Netradičná doba plodí netradičné riešenia a ja som po niekoľkých dňoch dospel k tomu, že sa musím aj v tomto mojom pokročilom veku niekde vypísať. Lebo keď sa nevypíšem tak sa buď utopím v alkohole alebo ma rodina nájde zaveseného na lampe s korporátnou šnúrkou okolo krku. Idem sa teda len tak anonymne vykecať, nič svetoborné od toho nečakajte. Dailymale mi príde ako taká milá platforma, tak snáď ma zachránia.

Som taký obyčajný kancelársky povaľač, s rodinou, deťmi a relatívne v pohode životom. Doteraz som si myslel, že mozog sa mi zmenšuje pri trojhodinovej telekonferencii ktorej výsledkom je jeden slide v powerpointe s týždňovým meškaním, ktorý si aj tak nikto neprečíta. Ale po štyroch týždňoch na home office, s deťmi a manželkou na krku, začínam rebríčiek hrozieb pre mentálne zdravie prehodnocovať.

Najskôr to začalo tak, že nám zamestnávateľ do všetkých kancelárii vyvešal plagáty s návodom ako si umývať ruky. Oveľa viac by nám pomohlo, keby niektorým kolegom kúpil deodoranty a naučil ich používať kefu na hajzloch, ale tak niekde začať treba. Všetci si z toho ešte robili srandu. Tá ich prešla, keď sa pár ľudí vrátiilo z jarných prázdnin a takmer celá firma skončila na homeoffice. Pár ľudí sa potešilo. Ale tí čo kradnú wifinu susedovi, lebo si z dvojlitrového platu nemôžu zaplatiť vlastnú, pravidelne vypijú kávu zadara a keď sú firemné raňajky, tak výnimočne prídu do práce pred deviatou, tak zrazu zbystrili pozornosť. Definitívne im zamrzol úsmev, keď sme dostali 60% z marcovej výplaty, lebo veď kríza. A keď môže žobroniť a tváriť sa na pokraji bankrotu kaderník (edit: barber) z Bratislavy, prečo by si nepoplakala nadnárodná korporácia? Tá si nakoniec poplakala, ale to ste mali vidieť ten rev zamestnancov na prvej krízovej telekonferencii. Ako prvé sa pri voľnej debate ozvali kolegynky, ktoré štandardne v office ani nevidíš, ale skôr počuješ podľa klopkania topánočiek a ťukania nechtami do iPhonov. Vraj z čoho teraz majú žiť, veď majú hypotéky, kaderníčky a solárka a keď tam nebudú chodiť, tak im vypadne ďalší príjem. Koniec sveta. Potom sa ozvali tradiční vyjebávači so systémom, ktorí by štandardne boli v kríze vyjebaní ako prví, ale myslia si, že keď sa ozvú a podčiarknu svoju dôležitosť, tak si to manažment zafixuje a keď na to vyjebávanie príde, tak im to pomôže. Nepomôže. A ten moment sa im dramaticky približuje, lebo aj vyhadzovať sa o chvíľu bude. Takže všetci sedia doma, kolektívne pičujú cez Skype a dokazujú sami sebe akí su dôležití.

Nikoho som o žiadny kontakt neprosil a ani oň nestojím, ale furt mi niekto vypisuje. Polovica kolegov sa nudí a keďže potrebuje svietiť na zeleno, tak si dopisuje s tými, ktorých okrem vianočného večierka celý rok nevideli. Manažment organizuje chaotické telekonferencie aby ukázal ako vám je v týchto časoch na blízku (a popri tom už vyplňuje excelovské tabuľky koho a kedy vyhodia). Do toho okolo vás vrieskajú deti lebo sa im zaseklo youtube video, vrieska žena ktorá to zaseknuté youtube video nevie opraviť a priklincuje vás sused lebo sa mu zdá, že vo vašom byte každý vrieska. Zdá sa mu dobre. Toto je ten home office, ktorý sa ponúka na Profesii ako benefit.

Na internetoch nenájdeš nič okrem správ o konci sveta a upišťaných voličov, ktorí síce chceli zmenu po vláde Smeru, ale vlastne nie takúto ale nejakú inú. Takže kam sa pozrieš, tam každému jebe a väčšina psychohygienických procesov je momentálne dosť obmedzená. Nemôžeš ísť na pivo s kamošmi pod zámienkou firemnej akcie na ktorú sa fakt patrí ísť, lebo na ňu príde aj top management z Viedne. Nemôžeš ísť vystrieľať na strelnicu celý zásobník a predstavovať si pri pohľade na čiernobiely papier bývalú frajerku. Nemôžeš ísť ani zanadávať si pri futbale a tváriť sa, že tomu rozumieš lepšie ako týpek o dva metre ďalej. Takže všetko toto musíš robiť doma (okrem streľby a vlastne aj futbalu, keďže sa žiadny nehrá a pičovať pri zázname nie je to pravé). A tak ti zostáva znova len ten chlast. Stáročiami overená medicína.

Na druhej strane po mesiaci doma som zistil, že mi stačí 60% plat, víno sa da piť aj lacnejšie ako zvyčajne (navyše aj cez deň) a táckárne s naspeedovanými absolventami ekonomickej mi vlastne až tak nechýbajú. Pri fajčení na balkóne som spoznal zopár susedov a zdiaľky a z bezpečia vlastného balkónu vyzerajú celkom fajn. Viem kedy chodia ku nám smetiari. Spravil som si poriadok v starých veciach a vyhodil všetky malé košele. Čím som zároveň rezignoval na snahu niekedy v budúcnosti do nich schudnúť. Zistil som, kde máme doma škoricu (áno, jedol som krupicovú kašu). Navŕtal som dve diery na obrazy, čo chcela ešte pred Vianocami manželka. Pomaly ale isto teda začínam riešiť backlog všetkých taskov od ženy, ktoré udelila v tomto kalendránom roku.

Takže pozitíva vs. negatíva sú tak 50:50. Uvidíme čo prinesú ďalšie týždne a mesiace. Zatiaľ to vyzerá na minimálne ďalšie dva mesiace homeofficu, ale ak mi prudko nestúpne spotreba alkoholu, tak by som mohol vyžiť. Nie je to síce ako ten vysnívaný home office ktorý vám vykresľuje HR manažérka, ale stále by sme mohli robiť pri páse a pri skrinkách v kantíne by na nás smrkal sused z vedľajšej dediny. Tak si teda držme palce. Raz sa aj tak všetci stretneme na úrade práce alebo v nejakom share service centre, ktoré to celé prežije. Zatiaľ vám to celé posielam z anonymného emailu, predsa len lepšách 60% platu ako nič.