikateľ, ako aj zbohatlícky privatizér kdesi z Balkánu. Ľahkosť, s akou sa stotožňuje s funkciou  spolupáchateľa, indikujú skôr to druhé. Aj keď dnes človek nikdy nevie. Neduživý predavač takmer dôchodcovského veku stojaci kus od nás už nedokáže ďalej predstierať, že si ich bujný nákup nevšimol. S pokusom o autoritu v hlase sa snaží intervenovať a nasmerovať ich do ľuďmi pretekajúceho radu obďaleč. Jeho impotentné hryzkanie je však okázalo ignorované, jediné čo ženu zaujíma je skutočnosť či jej pokladňa po spomínaných pätnástich položkách automaticky neukončí blokovanie. Predavač si po pár minútach uvedomí, že za toto ho dosť neplatia a utieka sa pre pomoc k opúšťajúcemu sa SBSkárovi. Tu si ale rozhodne nepredstavte steroidmi nasypané kladivo s jazvou na temene holej hlavy. Strážca poriadku je vetchý krívajúci starec s hrubými okuliarovými rámami ala major Zeman visiacimi na šnúrke. Je síce navlečený v úradne vyzerajúcej uniforme, ale právomocami a ochotou napohľad nedisponuje. Taktiež jeho motivácia začať hádku s odhodlanou samicou a jej stavaným partnerom je viditeľne nízka, ošíva sa ako puberťák kupujúci Tabu. Kým sa nakoniec ležérnym krokom vloží do konfliktu, blokovanie je v plnom prúde, na čo lakonicky poukáže a má kapitolu za uzavretú. Dav nespokojných čakajúcich začína podráždene hundrať, nikto sa však k ničomu nemá. V hlave mi začína pulzovať bolesť. Človek by povedal že ma chytá migréna, nie je to však tak. Moja tepová frekvencia sa dostala k hodnote pri ktorej milý, vychovaný mládenec čo prevádza slepcov cez prechod a zbiera výkaly po psoch prepúšťa kormidlo svojmu divokému démonovi. Chvíľu sa snažím transformácii vzdorovať, nakoniec však nechám veciam voľný priebeh.

„Čomu nerozumiete na tom, čo tuná šašo povedal?“ obraciam sa na dámu ukazujúc pri tom na predavača, stojaceho kus stranou.

„Už budem končiť“, zamrmle ženská spod rúška a ani na mňa nepozrie.

„Na to som sa nepýtal,“ odtuším, natlačím sa k displeju jej pokladne a skôr ako stihne akokoľvek zareagovať jej prebiehajúce blokovanie stornujem. Žena zbrunátnie v tvári a rečou teľa vyzýva svojho cudzokrajného súložníka, aby zakročil. Borec sa sprvoti nerozhodne okúňa. Pokračovať v roztržke s paničkou sa mi vôbec nechce, obraciam sa preto priamo na neho. Nasledujúca konverzácia prebieha v angličtine, uvádzam ju však radšej v slovenskom preklade. Z dôvodu ochrany citlivých duší mladistvých čitateľov, nadávky ťažkého kalibru, ktorými bol dialóg vrchovato zdobený nahrádzam pre deti akceptovateľnými výrazmi.

 

 “Rozumieš čo sa tu práve deje kohútik?” vrhám sa na neho zostra. “Tak ti to skúsim preložiť. Tu tvojej princeznej sa nechce čakať, tak sa natlačila do radu, kde evidentne nemá čo robiť. Keďže nemienim stráviť v tomto hračkárskom obchode ani o jednu dúhovú nanosekundu dlhšie ako je nevyhnutné, poprosil by som ťa, aby si sa spakoval smerom do pieskoviska. Ak sa tak nestane tak chytím túto sladučkú kefu a strčím ti ju cez tvoju nugátovú šišku až do mozgu. Kapišto, ty jednorožec?“

 

“Čo si to dovoľujete, tak toto je úplne absurdné. Povedz niečo drahý,” žena je zjavne zaskočená. „Ja ti dám drahého ty cukrová vata. Zavri zlatú bránu a ťahaj tam do fronty.“ Na to už maník stráca nervy a začína do mňa strkať. Malú chvíľku predstieram, že ma to vyviedlo z rytmu. Pleškovi to napohľad dodalo sebavedomie. Chystá sa na ďalší atak, ktorému sa elegantnou piruetou vyhnem, prenášajúc váhu na druhú stranu, zatiaľ čo môj protivník parkuje tvárou v regáli s ozdobami. Okamžite sa stavia na nohy a s výrazom nadržaného bizóna sa na mňa opätovne vrhá. Bleskom rozbaľujem záves a sťa toreádor ho obtáčam okolo rútiaceho sa vlaku. Takto vzniknutý zámotok následne obdarím kopancom smerujúcim do oblasti, kde predpokladám jeho dva citlivé oriešky. Bolestivý ston kdesi spod polyesterovej plachty dáva tušiť, že som nemieril zle. Na okamih to vyzerá, že konflikt je u konca. Žena stratila farbu a bez slova len neveriacky krúti hlavou. “Tak už viete kde je váš rad?” obraciam sa na ňu. Skôr ako stihne niečo odvetiť, zo zeme sa zas dvíha zabalený bojovník. S rukami zopätými v päsť sa vracia do hry. Prvému úderu zozadu sa reflexívne uhýbam, druhá rana mi zasiahne rameno. Hromotĺk na mňa skočí a s besným výrazom mi zovrie hrdlo. Pred očami mám jeho vypúlené oči a vyplazený jazyk. Keď už mám pocit, že sa s kyslíkom blížim ku kritickej hranici, uvedomím si že stále v ruke zvieram kefu. Nie je to zrovna zbraň hromadného ničenia, ale rozhodne má na viac ako len čistiť lajná z porcelánu. Pevne ju zovriem a razantne strčím prekvapenému útočníkovi do ucha. Borec uvoľní zovretie, čo mi umožní sa zhlboka nadýchnuť a uštedriť mu v rýchlom slede ranu pod bradu a kopanec pod koleno. Padá ako podťatý.

Boj sa zjavne skončil. Halou sa rozoznie potlesk, okolostojaci, čo doteraz len ticho gánili ma zrazu potľapkávajú po ramene a podávajú mi ruku. Mladá pokladníčka hneď pristúpi ku mne. “Ste v poriadku?” spúšťa. “No urobilo to na mňa celkom dojem. Takto si poradiť s tými snobmi.“ Následne stíši hlas a koketne dodá.  “Určite vás teraz kde čo bolí. Keby ste mali záujem o zdravotnú prehliadku dajte vedieť.“

„No zdravie je na prvom mieste“ hovorím a podávam slečinke vizitku.

Prebehne ju pohľadom. “Tak doktor?“ pod rúškom si olizne pery a jej oči hovoria, že by sa nechala namazať na chleba. Rozlúčim sa mačovským žmurknutím.

Pestrofarebné vibrácie veselia zo vzduchu pomaly miznú a do tvári prítomných sa opäť vkráda nepreniknuteľná šeď nakupujúcich mátoh. Pomalým krokom, s kobercom pod pazuchou a s pocitom dobre odvedenej práce, opúšťam predajňu.

 

Tak toto, čo ste práve dočítali je nič viac než takzvaná heroická predstava. V skutočnosti som čakal poslušne s ostatnými v rade, kým panička so svojim gavalierom nenablokovali a nevyplatili svoj gigantický kontraband. Celú cestu domov som si nahnevane v hlave premietal čo som im mal a mohol povedať. Po príchode som rozpustil v pohári magnézium a zapil polku Lexaurinu[i] čerstvo vydlabnutého z blistra. Tak, ale nabudúce už určite, hovorím si už po miliónty krát.


[i] Liek s obsahom bromazepamu, liečiva zo skupiny benzodiazepínových anxiolytík, používaný pri liečbe úzkosti, napätia a podráždenosti.