Skôr než začnem s nadväzovaním príbehu druhým dielom (prvý spred vyše roka je tu), spravím to, čo som mal spraviť na začiatku prvého: tento článok môže obsahovať detailné opisy dolámaných kostí, oškrenín a trošku krvi...

 

Pár minút po tom, čo ma preložili do druhej sanitky, sme sa už rútili aj s húkačkami do Petržalky. Celkom funny, môj prípad sa z ignorancie presunul na vážny úraz. Ten nový pán záchranár mi bol veľmi povedomý…

-„Neúčinkovali ste v 112-tke?”

-„Isteže, bol som tam skoro stále,”  obzerá si moju novú cestnú kérku.

-„Takže ste celebrita, ako to so mnou vyzerá?”

-„No máte šťastie, žiadny väznejší úraz momentálne nehlásili, vedia o Vás, budete aj hneď operovaný.”

Trochu som začal stresovať a po pár sprostých otázkach typu, či to bolí, či to robia v celkovej alebo lokálnej anestézii, kedy budem chodiť a podobne, ma prerušil, nech som chvíľu ticho na pár otázok.

-„Pili ste?”

-„Nie som blázon, iba vodu.”

-„O koľkej asi a koľko?” pýta sa so zdvihnutým obočím a ja začínam tušiť, že je zle.

-„Možno pol litra, nie je tomu ani pol hodina,” odpovedám smutne.

-„Žiaľ, v tom prípade operácia nebude, minimálne 6 hodín pred operáciou nesmie človek prijímať žiadne tekutiny, niekedy aj dlhšie.”

Na jednu stranu som sklamaný, že si pravdepodobne cez noc poležím v nemocnici, na tú druhú - aspoň sa môžem psychicky pripraviť. Tiež mi blyslo hlavou, či ten starší pán, čo ma ošetroval na mieste nehody nebol psychiater alebo patológ...

-„Prsty na nohe sú celé?” ukazuje na tenisku.

-„Netuším, od členka nižšie cítim len stŕpnutie, takže nebolia.”

Opatrne mi skúša vyzuť tenisku, ale bolesť sa razom dostaví a moje zvýšené decibely ho rýchlo zastavia.

-„OK, skúsime to inak,” a začne mi vyvliekať šnúrky.

Po vyvlečení sa teniska dala takmer bezbolestne vyzuť. Poteším sa, lebo na snehobielej ponožke nie je od členka nižšie žiadna krv, keď sa ale môj orlí zrak zaostrí na miesto, kde má byť palec, už cez ponožku štítim prúser. Takými tými zahnutými nožnicami na obväzy mi rozstrihá ponožku…

Naskytne sa mi pohľad, ako je palec dolámaný (ohnutý) smerom doľava tak, že si dáva high-five so stredným prstom.

-„No, majstre, ten palec bude asi zlomený!”

Pozrie na mňa s úsmevom a takými vygúlenými očami.

Spoločne sa zasmejeme, šak čo nám iné ostáva… teda aspoň mne. Po chvíľke smskovania a vyvolávania domov sa záchranár na mňa opatrne pritisne telom, jednu ruku má cez členok, druhú cez hrudník. Wtf?

-„Schadzáme z obchvatu!” oznamuje mi, kde sa sanitka nachádza.

-„OK, ale prečo sa...,” zrazu šupa, jak keby sme prešli cez kanál. Z regálov v sanitke začali padať zdravotnícke pomôcky.

-„Tu je taký skurvene veľký výtlk, ktorému sa nikdy nevyhneme,” púšťa ma a sadá si na svoj flek.

Poďakujem mu, síce nemôžem povedať, že by som výtlk na chromej nohe necítil, určite bolel oveľa menej.

Po príchode do nemocnice ma odovzdajú tímu na pohotovosti. Čakáreň je síce plná, ale zoberú ma ihneď dnu. Za spomenutie stojí len kyslý ksicht jednej babky s obviazaným palcom, ktorá ma zabíjala pohľadom, že sa dovoľujem predbehnúť.

Vnútri vedúca lekárka prikáže mladej chrumkavej blond laskonke (praktikantke), nech mi ošetrí “kerku“, zatiaľ čo ona niečo vypisuje. Tá ochotne rozstrihá tričko, resp. to, čo z neho ostalo. Začne opatrne s gázou namočenej v niečom kurevsky štipľavom, asi peroxid, potierať všade, kde vidí, že je treba. Snažím sa byť chlap a len tak mierne sssskam, občas zjojknem. Po jej zákroku mi ruka, noha, bok aj kúsok chrbta kvalitne horí, ale šak mi robila dobre, hehehe ... :( .Po obviazaní ma ani nepochválila, aký som statočný, berie telefón, ktorý jej celý čas vibroval a odvtedy ma má na háku, asi fejzbučik a niekam zmizne. Po chvíli príde pani vedúca a obzerá kvalitu môjho nového obviazania.

Zistí, že mi na ramene kúsok rany trčí, a po nazoomovaní tam vidí ešte nejaký malý štrk.

-„Tu to bude treba ešte dočistiť," obzerá sa, kam zmizla mladá.

-„Je mi ľúto, ale musím to skontrolovať celé, nemala vás ešte obväzovať," a začína mi obväz celý dávať dole, na veľa miestach sa odkrylo ešte mrte malých kamienkov a nečistôt.

-„Ako to vyzerá, pani doktorka?" pýtam sa vystrašene, žiaľ bez odpovede.

-„Roman, poď sem!" zavolá asi 120-kilového chlapíka v bielom outfite, ktorý by pokojne mohol byť revízor.

-„Zafixuj ho, musím mu to hĺbkovo vyčistiť, nemôže mu to takto ostať." Toto... toto je ten moment, milý čítajúci priateľ, keď som vedel, že som v prdeli.

Doktorka vytiahla zo šuplíka niečo, čo môžeme nazvať šmirgeľ a omotala ho okolo nejakého nástroja. Do druhej ruky zobrala biely dračí oheň v spreji. V tej chvíli ma Roman už mal pekne zafixovaného, jediné, čím som mohol hýbať, bola hlava, nad ktorou mi stála ďalšia sestra, utierala mi čelo a hovorila klasické ojeby, že to nič nie je a na pôrod to nemá.

 

Ku*va, to bola taká bolesť, že keď sme po cca dvoch minútach agónie skončili, mal som pod sebou prepotenú takú mláku, že som schudol určite pár kíl.

-Pozrite, čo ste tam ešte mali," lekárka mi ukazuje takú hnedo-šedú krvavú hrubú gázu, kde len kraje ostali biele.

Od tejto chvíle už na "laskonku" nespomínal inak ako na jeblinu.

 

Nasledoval RTG, na ktorom sa nič moc, teda okrem samotného RTG, nestalo, ten odhalil, že mám zlomeninu fibuly a všetkých článkov palca. Aby som si neublížil a mal nohu zafixovanú, odviezli ma do sádrovne.

-„Dobrý deň,” pekne sa pozdravím.

-„Heeee,” odzdraví sestrička.

Čakala ma tam staršia pani sestrička, ktorej sa ponúkla na pomoc sestra, ktorá ma priviezla. Tá ako skúsená v odbore pomoc odmietla. Škoda, boli by sme ju potrebovali… Začala si obzerať moju lekársku správu a pripravila sadru.

-Musíš držať nohu vo vzduchu, mladý môj, nemá ti ju tu kto držať!” nakladá mi.

Nechcem si ju rozhnevať a držím hubu a krok, ale po predchádzajúcich zážitkoch som dosť vysilený a nohu dokážem držať vždy len pár sekúnd. No, ani sme si nestihli potykať a už som mal nacapenú sadru na stehne a pomaly ma zasadrovala až po konce prstov. Jediné miesto, kde bola diera, bolo na mieste hrubej guče obväzov (skadiaľ mi trčala kedysi kosť von) a končeky prstov.

-„Ja mam pod tým oškreniny, nevadí, že tam je tá sadra?” už to začalo ľahko štípať, ale nič hrozné, celkovo to teplo zo sadry bolo príjemné.

-„A ako si si to predstavoval? Ja mám svoje pokyny!”

Cítil som sa tam úplne maličký, hovorili z nej skúsenosti a proti tomu sa dá len ťažko. Zbytok času v sadrovni sme strávili v tichosti.

 

Po sadrovni nasledovalo sono brucha, či náhodou nemám potrhané orgány. Nebolelo ma síce nič v tej oblasti, a som síce laik, ale myslel som, že keď sa dotrhajú organy, nasleduje rýchle KO.

Na sone som bol asi hodinu, nie preto, že by ma tak dlho pán lekár “sonoval”. Ale po príchode do ambulancie si potreboval “len rýchlo niečo dokončiť”, a to niečo trvalo jak dva reklamné brejky na Markíze. Našťastie sa okrem čriev naplnených plynom a malých žlčových kameňov, o ktorých som už vedel, nezistilo nič...

-„Takto sa na sono nechodí! Cez tie naplnené črevá bolo toho vidno veľmi málo,” poučuje ma už v čase, keď je po všetkom, utieram si brucho od gélu a on čistí sonograf.

-„Prepáčte, nevedel som, že dnes pôjdem na sono,” trepnem ironicky.

-„Pozrite sa. Toto sú vaše črevá!” ukazuje mi fotky na monitore, kde je všade dáky veľký balón cez pol obrazovky.

-„Hmmm, ok no”. Ako áno, priznávam sa, mal som už od nehody nutkanie vypustiť krakena, ale pred všetkými tými ľuďmi, čo mi pomáhali, mi to bolo jednoducho blbé.

-„Nabudúce už budete vedieť, dovidenia.”

Áno, nabudúce budem vedieť. A tu by som chcel dať úplné free cennú radu všetkým nešťastníkom, ktorí budú mať úraz a budú imobilní. Informujte sa u zdravotníckeho personálu, či idete aj na sonografiu, pri kladnej odpovedi sa môžete veselo vyprdieť, lekár na sone sa určíte poteší.

 

Po všetkých týchto vyšetreniach, keď už bola pokročilá hodina, ma previezli na lôžkové oddelenie. Mal som veľké šťastie, dostal som izbu s klímou, balkónom, 45” LED TV s PS4, minibarom a sestričky chodili hore bez.

.

.

 Jedine, že by nie...

tbc