Toto je smutný príbeh jedného mladého muža, ktorý mal svoj sen, lenže dopadol omnoho neúspešnejšie než Martin Luther King.
Bola letná sobota dopoludnia, s kamošom sme sedeli v autobuse na trase Nitra – Šaľa a s veľkým očakávaním, ukrytým niekde v hĺbke nadšenej a čerstvo dospelej duše, sme si razili cestu k šalianskemu centru voľného času. V ten večer z nás totiž mali byť hviezdy. A to nie hocijaké, lež rovno dídžejské súprstárs. Vedeli sme, že toto musí byť deň zlomu, keď sa síce len veľmi pomaly, no predsa priblížime k svojmu snu stať sa tými nemými kazateľmi spoza gramofónového oltára. Teda, gramce sme ešte nemali, ale tušili sme, že to príde. Bola to skrátka historická nevyhnutnosť, tým sme si boli istí. Predsa keď človek veľmi chce, tak... no nie?
Myslím, že v konkrétnych fázach chlapčenského dospievania sa akosi prirodzene objavia, povedzme, klasické túžby vykonávať isté povolanie. Dnes by sa to možno volalo rodový stereotyp, ale na tom veľmi nezáleží. Ja, tak ako aj množstvo mojich rovesníkov, som počas detských liet nechcel byť ničím iným ako policajtom, vojakom, požiarnikom, kozmonautom alebo smetiarom. Vždy, keď nad tým rozdumujem, snažím sa nájsť zmysel v túžbe stať sa smetiarom. Policajt, vojak, požiarnik aj kozmonaut, to je jasné - ich spoločným menovateľom je, z pohľadu chlapca, hrdinstvo. Čo je lákavé na smetiarovi, to dodnes neviem, ale prišiel som na tieto dve možnosti: buď to bude spojené s láskou k veľkým autám alebo s náklonnosťou k smradu, keďže množstvo malých chalanov tvrdohlavo bojuje s odpudivou celospoločensky nanútenou pravidelnou hygienou. Takto nejako mi to dáva aspoň trochu zmysel.
Po istom čase, keď je detská nevinnosť kruto pohltená realitou rebelantstva, sa hodnoty preskupia, túžby sa zmenia a prichádza pubertálne delenie na skinheadov, punkáčov, metalistov, rapperov, diskáčov a inú háveď. Ja som niekedy v deviatej triede pocítil obsedantnú potrebu stať sa dídžejom. Ani nie tak kvôli hudbe, skôr som bažil po tej moci, ktorú taký platňojazdec na párty mal. Stojíte tam, gramce sa točia, stroboskopy blýskajú, ľudia šalejú, čakajú na každý nový track, baby sa vám hádžu pod nohy a chalani berú poldeci, lebo byť kamoš s DJom, to je prestíž a ak ste boli dobrí kamoši, tak možno aj pretavil vaše hudobné odporúčania do reality. Tento hollywoodsky zidealizovaný obraz trošku narúša kasta dedinských a zábavových dídžejov, ktorí občas museli strpieť opitého oslávenca, lepiaceho im naslinenú stokorunáčku na čelo s dovetkom: „Coco Jumbo. Dvakrát,“ ale takým dídžejom, samozrejme, nikto byť nechcel. Ja teda určite nie.
Čiže, sedel som v autobuse s nádejným dídžejom číslo dva, Jožom, a okrem odhodlania a pár vypálených empétrojek na CD sme nemali nič, keďže technika bola drahá. Ani tá naša túžba po kariére hudobného manipulátora nakoniec nebola až taká veľká, ale to sa ukázalo až o čosi neskôr. Obaja sme však mali skúsenosti s Traktor DJ Studiom a v tej chvíli sme cítili, že to bude stačiť. A veru aj stačilo. Veď koho by už trápili schopnosti dvoch breakcorových nadšencov?
V Šali sme vystúpili tak, ako nás boh stvoril, teda oblečení, ale bez platní, gramcov, mašín, či inej techniky, naznačujúcej aspoň minimálne, že sa tu práve vyskytli budúce hviezdy elektronickej scény. Ani len veľké slúchadlá sme nemali. Akurát vo vrecku hriali pripravené MP3ky. Náš šaliansky parťák nás zaviedol do centra voľného času, od ktorého mu dala kľúče mama. Tak veru, žiadny zafajčený klub kdesi v bývalom protiatómovom kryte, pred vchodom ktorého leží dofetovaný raver v predsmrtnom extatickom kŕči a žiadne sporo odeté fešandy s kožušinkami, ale obyčajný kulturák, kde po večeroch dôchodcovia tancovali polku. Keďže techniky sme si veľa nepriniesli, nebolo ani čo rozkladať, takže po úspešnom zapojení reproduktorov a malej zvukovej skúške sme usúdili, že je načase odobrať sa do neďalekého obchodu. Sedmička borovičky sa javila ako sľubný štart kariéry.
Po nakopnutí atmosféry mokom dedinských bohémov sme sa konečne mohli pustiť do skutočnej roboty. Zasunul som do počítača svoj hudobný výber, spustil virtuálny pracovný nástroj a začal miešať pekelný set choromyseľnej kakofónie. A nemyslím to len tak obrazne. Počet návštevníkov sa zastavil na čísle päť. Na nápad vyberať vstupné sme rezignovali už predtým. Vďaka lesnej pomste som si však pripadal ako Westbam na Loveparade, a to mi vtedy večer úplne stačilo. Slúchadlá som nemal, a tak som sa spoliehal hlavne na počítačové zrovnávanie bpm. Vlastne, dodnes presne neviem, ako to celé znelo, ale z mojej perspektívy to znelo ako keby sa práve zosypal kameňolom na fabriku s pozinkovanými plechmi. A hlavne som učinil jeden zásadný objav – pri breakcore v kombinácii s borovičkou a prázdnym kulturákom je úplne jedno, že tie prechody z jednej skladby do druhej len tak tipujete. True story.
Kedysi som počul, že všetci účastníci prvého koncertu Sex Pistols nejakým spôsobom ovplyvnili hudobnú scénu. To som vtedy v Šali síce nevedel, ale povzbudený prvým „úspechom“ som neváhal investovať štyri litre do ojazdeného mixpultu domnievajúc sa, že práve toto bude prvý skutočný krok k vysneným pódiám klubov na Ibize. Opak však bol tvrdou skutočnosťou. Moje dídžejské kroky neviedli na Ibizu a, bohužiaľ, ani do vychytených klubov slovenského undergroundu, a dokonca ani len na tú našu dedinskú diskotéku, kde som túžil nahradiť miestneho rezidenta. Napokon bola táto vysoko sofistikovaná technológia dvakrát využitá na nejakej pochybnej chate, kde ju laické zásahy a intenzívne crossfaderovanie ochudobnili o niekoľko tlačidiel. Takto môj od gombíkov oprostený sen postupne zapadal prachom v detskej izbe. Až poznámka rodičov, či mi to nezavadzia a jasná prstom vytvorená šmuha vo vrstve usadeného prachu mi nastavili nekompromisné zrkadlo. Kariéra DJa bola v troskách a bolo to jasné všetkým naokolo. Nakoniec aj mne.
Mixpult som teda po čase strelil známemu za deväť kíl, čiže čistá ryža bola presne mínus tritisíc sto korún. Ale čo sa dalo robiť. Za takéto sny sa skrátka platí tvrdou menou. Našťastie, jeden sen obvykle strieda druhý, a tak som po čase kupoval gitaru. Ctený čitateľ už isto vie, ako ťažko sa vysáva v tom kúte, kde stojí.
