Moja milá kolegyňa s ultrapravicovými ústami. Vidím ťa prichádzať už z diaľky. V ľavej ruke biela šálka s bielym čajom, v pravej laptop. Tvoje okrúhle prsia, voľné a nadýchané ako vanilková bábovka, sa húpu v rytme chôdze. Na sekundu sa zastavíš pri mojej kancelárii. „Zasa pochodovali, tí buzeranti. S holými riťami. Už si niečo také videl?“ Odfrkneš si. „Rodinu tvorí muž a žena. Deti by sme mali vychovávať na tradičných národných a kresťanských hodnotách.“ Slastne odpiješ zo šálky a olizneš si vrchnú peru. „No fuj. Strašné.“ Bullshit, poviem ti úprimne, stavajme mosty, nie stožiare. Do toho, kto s kým chodí, ťa je holý bačov žaluď. Apropo. Viem, kde by som chcel mať pricucnuté tie tvoje čajom navlhnuté holými riťami opovrhujúce pery. Moja veľká, pevná jahoda pritlačená o tvoje měkké patro. Spolu vyprodukujeme mrte hlások velarickým spôsobom iniciácie. Základy toho, čo vie veda o zvukovej báze rečovej komunikácie, sa prudko otrasú. Veď taká tradičná a veriaca slovenská deva ako ty by mala vedieť, že kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech zdržiava svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej. 1. Petrov, 3:10-11
Zbadám email s tvojím menom a so slovíčkom „golf“ v predmete. Golf je niečo, čo ťa veľmi baví, v čom si naozaj dobrá. Mlátiť palicou, to ti fakt ide. Neubránim sa. Som iba jednoduchý muž. Kamera. Klapka. V hlave sa mi spustí video. Polokošeľa pretiahnutá cez ranným chladom stoporené bradavky, krátke golfové nohavice, spod ktorých vykukujú dve okrúhle jabĺčka a popliterálne jamky. Je tu skutočne čo okusovať. „Aký je Váš...,“ olizneš si pery, ľavačkou dvakrát prejdeš po šafte driveru, „... handicap, Mr. Kris?“ Moja hlava hovorí nie. Moje srdce ticho drepí v kúte, vzlyká a trasúcimi sa rukami objíma pohár whisky ako milenku. Moje zburcované mužstvo kričí TOTO JE SPARTA!!! a chce ti spočítať všetky pehy na tvojej tvári.
Deväť hodín ráno. Hmla stúpa nad zaroseným trávnikom ako v romantickom filme na Hallmarku. Dnes máš svoje vlastné pojebané Vianoce – streda 18.9. Dátum, ktorý máš od minulého roka v kalendári zakrúžkovaný krvou. Firemný golfový deň. Ambroseove pravidlá môžu byť požehnaním, alebo, v tvojom prípade, prekliatou kliatbou hodnou Horatia Algera. Až mám chuť si znovu prečítať Ragged Dick. Papier. Kameň. Nožnice. Vyhráš týčko. Subtílne ma sleduješ. Šibalský úsmev ti odhalí jamku na ľavom líci. Niečo visí vo vzduchu. Napriahneš sa. Predstavíš si knihu Vezmi život do svojich rúk od Andreja Kisku. Odpáliš tú loptičku 200 metrov do piče. V paralelnom vesmíre, pri 18. jamke na greene v Baden-Baden v 1936, Joachim von Ribbentrop si stiahol gate a Arnoldovi Bentleymu a Tommymu Thirskovi podal nádobu s vazelínou so slovami: „Tešte sa, fucking wankers, also defined as cunts. Herr Adolf je už na ceste, je síce strašný rasista a bigót, ale riadny latenťák a v gatiach má so großen Greifvogel ako černoškovia Mangbetu-Azonde v Kongu." Spokojná, nedbalo sa oprieš o palicu. Chceš sa napiť. Ja tiež. Spárujeme sa. Spája nás naša chronická závislosť od alkoholu, lebo ty si účtovníčka a ja poľovník.
Tým, ako mi porozprávaš o Úžerníkovi a o pozemkovej mafii a o jeho pláne skúpiť všetky pozemky pod Tatrami, lebo mu to prikázal Soros, považujem formality za vybavené. Ospravedlníš sa na toaletu. Berieš si so sebou pilník a lak na nechty. Zmizneš aj so svojimi krásne opálenými pevnými lýtkami. Vrátiš sa prezlečená – z pohodovej golfovej elegancie na I wanna hump a lot. Čierne šaty s hlbokým výstrihom a odhaleným chrbtom, ktoré ani náhodou nespĺňajú dĺžku dlaň nad koleno a vysoké čižmy bez šnurovania, s vybíjaným podpätkom, presne ako vyrábal Hugo Boss pre oficierov SS. Dám si rýchle cigarillo. Ponúknem ťa, a ty si chceš len raz potiahnuť z môjho. Srdce mi podskočí. O toto ma nikto nepožiadal od veľkej epidémie herpesu v škole v roku 2005. Tvoje nečinné ruky zrazu ožívajú. Plazia sa mi po stehnách ako chamtivé chápadlá medúzy. Skúšam ťa ignorovať ako trh práce absolventa verejnej správy a regionálneho rozvoja. Pozrieš sa na mňa ponad rám okuliarov, „Tak čo, Svedok Sulíkov, ideme k tebe domov alebo čo?“ Žiadne veľké romantické gesto, teda. Hm. Vo všetkých veciach si neuveriteľne priama. Vidím ti to v očiach. Temnota, o ktorej písal Alexander Pope. Pozerá na mňa. A v nej buď neodolateľná láska, chtíč alebo tie štyri pivá, čo som mal. V hlave mi zaznie basový riff Links 2 3 4. „Ideme.“ Päť skurvených palcov hore. A kdesi ďaleko, vo veľmi veľmi vzdialenej galaxii, Obi-Wan Kenobi pocítil veľké znepokojenie v Sile, akoby milióny hlasov zrazu vykríkli hrôzou a náhle boli umlčané.
Zabuchnem dvere. Chytím ťa za zadok dokonale obopínaný v tých prekliatych čiernych šatách a neceremoniálne si ťa vyhodím na botník. Rozopínaš mi opasok. Ruky sa ti trasú očakávaním. „Máš ochranu?,“ opýtaš sa, len čo na sekundu vytiahneš svoj jazyk z mojich mandlí. Určite. HK P30 pod sakom a Glock 43 na členku. Vyhrniem ti šaty. Žiadna krajka. Bavlnené nohavičky. Aké tradičné. A na nich Donald Duck. Nácek jeden. Ale ja mám dobré srdiečko. Nerobím urýchlené závery. Neodsudzujem. Buďme apolitickí, aspoň raz. Jednotní v rozmanitosti. Strčím prsty za ten jeho sprostý klobúk. O sekundu mi už letí preč ponad rameno. Wau, široká, hladká pristávacia dráha. Keby mali takú na Tenerife, nemuseli sa tam rozjebať dve 747. Môj ukazovák sa zahrá na Dora the Explorer medzi zdurenými stenami tvojej jaskyne. Trigger finger discipline putuje do piče. Pun fucking intended.
Naťahuješ a cmúľaš mi spodnú peru, uhryzneš ma. Divožienka. Naštartuješ ma. V žilách mi pumpuje vulkanický testosterón. Vezmem si ťa ako by moje meno bolo John Henry, the Steel Driving Man. Náhle vydýchneš do mojej tváre. Kombinácia silnej arómy alkoholu a pomarančových tic tacov. Vyskočíš v agónii rozkoše. Je to veľkolepé ako Avengers: Endgame. Svetlá zhasnú. Kurnikšopa. Zvuky. Farby. Vizuálna extáza. Fucking brilliant. Cítiš moju veľkosť. Otvoríš ústa v nemom výkriku. Na laňom krku ti vystúpia žily. Natiahneš útle nohy a zahákneš ich o môj zadok. Násilne si ma pritiahneš. Niečo so šuchotom padne na dlážku. Tvoja zlatá reťaz so slovenským dvojkrížom. Vážne, už je to hodná chviľa, čo som nepočul to vaše za boha, za národ. Zdvihnem ťa a dva skoky neskôr ťa utopím v posteľnej bielizni. Bez prerušenia kontaktu. Astronómka Jodie Foster si práve nasadila slúchadlá. Hravo povytiahneš obočie. Pokrčím ramenami. Som atletický bastard, čo ti poviem. Prirážam. Hlboko. Pomaly. Zalapáš po dychu, „Rozprávaj sa so mnou ako Harabín!“ - JED-NO-ZNA-ČNE SOM VÝ-ŤAZ VO-LIEB. „Nie, nie takto. Ako keď je so Sadikim. Sám.“ Mám ťa tu rozloženú ako svoje guľovnice Benelli, keď im robím údržbu. - BOL TU V STRE-DU AJ PRED-SE-DA SÚ-DU Z PO-PRA-DU, TEN MÔJ KA-MA-RÁT, SOM TI HO-VO-RIL... Pohnem sa v tebe. Nechty zaboríš do mojich stehien. Tvoje Aaaaaach, napol výkrik, napol povzdych, sa rozozvučí mojím trojizbákom. Rozdýchaš sa rýchlo a plytko a nohami sa mi škriabeš po ramenách, akoby si bežala maratón na Térynku.
Každá firma potrebuje aspoň jednu mizernú osobu nad šekovou knižkou. A ty si veľmi flexibilná účtovníčka. Tvoje chránené dátové úložisko je prívetivé a vlhké ako Saské Švajčiarsko. Zachytím tvoj rytmus, rýchly a zbesilý, a prispôsobím sa mu. Si moja Labe a ja som tvoj most Bastei. Otočíš hlavu, aby si ju pochovala vo vankúši, ktorý len nepatrne tlmí tvoje rastúce hrdelné vzdychy. Chrbát sa ti ohne do oblúka. Vyvrcholíš v absolútnej extáze. Má to všetko. Nechtami rozdriapanú kožu. Výkriky. Božiu vrchnosť na perách. Susedia si musia zapáliť. Aj tí vo vedľajšom vchode. V ulici. V neďalekých potravinách.
Choď si zaspievať Horí, ohník horí, k vatre s tými zelenými kokotmi. Zachraňujte slovenský národ z pazúrov západnej dekadencie. Môžete sa držať pekne za ruky. Dať si pivko. Šepkať si o tradičných kresťanských hodnotách. Ale na konci dňa budeš tu, podo mnou. Vysilená. Spotená. Zadýchaná. Samozrejme, s tvojím dovolením, madam.
