Vlak prišiel na dámičku, s desaťminútovým meškaním. Vošla som do prvého kupé, z ktorého sa na mňa usmial osamelý sympaťák. Ak nik nepristúpi, tak ho mám dve hodiny pre seba, potešila som sa. Áno, sú chvíle, kedy vizuálne vnemy zablokujú iné funkcie tela, napríklad myslenie.

„Pokojne si prisadnite. A kam cestujete? Aha, no to je celkom ďaleko. Ale nie až tak ďaleko ako idem ja, až na východ. Tam je to teraz plné utečencov z Ukrajiny. Vojna je hrozná, ale poviem vám, keby to nezačal Putin, tak začne Biden, o dva týždne ho predbehne. Nečudujte sa, odkiaľ beriem tieto tajné vojenské informácie, čítam veľa na internete a pekne si všetko pospájam...“

Poklopká si po hlave a neodolateľne žmurkne. Už vtedy som mala utiecť z kupé, ale v mozgu sa práve vyplavuje dopamín, myslenie zablokované. Vyložila som si tašku a spokojne sa usadila.

„A všimli ste si, ako sa už nehovorí o korone, ale už sa všade píše o vojne? Farma firmy sa už nabalili dosť, teraz sa potrebuje nabaliť zbrojársky priemysel a ktovie, čo si vymyslia potom. Možno sa vrátia k tej korone a zas ju začnú púšťať z lietadiel na ľudí? Ahá, tak vy robíte v leteckom odvetví a o ničom takom ste nepočuli? No pekne. Tak aj pred vami to utajili. Veď si hádam nemyslíte, že sa pilot prizná, keď pôjde vypúšťať ľuďom na hlavy chemtrails? Fuj, také svinstvo a to sa ja snažím veľmi zdravo stravovať, žiadna chémia, tej je okolo nás viac než dosť. Jeden môj kamarát má na záhrade latrínu, do ktorej na jeseň dá príslušný prostriedok na rozloženie exkrementov a na jar v nej nič nezostane. Teraz? Prosím vás, teraz sa nič nerozloží. Človek zomrie a už ho nemusia dávať ani do chladiaceho boxu. Človek si tak leží mŕtvy a nerozkladá sa. Len si to predstavte. Ani sa nepohne! Sa mi smejete, takáto mumifikácia je však skôr do plaču ako na smiech. Všetko je z tej nenormálnej stravy, ktorú konzumujeme. V Mcdonalde vytiahnu zo zásobníkov umelú bielu hmotu, šupnú ju do fritézy a po upečení to chutí a vonia skoro ako mleté mäso. Možno by sa mali uchádzať o Nobelovku za riešenie hladu vo svete, ale to by sa museli priznať, z akej lacnej hmoty to robia a prišli by o zisky. Ja mäso ani nejem a keď, tak len sliepky z farmy od môjho kamaráta. Chlebík si tiež pečiem vlastný, kupujem čerstvo namletú špaldovú múku z jedného mlyna, kde mi nezabudnú prízvukovať, že do dvoch týždňov ju musím spotrebovať, inak by začala klíčiť. Veď nečudo, je to živá potravina. K tomu si dám pohár mlieka, samozrejme, tiež zo súkromnej farmy. V živote by som nevypil mlieko z obchodného reťazca. Jedna moja známa robila v nemenovanej mliekarenskej firme a za tri mesiace, čo tam robila, neprišla do závodu ani jedna cisterna s mliekom. Tak z čoho vyrábali mliečne výrobky? Z vody? Všetko je podvod, len mlieka je voda. Zas sa smejete? Áno, chápem, čo chcete povedať, tejto informácii by sa určite potešili tí s laktózovou intoleranciou, ale prosím vás, však tí to už majú v hlave tak nastavené. Natrú si ich maslom krajec chleba a v hlave si vytvoria falošnú predstavu, že je z mlieka a idú sa od strachu posrať. Aj sa nakoniec poserú, aj pogrcajú, ale to len zo strachu, lebo viete si predstaviť, aký veľký pán je strach. A s touto mocnou zbraňou narábajú všetky mocnosti sveta. Zabezpečujú nám denný prídel strachu a vyrobia ho z hocičoho. Z trochu silnejšej chrípky, ktorú nazvú COVID-19, už len ten sofistikovaný názov vás ovalí po hlave ako kyjak a začnete sa báť, to ani nemusíte mať aritmofóbiu. Tých, čo sa neboja tejto vymyslenej choroby, označia hanlivou nálepkou antivaxer. Takéto nálepky sú už na úrovni židovskej hviezdy, povedzme si to na rovinu. Vo večerných správach budú dokola ukazovať jedného chudáka, ktorý sa obetoval a dychčí na ventilátore v nemocnici a dostane za to zaplatené viac ako top modelka. A všetci ostatní už tiež lapajú po dychu, ale od strachu. A keď si na ten strach z choroby zvyknú, treba vymyslieť novú formu strachu. Vojna. Vidím, že blednete, no dobre, však teda o vojne sa nemusíme rozprávať, aj keď práve vaša bledosť mi dáva za pravdu, že ľudia chytajú paniku a tá sa dá ľahko vyvolať, stačí, že som povedal to slovo. Vojna. Dobre, dobre, nebudem vám už nič rozprávať, ste voľajaká háklivá na vojnové záležitosti. Ale práve pre takýchto precitlivelých ľudí sú určené falošné správy a videá o zverstvách na civilnom obyvateľstve, na ženách a na deťoch, to vás hneď emocionálne odpáli a nie ste schopná normálneho uvažovania. Kam odchádzate? Urazil som vás? Ahá, len na toaletu, prepáčte, nechcel som byť indiskrétny, ja som veľmi slušný človek.“

Zhlboka dýcham. Po chodbe sa plazí odor z toaliet. Privítací záchodový výbor si robí svoju prácu. Idem poslušne za smradom. Po ceste zakopnem o čierneho plyšového psa bez hlavy, surrealistický výjav ma na chvíľu zneistí. Keď sa vraciam po tej istej chodbe späť, psa už nestretnem, možno utiekol, poviem si a v duchu sa tomu zasmejem. Zvečerieva sa, svetlo na chodbe sa rozsvieti a vzápätí na chvíľu zhasne, čo vo mne vyvolá záchvat strachu a paniky. Vagón sa zatrasie, zachytávam sa rukou stien a cítim chvenie vlastného tela, je mi zima. Večerná obloha za špinavým oknom ponúka valiace sa tmavé mraky. Muž, s ktorým som v kupé, zaklapne vrchnák odpadového koša po tom, čo zaregistruje môj príchod, a to takým rýchlym pohybom, že to vzbudí moju pozornosť. Hovorí, že je slušný človek, ale možno to povedal preto, lebo niečo tým zakrýva. Vytiahnem si z tašky banán a aj keď naň nemám chuť, ošúpem ho a zahryznem sa do neho. Cítim na sebe mužov pohľad, skúmavý, nepríjemný. Banán?! Ty hlupaňa, prečo si vytiahla z tašky práve banán? Nadávam sama sebe, potím sa, kúsok z neho mi uviazne v krku, ledva ho prehltnem. Spolucestujúci stále mlčí, tvári sa, že sa pozerá na krajinu letiacu za oknom, ale vidím jeho oči upreté na okne, v ktorom sa odrážam s banánom v ruke. Prišiel by mi niekto na pomoc, keby sa na mňa vrhol a pokúsil sa ma znásilniť alebo rovno zabiť a potom znásilniť? Nie, nesmiem takto uvažovať, povedal, že je slušný človek.

Pri vyhadzovaní banánovej šupky som si pozorne prezrela obsah odpadkového koša a identifikovala jednotlivé komponenty. Nebolo to ťažké, pretože na vrchole kopy vytvorenej zo suchých pomarančových šupiek, pokrčených vrecúšok s mastnými škvrnami od hranolčekov a plechovíc od coly ležal mne známy modrý obal od oblátok. Keď som kôš otvárala, zašušťal a prisahala by som, že mi do nosa dorazila čerstvá vôňa mlieka a kakaa. Mila, moje obľúbené oblátky z detstva, ktoré som chrúmala najradšej s jablkom, sediac pod stromom na konci babkinej záhrady. Chrúmanie jabĺčka bolo viac šťavnaté ako to oblátkové, nebolo treba toľko slín. Šťava z ovocia vystrekla pri každom zahryznutí, naplnila mi ústa a niekedy sa chcela roztopašne roztiecť po brade. Suché kúsky oblátky však tečúcu šťavu zastavili, zvlhli a jazyk sa vzrušil, takmer stuhol. Keby sa ma vtedy niekto niečo spýtal, nedokázala by som odpovedať s plnými ústami úžasných chutí. Už som sa takmer ponorila do sentimentálneho spomínania, keď mi hlavou preletela ako blesk z jasného neba šokujúca myšlienka. Ak môj spolucestujúci zjedol Milu, vymyká sa to z jeho stravovacích zvyklostí založených na konzumácií skutočne zdravej stravy. Treba k tomu prirátať fakt, že bojkot sladkostí od Sedity bol formou svätej vojny, ktorú proti Sedite viedli antivaxéri.

Tento muž mi po celý čas klamal. Mila ho usvedčila. Pri nohách mu ako jasný dôkaz ležali rozdrobené kúsky oblátky. Muž stále zlovestne mlčal a ja som nadobúdala čoraz silnejší pocit, že ide o násilníka, ktorý vo mne potreboval vyvolať strach, aby sa ma mohol ľahšie zmocniť. Nenápadne som si pozrela jeho batožinu. Veľký čierny kufor, do ktorého by sa zmestilo hádam aj pol človeka. A ešte jedna taška z nepremokavého materiálu, do ktorej mohol čokoľvek dať bez toho, aby sa bál, že bude z nej presakovať niečo ako trebárs... krv!

Nechcela som ho zabiť. Vážne som to nechcela urobiť. Bola to nešťastná náhoda, že keď som zatiahla za ručnú brzdu, spadol na zem a na jeho hlavu dopadol ten ťažký kufor, aj keď som sa ho snažila rukou zastaviť. Samozrejme, že som potom kufor okamžite zdvihla, ale vyšmykol sa mi z rúk a znovu mu spadol na hlavu a toto sa niekoľkokrát zopakovalo. Bola to strašná situácia, vyľakala som sa, že sa mu niečo stalo a utekala som pre pomoc. Všade bol však zmätok z toho, že niekto zatiahol ručnú brzdu, ľudia do seba narážali a ja som v tom šialenom zhone zabudla na svojho spolucestujúceho. Dúfala som však, že ho niekto našiel, privolal pomoc a zachránili ho, ak sa to ešte dalo, lebo keď som utekala z kupé, zdalo sa mi, že už nedýcha.