Nález
Klasický piatok v office. Nevedel som kde mi hlava stojí. Maily, telefonáty, riešenie sračiek, mentálny akrobati všade naokolo. Veď to poznáte.
Ani som nemrkol a najpodstatnejšia časť dňa bola tu - obed.
Po ďalšom gastro zážitku z táckarne som sa dokotúľal do officu a zvalil sa do kresla jak mech hoven. Keď tu zrazu - dačo.
To dačo sa prejavilo celkom nepríjemným pocitom, veď asi tušíte kde. Trocha som sa pomrvil a všetko bolo v pohode. Ach, ako som sa len mýlil.
Zvyšok pracovného dňa prebehol skoro hladko. Pred odchodom sa za mnou ešte zastavil zahraničný kolega či nezbehneme na večeru a nejaké pivo. Say no more fam! Keďže proces prijímania potravy zbožňujem a pivo milujem, dohodli sme sa, že auto odveziem domov a stretneme sa v centre bubliny.
Pri nasadaní do auta som ucítil celkom nepríjemnú bolesť a ani cesta domov nebola veľmi pohodlná. To ma však neodradilo a dokonca som ešte zvládol pobehnúť na zastávku socky. Úspešne, aj keď s čoraz väčšou bolesťou som sa dostavil na miesto určenia. Sedeli sme na drevených laviciach a preto môj „malý“ problémik pôsobil o niečo vážnejšie. Lenže keď čakáte na komplet menu 30 minút, s prehľadom zvládnete prekotiť tri čapované dvanástky na lačno a to Vám už všetky problémy začínajú byť celkom u prdele. Krásna paralela.
Po večeri môj beer buddy spomenul, že objavil pivárničku blízko jeho bytu a čo môže byť krajšie pre dušu pivára ako zakončiť deň dvadsiatkou? Pre pomalších - silným pivom.
Aj keď ani tou dvacinou by som nepohrdol, nie som prieberčivý. Keďže som ale človek lachvaty, nebolo jedno. Bolo ich zopár. Vtedy nám už dokonca piť ho na terase prišlo ako super nápad aj keď je stále iba Apríl. „V mesiacoch ktoré majú v názve ‚R‘ sa vonku nesadá synček.“ hovorieva moja mamka. Mamky majú vždy pravdu. Teda skoro vždy.
Domov som prišiel ľahučko pripitý ale spokojný. Zvalil som sa do postele a nechal všetky problémy sveta, teda aj tie moje plávať. Ráno to už ale nebolo bohznaco. Okrem štandardných stavov po večere plnom piva ma ale viac trápil môj problém z piatku. Aj keď som mal na sobotu plány, všetko som zrušil a celý deň som strávil s telkou. Teda pred telkou, v ruke s telefónom a pýtaním sa najznámejšieho doktora, čo by mi to tak asi mohlo byť. Aj keď som mal nejaké základné poznatky, čo to je tá zlatá žila / vlk / hemoroidy (máte možnosť výberu, ako si svojho miláčika nazvete), chcel som sa predsa len dozvedieť viac.
Moja konšpiračná teória je, že Google má algoritmus vyhľadávania nastavený tak, aby Vás pri akomkoľvek symptóme presvedčil, že je to posledné štádium rakoviny. Ale nemám mu to za zlé. Aspoň to ľudí prinúti ísť k doktorovi a nehľadajú rady na modrom koňovi. K tomuto bájnemu webu sa však ešte vrátime. Bol som dosť hnilý na to, aby som zdvihol riť a zašiel do lekárne po „niečo“, čo by mi pomohlo. V tom čase pre mňa „niečo“ znamenalo maximálne masť. Predstava zavádzania čípku vo mne vyvolávala homofóbne pocity. Celý deň som sa dopoval liekmi na bolesť. Bez účinku. Ako highlight dňa musím spomenúť, že som si objednal pizzu. Lenže poplietli objednávku, čo som zistil až na byte, a preto som si strihol 3 poschodia pešo dole-hore, dvakrát. V celku slušných bolestiach. Ďalšia radosť vo mne.
V nedeľu sa to nezlepšilo. Po prebudení som si uvedomil, že to bolí aj pri ležaní na boku. To som bol už plný odhodlania niečo s tým spraviť. Hodil som sprchu a vybral sa do okolia zohnať niečo na moje potiaže. Z troch lekární v blízkom okolí boli zavreté tri. Jackpot. Nehovoriac o tom, že táto prechádzka bola dosť nepohodlná, o dosť nepohodlnejšie bolo sadnúť do auta a zbehnúť do najbližšej otvorenej lekárne. Ale nie som sračka a zvládol som to s prehľadom. Doma som si postihnuté miesto natrel a čakal na zázrak. Na poobedie som mal naplánovanú návštevu maminy, ležiacu v nemocnici krajského mesta, ktoré jedného času riadil najznámejší, slovenským súdom odsúdený, nácek. Cesta tam a späť len úbohých 5 hodín. To je nič. Som večný optimista. Long story short - trpel som ako dobytok. Cesta bola zdĺhavá, bolesť pulzujúca. Pocit pálenia, svrbenia a tlaku v panve tomu len dodával osobité čaro. Domov som prišiel zničený. Napísal som do práce, že zajtra sa asi neuvidíme, šupol tabletku, nakrémoval okno do duše a ľahol som si spať s malou dušičkou, že ráno to bude dobré a pôjdem do kanclu. Ach, ako som sa len mýlil.
Pozorný čitateľ si určite všimol, že môj stav sa zhoršoval. To som si samozrejme nechcel pripustiť. Kto už len chce aby sa mu do oka temnoty ktosi pozeral? V pondelok ráno som však precitol. Bolesť sa zdvojnásobila. Nebol som schopný stáť, sedieť, ležať, zakašlať, kýchnuť ba dokonca ísť na malú potrebu. Rozhodol som sa urobiť ďalší krok. Napísal som svojej lekárke o čo ide, nech mi vypíše výmenný lístok a paragraf na tento krásny deň. Veď ešte jeden pretrpím a zajtra pôjdem k chirurgovi. Zavolal som svojej sestre číslo 1, či nieje niekde nablízku a či by mi nekúpila v lekárni inú masť a čípky, ktoré mi odporučil kamoš, ktorý si týmto peklom už pár krát prešiel. Tu vidíme, ako moja myseľ začala uznávať liberálnejšie hodnoty so stupňujúcou sa bolesťou. Masť aj čípok som aplikoval podľa návodu. S pocitom, že pre zmiernenie môjho trápenia bolo vynaložené maximum úsilia, som začal protestný spánok. Prebudila ma neopísateľná bolesť a teplota. Šupol som tabletku a ešte chvíľu rozjímal. Asi po pol hodine som sa dotiahol do obývačky, kde ležal teplomer. Príjemných 37,5°C. Na prvý pohlaď to nie je veľa, len v hlave sa mi točilo jak Bohušovi na labutiach když neměl ani tužku a pocit slabosti ma prinútil zvaliť sa v obývačke na gauč. Objavila sa prvá myšlienka návštevy urgentu. Brrrr, až ma striaslo.
Píše mi sestra číslo 2:
Sestra: „No čo? Už je ti lepšie?“
Ja: „Ani nie, zvažujem pohotovosť.“
Sestra: „Tak choď, veď to máš kúsok.“
Ja: „No, to chodenie nie je také jednoduché.“
Sestra: „Zjavne bude iba horšie, choď kým sa dá.“
Ja: „Ešte neviem či tam chcem ísť.“
Sestra: „Nikto nechce ísť na pohotovosť. Idem po teba.“
Pokračovanie nabudúce...
