Dochádzam 40,2 km pri ideálnej dopravnej situácii, ideálnom počasí a ideálne naladený, inak to môže byť aj 60 kilometrov. Normálne by človek povedal, že čo kilometer, to minúta. Ale nenechajte sa zmiasť tou podobnosťou priemernej rýchlosti. Ak človek dochádza z extravilánu, je už jedno či 40, či 100 alebo 10 kilometrov, môžeme dokonca vyraziť v identický čas a v identický čas dôjsť z rôznej vzdialenosti či smeru. Ba i bez toho, aby sme porušili zákon kauzality, relativity či iný fyzikálny zákon. A to by aj Hawking iba čumel z toho svojho kresielka. Zdá sa to byť záhada plná paradoxov, ale nie je. Vlastne je, ale v inom zmysle. Ono to totiž vždy viazne pred vstupom do mesta, prípadne na inom dôležitom uzle. Sadnúť, naštartovať a ide sa, alebo nie, lebo manželka si nie je istá, či niečo nezabudla, ja si nie som istý, či do práce chcem ísť a vozítko si nie je isté, či to zvládne.

Prvých 300 metrov je absolútna nádhera. Domčeky, stromčeky, chlpaté kurvy, čo serú do trávnika pred domom a po jeho kosení si ich exkrementy stieram z tváre rovno murárskou kelňou. A, samozrejme, mačičky, občas bezvládne ležiace pri ceste po ťažko prežúrovanom víkende. Po tých pár metroch sa ale dostávam na hlavnú, hlavná asi pretože vedie cez dedinu a je to jediný vstup a výstup z tejto nádhernej dedinky. Ale autám na nej pri obchádzaní iskria spätné zrkadlá a ak sa v okolí náhodou objaví autobus, kamión, či, nedajbože, väčší poľnohospodársky stroj ako traktor, nemám šancu ho obehnúť bez toho, aby som nezrušil trávniček aspoň dvadsiatim susedom. Ak sa veziem za takouto obludou a premávka v protismere nezoslabne ani na 7-8 sekúnd, čo je minimálny čas na obehnutie takéhoto desaťmetrového kolosu, aj to s rajtovaním monopostu F1, tak sa veziem cez ďalšie dve dedinky a za mnou sa vezie fronta. Ako v jedno augustové piatkové poobedie pri poslednom tuneli k chorvátskemu pobrežiu, kde jediné, čo nás dokáže rozveseliť, sú Poľky hore bez.

A kam vedú všetky cesty? No do Bratislavy... Povedal majster N tenulinkým hláskom hneď potom, čo si strčil do análneho otvoru dve deväťvoltové batérie. Teda potom, čo som si vystál menšiu 3-kilometrovú zápchu na seneckom obchvate a hajde na diaľnicu. A keďže čas neúprosne beží a napriek tomu, že som vyrazil pred pol hodinou, ešte stále iba schádzam na diaľnicu, musím riadne pridať. Nie je mi celkom jasné, prečo stoja každé ráno na moste v pruhu pre zjazd policajti, absolútne nič nerobia, iba sedia v aute a blikajú si pekne do rytmu. V poslednej dobe obieham v tomto bode veľa áut natrieskaných robošmi. Občas ich je 5, občas 7 plus nejaké to vybavenie ako miešačka, lopaty, zbíjačka či 2 fúriky, 800 kíl kachličiek, tridsať vriec cementu a 4 sady príklepových vŕtačiek. A občas to za nimi riadne iskrí. Títo majstri si kupujú výhradne polorozpadnuté a prehrzdavené monštrá s pohonom na pelety z pneumatík či na mazut s koksom. Valia sa konštantnou rýchlosťou 80 alebo 100 km/h dedina, diaľnica, poľná cesta; aspoň jedna smerovka im nefunguje, vo výfuku majú dieru ako v slovenskom štátnom rozpočte (ak vôbec nejaký výfuk majú), a v tom stiesnenom priestore si všetci zapália na 100s červené ukrajinské marlboro. Cestou, až na okraj nášho veľkomesta, sa okrem pondelka inak nič nedeje. Občas sa stane, že sa vykotí nejaký kamión a doňho to napáli aspoň desať dobrých duší, alebo sa stane nejaká iná náhodná reťazovka, či iba nejakí tí roboši robia kompletnú generálnu opravu prevodovky. Samozrejme, naraz aspoň piati. Vesty si dávať nemusia, majú ich totiž na sebe permanentne a to už prerastené hrudným ochlpením.

Netvrdím, že sa nevyskytujú výnimočné dni, týždne, kvartály, napríklad pri celoplošnej výmene zvodidiel. Pondelky už neposudzujem, moje aj tak krehké a nalomené psychické zdravie spomienky na pondelkové dochádzanie do práce zakope tak hlboko do podvedomia, že by to odtiaľ nevydolovali ani mimozemšťania z aktov X či tí „ozajstní“, čo dodnes navštevujú Nome na Aljaške. Nie som si istý tým, či stratu spomienok spôsobuje absencia vyrovnania sa s realitou celotýždňového motrokárčenia hneď po víkende alebo enormne veľké množstvo pondelkových migrantov. Hneď po vjazde do nášho najsamväčšieho a najsamhlavnejšieho mesta ma čaká, ako vždy, spomalenie z už tak žalostných 40-50 km/h na rýchlosť mŕtveho komára unášaného letným vánkom prdu uja Pištu v Dolných Mordorkovciach. V meste nás víta ďalšie blikajúce vozidlo dôležitých obrancov cestného zákona, hneď vedľa elektronickej tabule velkosti 1,5x1m za pol milióna eur, ktorá nám dá jasne vedieť, že celý obchvat Bratislavy je žalostne natrieskaný až po značku Österreich ako japonské metro. Prípadne ešte oznámi, že je aj hmla. Samozrejme, ak hmla nie je taká, že na tú tabuľu nevidím.

Krutosť situácie nastáva ale až vtedy, keď je neskoro odbočiť z obchvatu a vyhnúť sa tomu. Vtedy nastáva absolútna beznádej a chrápajúca manželka na vedľajšom sedadle situáciu vôbec neuľahčuje. Patová situácia merlinovho paradoxu nastáva ale v momente, keď sa chytráci druhu C4KK preradia do odbočovacieho pruhu na nemenovanú benzínku, ktorú by som ja okamžite nechal zavrieť, rozobrať, spáliť, rozomlieť a zvyšok zaliať trojmetrovou vrstvou betónu, aby predbehli kolónu a tváriac sa, že všetci idú z letiska, sa pripájajú násilne naspäť. Týmto absolútne úžasným a geniálnym spôsobom rýchlosť už menovaného mŕtveho komára znížia na rýchlosť absolútnej nuly. Aby zábava gradovala, s trojmesačnou pravidelnosťou rozkopú a opravujú dilatačné pásy na obchvate a keďže jeho podstatná časť je jeden poko*ot dlhý most a tých dilatačných pásov je na ňom aspoň 10 v každom smere, tak je o zábavu postarané. Ja naozaj nerozumiem tomu, či sú to tak strašne veľkí mantáci, že to nevedia opraviť bez toho, aby to nemuseli opravovať aspoň najbližšie tri roky a nie tri mesiace. A ešte mám aj hnusný pocit, že v tom majú červení branci dart-hranola prsty. Mám inak krutú informáciu pre všetkých, čo si takto ráno vyvážajú svoj zadok, v apríli začínajú s tými pásmi odznova, takže informácia, že pod mostom sa pracuje, bude zas každodenný suchý plesnivý chlieb.

Ani po zjazde z obchvatu sa ale situácia vôbec nezlepší, rozkopané je totiž celé mesto. Na kompletku. A ešte veľmi dlho bude a hustota všadeprítomných C4KK enormne narastá. Nie C4KK nie je oficiálny názov, iba ja ich tak titulujem. Je to vlastne druh ko*otov, teda cestný 4 kolesový ko*ot. Tento druh môže mať absolútne akékoľvek auto, akejkoľvek farby. Vyznačuje sa len tým, že auto je silné a o sebe si aj vodič myslí viac, než by mal. Tento druh má absolútne všetko v poriadku na aute, brzdy, blinkre, svetlá, klaksón. No používa ich buď príliš alebo vôbec. Prednosť nikdy nedáva, lebo by to mohlo silno poškodiť jeho hrdosť, prípadne mozog. Červenú je ochotný akceptovať len za prítomnosti zelených, alebo ak je to už príliš okaté, no v tom prípade má skoro vždy nejakého žolíka. Napríklad odbočiť vpravo, potom šup to otočiť hodinkami o 180° a pripájacím pruhom nazad na pôvodný smer úplne bravúrne a bez najmenšieho náznaku, že by ho niečo trápilo, napríklad 15 brzdiacich a trúbiacich áut tesne pred reťazovkou. A hej, existujú aj C2KK a C6-12KK ale čím vyššie číslo, tým nižšia pravdepodobnosť. Situácie môžu prifarbovať rôzne obtiažnosti, napríklad level námraza, sneh a námraza, sneh-námraza-vietor a uviaznutý odhŕňač, čo je ale už trochu sci-fi. Že odhŕňač...

Prípadne sa môže stať, že sa mi nádherný deň snaží zničiť grinch s radarom v ruke a možno aj ukradnúť Vianoce. Len nie vždy dokážem pochopiť, či chce pokutovať státie či zastavenie na vozovke, alebo je preňho príliš zložité presunúť sa na nejaké miesto, kde je v takýto čas možné dosiahnuť aj vyššiu rýchlosť ako 40km za hodinu. Aj keď uznávam, v tento čas by to bolo možno ťažké aj pre toho najostrieľanejšieho taxikára. Niekedy mám možno iba pocit, že je to len vtedy, keď idem na cestu. Niečo ako v Truman show, že niekto sleduje môj dom a v momente, keď naštartujem auto, volá vysielačkou ďalším a tí ďalší ešte ďalším a všetci sa na tu cestu vyhrnú, aby mi maximálne skomplikovali život. Lebo keď iba stojím na našej ulici a pozerám sa na miesto, kde našu ulicu pretína hlavná cesta, v pohode aj pol hodiny neprejde ani jedno jediné autíčko. Ale akonáhle nasadnem, ako keby naschvál intenzita sedem automobilov za sedem sekúnd. Potom som ešte uvažoval, že je to nejaká psychóza, čo spôsobujú nesmierne hnusní emzáci, s nesmierne hnusným citom pre humor a nasadili nám do hláv akési psychoprepojenie, že všetkým napadne presne ten istý nápad - vyraziť v absolútne tak identickú dobu, že by sa podľa toho dali nastavovať atómové hodiny v GPS družiciach. V práci som tesne pred ôsmou a to som fakt frajer...

A ako to robím? Vyrážam o 6:15 z domu a ak sa zdá situácia ranného cestovania 1:45 minút dosť drsná, tak som vlastne celkom rád, že si na pondelky nedokážem spomenúť. Od 1.7. do 1.9 si emzáci pražia rite v neďalekej hviezdnej sústave s menším centrálnym pulzarom, hranolova červená armáda dva mesiace nevylezie z parlamentu a počas toho, čo ostatné strany idú na dovolenku, všetci pekne pilne a nakompletku prekopú kompletnú zbierku zákonov zľava doprava a sprava doľava, študáci sa rozlúčia s nezáväzným internátnym sexom, režisér z môjho Truman show je na liečení z workoholizmu a ja som vysmiaty jak lečo a idem do práce v štýle Willa Smitha vo filme Ja legenda. Teda nikde ani duša, iba občas nejaký ten mrtvák.

Zaujímavý poznatok:  cesta domov je tiež napiču...