Takže. Do Dánska som išiel s nádhernou predstavou, ako si týždeň po ubytovaní sa nájdem peknú robotku niekde v gyme (prepáč debylko, nemám rád názov fitko ani posilňovňa), prípadne ako pomocná sila v kuchyni. Nemohol som sa mýliť viac. Vráťme sa ale do minulosti.
Počas môjho krátkeho pracovného života študenta strednej školy som nikdy o prácu nemal núdzu. Robil som väčšinou cez víkend, ale začať po škole, prípadne skipnúť pár hodín školy mi problém nerobilo. Pracoval som v otcovej firme, kde som robil takzvane „holku pro všechno“ (rozumej že ráno choď s dodávkou po materiál, rozvez po stavbách, zisti kto čo ešte potrebuje, ak potrebujú pomoc pomôž, ak nie ideš maľovať alebo kopať lopatou (bager mi zobral tato, že vraj to má na odreagovanie mysle – v ten deň som behal po úradoch miesto neho...)) alebo rozvoz jedla či vo foodtrucku. V niektoré dni sa dalo stihnúť aj viac robôt naraz, ako napríklad ráno od 8 do 9:30 rozvezieš materiál, o 10tej začínaš robiť rozvoz a večer, keď skončíš po 22hej, keby si ešte zbehol pomôcť maľovať aby aj tato mohol ísť domov pred polnocou. Nenudil som sa no.
Prečo som vlastne chcel čo najskôr robiť a neužívať si vysokoškolský život? Pre pár vecí. Za prvé, chcel som sa osamostatniť po finančnej stránke od rodičov, aby som si mohol povedať že toto je naozaj vďaka mne a moje. Za druhé, mám chrbtovú kosť a takú výchovu, že si neviem predstaviť, že zatiaľ čo ja si užívam drahý dánsky život, naši musia doma makať. A za tretie, naši nie sú žiadny Rothschildovci a ani nemajú žiadneho známeho vo vláde aby mi mohli dávať cez 800E mesačne.
Ďalšia vec, spätá s tou prvou, je že pokiaľ v Dánsku ako študent pracujete minimálne 43 hodín mesačne, Dánsko vám každý mesiac pošle nejakých 720Eurokoruniek (hrubý prepočet po zdanení). Tento príspevok sa volá SU. Dánsky študenti ho majú aj bez tej práce, avšak iba pokiaľ sa odsťahujú od rodiny. Ja ako občan EÚ musím splnať podmienku práce a odrobených hodín, vďaka čomu mi príde každý mesiac na účet výplata + SU. V realite sa pod cca 1050-1100 E mesačne nedostanete v žiadnom prípade. To prosím pekne za najmenej platené roboty. S tým sa dá už krásne vyžiť a navyše si niečo aj odložiť. To je aj jeden z dôvodov prečo študujem v Dánsku. Ako mi chalani zvyknú hovoriť, som škaredý a ešte aj na peňáze. Holt no, život je už raz taký.
Nemohol som sa viac mýliť. V Esbjergu, malom mŕtvom meste na západe krajiny, je pre študenta v podstate jediná istá robota – Dao. Dao je rozvoz novín na elektrickom skútri od 3 rána, väčšinou na 3-4 hodinky ešte pred školou. V nedeľa sa začína tuším aj skôr. Je jedno či prší, sneží, fúka alebo padajú traktory. Túto robotu som označil za poslednú možnosť, lebo svoj spánok mám veľmi rád a nie, toto ozaj neni robota pre mňa. Tak som pekne krásne začal chodiť od dverí k dverám, od podniku k podniku a rozdávať CVčka (pre menej chápavých životopis). Z celkového počtu 30 životopisov z „prvej vlny“ sa mi ozvalo presne 0 podnikov. Už som sa ani nechodil pýtať na konkrétnu prácu, bol som v tom že beriem všetko.
V tomto sa vyobrazuje životný paradox. Študoval som na strednej škole, počas ktorej mi všetci hovorili, ako budem mať po jej skončení zaručenú prácu s dobrým nástupným platom. Ak by som zostal na Slovensku, možno by to aj bola pravda. V Dánsku mi to je akurát na dve veci. Práve naopak, výhodou je keď je niekto vyučený barman, čašník, kuchár alebo ovláda nejaké remeslo. Kľudne mohli 4 roky strednej prepiť alebo vymeškať, zatiaľ čo ja som tam musel sedieť a tváriť sa že sa snažím. Oni sú tí, o ktorých sa tu bijú a ja som ten, ktorý v podstate žobral o prácu.
Pomohol mi „Turek“, majiteľ malého podniku na sendviče. Nakoľko som bol u neho asi 3 krát pýtať prácu, uľútostilo sa mu a dal mi robotu na čierno, nech si aspoň niečo zarobím. Pracoval som na čierno, za nie zlých 80 DKK na hodinu. Robotu pre mňa vymýšľal, len aby mi niečo mohol dať. Za to som mu vďačný. Sám hovorí, že keď som priniesol životopis prvý krát, bral to ako nič. Avšak na tretí krát si povedal, že keď tak moc chodím, skúsi to so mnou. K nemu sa ešte vrátime.
Po asi troch týždňoch som dostal od známej odporúčanie na jednu upratovaciu spoločnosť menom ART Service. Hovorím si, upratovať pár hodín do týždňa kancelárie nie je zlé, ak mi dajú dosť hodín na SU, beriem (akoby som mal na výber). Odniesol som im CV a čakal. Tak som tam pre istotu odniesol ešte jedno. Potom som tam zobral aj svojho „Pepíka“, domestikovaného Pražáka. S ním som pobehal aj celý prístav a doslova celé centrum mesta. Všade rovnaká odpoveď. Ozveme sa. Jasne. A Trump je môj ujo. To víš že jó.
Keď som sa v ARTe zastavil piatykrát, návšteva bola iná. Panička sľúbila, že nám do druhého týždňa zavolajú, možno pre nás niečo našli. Už sme tomu moc neverili, tak sme pokračovali v hľadaní. Ani nie 30 minút po odchode mi zvoní mobil, že nech prídeme okamžite naspäť do ARTu, máme robotu. Počas následnej cesty späť som pravdepodobne porušil každý jeden dopravný predpis. Počas stručného pohovoru so svojím vedúcim sme sa dozvedeli, že nebudeme upratovať, ale čistiť. To nám nejako vypadlo, možno preto že náš nadriadený je Litovec (Litovčan? Proste človek z Litvy) s nie práve najlepšou angličtinou, alebo proste vďaka endorfínu, ktorý sa dostavil po oznámení našej hodinovej mzdy ďaleko prevyšujúce naše očakávania. Hneď nám zaobstarali luxusné pracovné topánočky, ktoré neskutočne dojebali moje už dojebané ploché nohy, pracovné nohavice a 2 krásne tričká s logom spoločnosti. Nástup bol na druhý deň o 8:00 v jednej továrni na okraji mesta. V tej chvíli mi tie boty podozrivé vôbec neboli.
Keď sme prišli na miesto určenia, bol tam „trošku“ zápach. Čo trošku, to bol kurva smrad. Ako sme sa dozvedeli, továreň sa príznačne volá Cats & Dogs a hlavným produktom sú mäsové konzervy a paštéty pre tieto zvery. Prvá úloha – umyte stroj, tu máte kýbeľ, vodu, 2 vysávače, hubky, rukavice. Poviete si chill. No to teda nie. Za prvé, stroj mal asi 100 metrov a za druhé, v stroji pravdepodobne explodovalo niekoľko konzerv a ich obsah sa usušil po celom vnútri stroja. Na druhý deň sme si požiadali aj o drôtenky. Zodrali sme ich 8 za deň. Hneď prvý víkend sme odrobili 33 hodín (Piatok – Nedeľa). Piatok sme pracovali celý deň len na jednom banáne a polke jablka, lebo nám nikto nepovedal že potiahneme 11 hodín plus 1hod prestávky, takže sme si zabudli obed. Akurát v ten piatok bola Welcome párty pre nových študentov, takže v sobotu sa robilo doslova úžasne. Spoiler: tento stroj nie je do dnešného dňa v prevádzke, časť z neho som umýval opäť, lebo po takmer pol roku dooosť zapadol prachom.
Počas týždňa sme sa s vedúckom dohodli na ďalšej práci na víkend, presnejšie na sobotu a nedeľu, čo mi potvrdil správou. Sobota, 8:05, stále nikto po nás nechodí, tak píšem šéfovi že čakáme na neho pre továrňou.. Do minúty telefonát, že čo to kurva znamená, veď tento víkend je voľno a nerobí sa. Keď som mu pripomenul jeho správu, zostalo ticho, na čo sa ospravedlnil a zavesil. Nevadí no. Voľný víkend pre nás. Robiť sme išli v pondelok po škole, čistiť strechu. Strecha je troška väčšia, povedzme že prvá časť má na dĺžku 400 metrov, na šírku len 200. Bolo treba nahádzať všetku hlinu a piesok, ktorý tam nafúkalo, do vriec a tie nechať na mieste. Sem tam sa v kope hliny našla mŕtva čajka, prípadne už len kostra z nej. S tou strechou sme sa jebali ešte ďalšie 2 mesiace, a je jedno či svietilo slnko alebo mrholilo, prípadne bola búrka jak hovado. Lebo veď logika znie, že keď nazbieraš všetko do saklov, tak treba na ne na 3 týždne zabudnúť. Po troch týždňoch sú vyťahané od slnka a zároveň 4x ťažšie vďaka blatu ktoré sa vo vnútri spravilo. A ešte detail, do vriec sa pustili čajky a roztrtkali ich po celej streche. A to chceš! Až začiatkom novembra nám pristavili kontajner, aby sme všetko pozhadzovali dole. Dali nám k tomu stavebný „tobogan“, ktorý nám je ale úplne napikatchu lebo mu chýbajú asi 2 časti na to, aby sa nevysýpalo mimo kontajnera. Zhadzovať vrecia nemalo zmysel, prísť o kríže sme nechceli, rovnako sa to hneď trhalo, tak sme to roztrhali naschvál a lopatami zhadzovali dole. Svalovica chrbta for sure. Pridávam jednu umeleckú fotku, ktorá akoby z Chernobylu vypadla. Vyobrazuje domestikovaného Pepíka a jeho obed. Na obrázku rovnako môžete vidieť fešné pracovné oblečenie do najhoršieho počasia značky Jung Li & Son.
Pôvodne mal byť o práci jeden článok, ale bolo by to extrémne dlhé a každý vie, že veľavážený čitatelia dailymale-u sú leniví a ja chcem mať lepšiu čitateľnosť, tak som to strategicky rozdelil na dve časti.
