V živote každého inštruktora nastane po niekoľkých týždňoch moment, ktorý je podobne zlomový ako zistenie, že Ježiško neexistuje, strata panictva, či prvé samostatné použitie toaletného papiera (nezoradil som to chronologicky, keby niečo). Skúsenosti s Rumunmi, Bratislavčanmi, Nikolkami a inými národnosťami vás zocelili dostatočne na to, aby ste boli pripravení na konfrontáciu s tým, ako málo viete o živote pri trénovaní vašej prvej skupiny detí.

Moja prvá skupinka sa skladala z detí vo veku 6-7 rokov, ktorých lyžiarske skúsenosti boli na podobnej úrovni, ako vedomosti nášho obľúbeného ministra financií o riadení rodinného rozpočtu. Ráno pred veľkým dňom som sa namaľoval a oholil, aby som zvýšil svoje šance zbaliť učiteľku, nevediac, že na také „podstatné“ veci nebudem mať najbližší týždeň ani pomyslenie. Jeden by neveril, aké náročné je vôbec postaviť deti do radu. Akonáhle prejdete na koniec, začiatok je už zas roztrúsený po celom okrese Závažná Poruba, jedno dieťa plače, druhé sa smeje, tretie nadáva a po čase plačete, smejete sa a nadávate vy. Súčasne. Užitočné zistenie: ak oboma rukami držíte padajúce deti a tretie sa rúti okolo, do nôh sa vám vrátia opičie reflexy a ste znovu schopní používať ich na zachytenie mláďaťa padajúceho zo stromu. Všetko zaklincuje už len hláška malej Lucinky: „No čo Patrik, máš veľa roboty?“ Učiteľka sa na celú scénu prizerá, zalamuje rukami a vyjadruje nádej, že vám za takú robotu zvýšia plat. Vy udržiavate v sebe nádej inú: že vás za toto vystúpenie šéfko nevyhodí. Deň zachraňuje prekvapivo Lucinka, objatím so slovami: môžem si ťa zobrať domov? Na čo vynásobíte svoju hodinovú mzdu počtom pracovných hodín, ktoré ešte plánujete dožiť a požiadate ju o výslednú sumu. Nečakáte, že sa Lucinka rozbehne za mamou a po chvíli sa sklamaná vráti, vraj mamička mi 800 tisíc Eur nedá. Zvyšok dňa sa snažíte danú mamičku na svahu nestretnúť.

Časom zistíte, že riadenie kolektívu je niečo iné ako vedenie jedného človeka. Prípadne to nezistíte nikdy a následne sa stanete premiérom, čo mňa, žiaľbohu, ale niekedy aj vďakabohu obišlo. Prakticky v každej skupinke sa vyformujú dve výrazné osobnosti – vodca a princeznička. Komu vadí džendžer stereotyp využitý v predchádzajúcej vete, navrhnite mi, prosím, mužské pomenovanie pre princezničku. Mám pocit, že je čím ďalej, tým viac potrebné. Vodca je väčšinou ten, kto robí najväčší bordel, čím si vyslúži obdiv zvyšku čriedy. V ideálnom prípade je lyžiarsky najzdatnejší, takže jeho vyvádzanie môžete celkom dobre usmerňovať a tým riadiť úroveň bordelu vo zvyšku skupiny. Nikto si predsa nedovolí byť väčší rebel ako vodca. Problém nastane, ak vedúci ochorie a uvoľnená stolička láka niekoľkých kandidátov, vďaka čomu jazda s vašim družstvom pripomína Brownov pohyb častíc. V takom prípade musíte v sebe objaviť diktátora skôr, než sa vôbec vydáte (aha ako pekne som to rodovo vyvážil). Princeznička je osoba, ktorá si vyžaduje najväčšie hýčkanie a opateru a zvyšok svorky na ňu furt čaká. Je využiteľná v prípade, ak skupina nadobudne príliš veľké jazdecké sebavedomie a vy ju potrebujete zastaviť, lebo na princezničku predsa musíme počkať. Ak vás družstvo príliš naserie, necháte princezničku určovať tempo. Výsledkom je, že pocit nasratia je vzájomný a to je dobrá forma psychohygieny.

Samozrejme, nie vždy to ide ako po masle a niektoré deti sú takzvane „problémové“. Avšak problém väčšinou býva inde ako v deťoch, ako som sa presvedčil v prípade 7-ročného Ferka (možno sa volal inak). Na Ferka ma učiteľky upozornili vopred, údajne neposlúcha, nadáva, vykrikuje a asi aj vykráda centrálne banky, podľa ich prístupu k nemu. Ja som sa rozhodol nechať mu čistý štít a pri trénovaní brzdenia, ktoré mu vychádzalo skvele som ho pochválil. Len tak normálne, dal si to super, choď späť do radu. Chalan sa úplne rozžiaril, ako keby sa mu nič také predtým nestalo a každému ešte celý deň rozprával, ako som ho pochválil za brzdenie. Najbližšie 2 dni ani do nikoho nestrčil. Milí rodičia a učitelia, chváľte svoje deti, prosím. Nech to nemusia prvýkrát zažiť odo mňa, ktorý viem o deťoch zatiaľ hovno. Trochu iný prípad bol dlhovlasý rebel s prezývkou Messi. Chalan vraj slabšie počul, ale ja som mal skôr dojem, že počuje naopak. Prikázal som ísť na vleku k tretiemu stĺpu, on sa vyviezol k piatemu. Mali sme ísť doprava, on šiel doľava, šli sme dopredu, on dozadu... Prisámvačku, keby som mu kázal vykopať studňu, tak na tom čakane vyletí do vesmíru. Po istom čase som do jeho privátnych sfér zasahoval iba ak šlo fakt o život a na zvyšných jeho výkonoch sme sa celá skupina kráľovsky bavili. Že to celé stálo za to, ukázal na konci kurzu, keď sme sedeli v bufete na čajíku. Okolo šiel šéfko a tak som deťom povedal: pozor, toto je náš šéf, jeho nesmieme naštvať. Nato Messi smerom k nemu zahlásil: „Pepíno, dones nám hranolky!“

Ak sa vám podarí skupinu nenasrať príliš, zblížite sa s ňou natoľko, že dostanete cenné rady do života. Keď som na otázku 5-ročného dievčatka, či už mám ženu odpovedal nie, poradila mi: „Nájdi si ženu teraz, kým si mladý a pekný, lebo za pár rokov taký pekný nebudeš a potom ťa už žiadna nebude chcieť“. Ako večný optimista som si z toho zapamätal, že som mladý a pekný. Ďalšia rada o vzťahoch od skúsenejšieho 6-ročného chalana: „Zbaliť ženu je jednoduché, stačí vedieť, čo chce počuť a hovoriť jej to, až kým ju nezbalíš“. Ide na to dobre, ale žiaľ, „vedieť, čo chce počuť“ je samostatná vedná disciplína.  Keď už sme pri tej jadrovej fyzike, rád by som sa podelil o vysvetlenie modelu atómu od 5-ročného vedátora:

V jadre atómu sú protóny, ktoré mamička nechce pustiť vonku. Vnútri je teplo, takže majú znamienko plus. Okolo nich obiehajú elektróny, ktoré sú ich kamaráti a volajú protóny von. Vonku je zima, takže majú znamienko mínus. Neutróny sú deti, ktoré sú tiež doma, ale nemajú kamarátov, preto sú bez znamienka“.

Keby to takto niekto vysvetlil mne, povedzme aj v desiatich rokoch, možno by ma tá fyzika aj začala baviť. Daný génius chcel byť v dospelosti majstrom v karate a počas čakania na vlek mi stihol vysvetliť stručnú históriu tohto bojového umenia a naučiť ma niekoľko základných japonských fráz. Som si istý, že ak sa raz stane karate majstrom, bude prvým s Nobelovou cenou. Iné deti sa zas zaujímajú o verejné dianie a pri pohľade na snežné delo padla otázka: „Je možné využiť snežné delo na potlačenie demonštrácie?“ Snáď sa dievčatko nikdy nestretne s Lipšicom. Celkovo umelý sneh je predmetom nielen zvedavého, ale aj gastronomického záujmu. Jeden labužník sa ma potom, čo ho za deň doslova zožral asi pol kila spýtal, z čoho je vlastne umelý sneh. Asi ho zaujímal obsah sacharidov a proteínov. Bola to zhodou okolností skupinka, ktorú som trénoval koncom februára 2020. Pandémia Covidu klopala na dvere a jeden z mudrlantov to zhrnul jednoducho: „My mladí, my sa nemáme čoho báť. Ale čo vy starí, všetci zomriete“.

Okrem začínajúcej depresie z toho, čo vlastne robím so životom a vedomia, že všetci zomrieme ma práca so skupinami detí naučila jednu vec: kolektívy dospelých sa správajú úplne rovnako, ani intelektový posun nie je príliš badateľný. Akurát tie deti môžete prinajhoršom fyzicky premiestniť tam, kde je ich miesto. Kiežby sa to isté dalo spraviť aj s „dospelákmi“.