Ľudský život je vopred neurčitý časový úsek. A napriek tomu si ho ľudia plánujú, akoby bol dlhý podľa potreby. Pravdepodobne je to kvôli tomu, že nedokážeme sledovať vlastné starnutie a tak nám chýba obava, že tu nebudeme večne. Každý deň je priestor na nový začiatok. Navždy. Prípadné chyby, ktoré by nám to mohli zmariť, odstraňujeme. I v prípade, že ich opakujeme stále podvedome veríme, že jedného dňa, ale nie dnes, ich odstránime natrvalo. Tu sa dostávam k určitým podmienkam, ktoré dokážu vytvárať hornú hranicu dĺžky života. Nevyriešené a neodstránené vady môžu fatálne ovplyvniť naše plánovanie.

Aj napriek tomu, že nám vstupujú do rozhodovania varovné signály, často ich odsúvame alebo ignorujeme z rôznych dôvodov. Môžu byť vonkajšie, alebo naše vnútorné. Bežne ignorovaný signál z vonku môže znieť takto: "Aby si sa neposral/a". Tento varovný signál z okolia dostávame, pretože okolie hodnotí naše konanie ako vymykajúce sa bežnému správaniu. Bližšie ho v danom momente nechce definovať a snaží sa nám takouto jednoduchou formou naznačiť, že čosi nie je v poriadku. Na nešťastie pôsobí táto forma varovného signálu ofenzívne, stavia prijímateľa do obrannej pózy a signál často nepadne na úrodnú pôdu. Pritom, keby bol povedaný s potrebnou intenzitou, mohol by mať na neho dostatočnú účinnosť. Ten by sa mohol zamyslieť, zhodnotiť prijímaný vonkajší signál ako varovný a prípadne odstrániť vadu, ktorá by tak nemusela fatálne ovplyvniť hornú hranicu jeho života.

Strach má veľa podôb a naše vlastné zaobchádzanie s ním si budujeme od detstva. Podľa toho, kde sa daná obava nachádza na našej subjektívnej stupnici vnímania strachu, pripisujeme mieru  závažnosti aj varovnému signálu a podľa toho vysielame naň adekvátnu reakciu. Na tejto škále strachu sú niektoré obavy pevne umiestnené, iné majú umiestnenie dynamickejšie. Čosi, čoho sme sa nemuseli nikdy obávať, nás zrazu začne strašiť, alebo opačne. Strach sa môže vytratiť a varovné signály sa nedostavia. Vtedy sa spoliehame na niečo, čomu hovoríme zdravý rozum. Máme minulú skúsenosť s určitým strachom, vieme prečo sme sa ho obávali a dávame si pozor, aj keď sa už nebojíme. Ó, zdravý rozume, kam si sa vytratil... neskôr vzdycháme. Teď tady byl... nepomáha lamentovanie. Čím to je, že ani zdravý rozum, entita vedomia naša krištáľovo čistá, nás neupozornila na hroziace nebezpečenstvo. Odkiaľsi musela do tohto procesu zasiahnuť vyššia moc. Napríklad taká závislosť je dostatočne mocný čarodej, ktorý vie, ako má zamiešať karty. Poznáte to, o tom papagájovi, ako dostal varovný signál, že príde o svoje perie, keď neprestane piť námorníkov rum? Závislosť ho donútila presunúť strach z takejto ujmy na nižšie priečky jeho stupnice vnímania strachu. Výsledkom bolo jeho legendárne podgurážené vykrikovanie na námorníka "Načo mi je pegggggie!!!" demonštratívne doplnené samoodperovaním sa...

Tieto mudrovačky píšem ležiac na pľúcnom oddelení v nemocnici. Vedľa mňa ležia starší páni a ja mám unikátnu možnosť nahliadnuť do budúcnosti. Do tej, ktorú si nevieme bežne predstaviť, je tu a to aj s detailnými súvislosťami.

Z jedného pána visia tri plastové sáčky. Spod periny na zem. Tri druhy tekutín prichádza v časových intervaloch vylievať personál do sklenených džbánov, značia si objem. Prichádzajú meniť plienku podľa potreby. Sám už neprejde. Druhý prejde, ale má takú dýchavicu, že ho rozkašle každý silnejší vlastný prd. Prejsť na záchod a vysrať sa, je preňho maratón. A netečie tu teplá voda. Striedavo už od roku 2005. Sprchujete sa niekedy studenou? Zadýchali ste sa pri tom aj so zdravými pľúckami, že? Ale ináč je tu tíško, všetci si šanujeme dych. Občas sa v noci ozve šialený krik a kašeľ, neurčitý pohyb personálu. Po chvíli je ticho. Čo som si to naplánoval? Kedy prestanem fajčiť? Hej, vlastne som už prestal. Pred pol rokom obava o moje plány "čo bude so ženu a ročnou dcérou" vyletela na stupnici strachu na priečky, ktoré už vedia prijebať po papuli aj nikotínu. Konečne. To trvalo. Tam, kde sa zdravý rozum nechal utíšiť závislosťou, nastúpil strach. Až tam, kam to už nešlo, zo dňa na deň, zadýchal som sa, keď som sa posadil na posteli. Keď som si silnejšie prdol. Ísť na hajzel a vysrať sa bol maratón. Informácie od lekárov, v hlave pulzujúce ČOŽE? tisíckrát, čo teraz, uvidíme, ste ešte mladý, je tu šanca, musíte vydržať. OK. Zdá sa mi, že je to lepšie. Je tu šanca. Pôjdem domov. Ešte párkrát sem prídem. Ale, som ešte mladý, mám, kurva, plány. Ešteže som si zvykol míňať na cigarety, lebo lieky tiež dačo stoja a asi aj viac. No čo už, zmením plány. Na dovolenku nebudeme mať. Lebo už ani nezarobím toľko. Nevadí, ale dcéra bude mať otca o trochu dlhšie. Možno sa dožijem toho, aby som ju varoval pred hlúposťou, ktorá jej zabije otca skôr, než ona zmaturuje. Je tu šanca, lebo som ešte mladý, povedali špecialisti. Teraz viem, chybička bola v tom plánovaní, mal som prestať fajčiť tak pred piatimi rokmi. Hovorí sa, že každých sedem rokov sa vymenia všetky bunky v tele. Teraz som už mohol mať pľúcka temer fungláče. Vládal by som sa bicyklovať a zaplávať si. Mohol by som si odniesť plný ruksak do vlaku, alebo aj kamsi z vlaku na kopec. Bez problémov. Ale vlastne ani nie, pretože pľúca sa nedokážu regenerovať. Čo si odfajčíš, už nenarastie. Tak čo, že si si práve kúpil novú krabku a bola by škoda ju vyhodiť? Máš s ňou plány, ja viem...