Nikdy nevstupujte do tej istej rieky dvakrát. Jednak predsa môžete ísť po moste, a druhak, keď  mokrí vyleziete, tak vás ofúkne, prechladnete, ty budeš chrchlať hlieny ešte 3 mesiace a tvoja žena dostane vaginálnu mykózu.

Staré čínske porekadlo

 

Nielen čítaním Danteho je človek živý! Načim nám niekedy aj takzvaného nižšieho umenia. Keďže pôvodné slovenské seriály sa takmer výhradne venujú problematike pôsobenia kvasiniek na prírodnú ovocnú šťavu z viniča hroznorodého, čo je nám tu u nás na lazoch v podstate na hovno, našincovi nezostáva nič iné ako porozhliadnuť sa po iných formách lacnej zábavy. Odkedy Magián zrušil dekadentné umenie, kde sa holí chlapi chytali za vajcia a pili pri tom jogurt, zavládla v našich dušiach prázdnota. Až zrejme zásahom vyššej moci k nám prišlo výjazdové predstavenie nového pôvodného slovenského muzikálu Atlantída. Až tak nový nie je, premiéru mal pred rokom, prívlastok pôvodný je tiež pomerne diskutabilný (rozoberieme si nižšie), slovenský je len v úvodzovkách, keďže bol najskôr uvedený v Přahe, a muzikál? OK, je to muzikál. Asi. Recenzie sme radšej tentokrát nečítali, a ani sme sa nenazdali, a už sme sedeli v sále.

 

Atlantída je vlastne jukebox, to jest dielo skladajúce sa z populárnych piesní. Celé to naštartovali v šesťdesiatom štvrtom geniálni chrobáci s titulom A Hard Day´s Night, a odvtedy sa tento trend nezastavil, stále vznikajú nové a nové varianty s piesňami rozličných umelcov. V slovenskej realite sa taký nápad robí nasledovne: vykopete z hrobu nejakú múmiu alebo zombíka, pichnete mu priamo do srdca injekciu s 50 ml adrenalínu, strčíte mu pero do ruky, rýchlo mu sľúbite tuke za tantiémy a s naštartovanou motorovou pílou pri krku ho prinútite podpísať papiere s autorskými právami. Tie potom hodíte do tlakového hrnca, pridáte aspoň 20-30 pesničiek, ďalej pridáte nejaké lepidlo pochybnej kvality, zopár sexuálnych narážok, pár otrepaných vtipov, známeho režiséra, niekoľko čerstvých absolventov herectva, pár neúspešných superstáristov, štipku soli, aspoň 200 evri na kulisy, celé to zavriete, dusíte aspoň 3 hodiny, a to, čo z toho nakoniec vylezie, nazvete Atlantídou. Ta-da-dááááá. Jano Ďurovčík s Petrom Pavlacom už tretíkrát za sebou použili tento recept, lebo robiť umenie je síce chvályhodné, ale love sú love. Po Petrovi Nagyovi (Čajočky) a skupine Elán (8. svetadiel) tentokrát stavili na Mekyho Žbirku. Vyzerá to tak, že mať za ženu Angličanku je veľmi nákladné, resp. v jeho veku už asi musí vypiť každé ráno pohár čerstvo nadojenej krvi z mladej panny, inak si neviem predstaviť, prečo by jeden normálny inteligentný chlap pristal na takú blbosť. 

Takže si poďme najprv povedať, čo bolo dobré. V prvom rade scéna. Prekvapivo lacná, prekvapivo efektívna. Doslova za pár šušňov dokázali kulisári a osvetľovači vykúzliť zaujímavé varianty, ktoré nerušili a vynikajúco dopĺňali príbeh. Ďalej si treba uvedomiť, že rejža je pôvodom choreograf a  tanečník. Nielen speváci, ale najmä tanečné skupiny podali nadpriemerný výkon (na slovenské pomery). Potešili ma aranžmány niektorých Mekyho piesní, takisto niektoré momenty (postava Majky, traja tenori, podmazové video z finálovej jazdy Filipa Polca z juhoamerického geta) boli veľmi vtipné a milo podané. A to by bolo z toho dobrého asi všetko.

Logicky prejdime na to, čo sa veľmi nepodarilo. Asi šípite, že nápad spojiť dokopy približne 25 piesní, ktoré Meky zložil od druhej svetovej vojny až do včerajška, zrejme nie je najšťastnejší. Že to trvá približne 3 hodiny by sa ešte dalo odpustiť, celé to ale zabíja fakt, že príbeh, dialógy a dramaturgia zrejme pochádzajú z nejakého iného predstavenia, kvalitatívne by som to odhadoval na stužkovú strednej umeleckej priemyslovky, odbor bábkoherectvo.

Prvá polovica deja (cca hodina a pol) by sa dala zhrnúť jednou vetou – ideme niekam (to je tajné), a zrazu sme tam. To, čo nezmestil autor libreta do prvej polovice, sa snaží dobehnúť v druhej. Prechádzame cez komédiu, dobrodružnú objavovačku, romantiku, flashbacky do minulosti, smrť jednej z hlavných postáv, vyostrenie konfliktu, obetovanie sa, odhaľovanie skrytých tajomstiev až po sebapoznanie. Medzitým téma prvého sexu, archeologická vsuvka a klasické klišé typu stará láska nehrdzavie. Pozeráte na to a časom sa začnete smiať, aby ste z toho nezošaleli. Je toho strašne veľa, nahádzané jedno cez druhé, neviete, na čo sa to vlastne dívate.

Pamätáte na muzikálový film Mamma mia? To bola parádna taškařice, skvelo zahraná i zaspievaná, s jednoduchým, ale priamočiarym dejom, a to je presne dôvod, prečo Mamma mia bola dobrá a Atlantída zlá. Čo sa týka zvuku, zvukárov Atlantídy by som za ich výkon na mieste vyhodil – cez ruchy a podmaz nebolo hercom často rozumieť, navyše hudobná stopa bola príliš hlasná a prehlušovala spev. Najmä u komplikovanejších čísel, kde herci zároveň tancujú a spievajú, to vyžaduje aktívne pracovať s mixom, nie len zapnúť zosilňovač, ísť na pivo a o 3 hodiny ho vypnúť. Sem-tam to ešte autori zabili nejakým extrémom, napr. titulná pieseň 22 dní mala, bratku, 15 minút (som si to stopol), nechýbal ani remix piesní, ktoré sa do deja síce nehodili, ale Meky potrebuje prachy od SOZY, a tak to urobili, ako keď hrajú na Exprese ten remix piesní od Gipsy Kings, alebo asi desaťminútové medley na koniec, kde sa znovu opakujú piesne, ktoré tam už odzneli. Pustiť to ešte dvakrát, tak by sa chalani z Guantanáma inak priznávali.

Čo sa týka hercov, je to rozporuplné. My sme boli na slovenskej verzii, ale podľa recenzií, ktoré som čítal na nete, tá česká je zrejme lepšia, lebo celý koncept stavia najmä na výkone hercov. To sme my nemali. Ja od dobrého muzikálového herca očakávam trojkombináciu – musí vedieť dobre spievať, dobre hrať a dobre tancovať. Ideálne zároveň. Poďme si teda jednotlivých hercov rozobrať:

  • Patrik Vyskočil v úlohe milionára všetkých predčil míľovými krokmi, vie výborne spievať, obstojne hrať a dobre tancovať. Navyše je to taký typický ulízaný dvadsaťročný hezoun, niektoré staršie dámy určite pri pohľade na neho pretiekli. Tento ešte pôjde hore.
  • Dobrodruha hral Martin Hudec. Martin je excelentný spevák, žiaľ herecky a pohybovo podpriemerný. Škoda, že sa farbou hlasu nehodí k Mirovým piesňam, jeho angažovaniu nerozumiem, ale na tieto výjazdové predstavenia väčšinou chodí len B-team.
  • Viktória Valúchová v úlohe lekárky výborne vyzerá (btw. má brutálne kocky na bruchu, normálne sme pleštili oči) a skvele tancuje. Na speve treba ešte popracovať a s hereckými výkonmi to tiež žiaľ ďalej ako do Búrlivých koní nedotiahne, najmä scéna umierania mi pripomínala tú reklamu s Polnišovou.
  • Radka Šutláková ako Majka – musím uznať, že je vynikajúca herečka a celé predstavenie nesmierne oživila. Spev v jej podaní by som však odporučil podávať len pri naštartovanom raketopláne. Žiaľ sa to nedá počúvať, tanečne tiež nič extra.
  • Zvyšní traja boli tak priemerní až podpriemerní, že sa mi ani nechcelo hľadať ich mená. Buď nevedeli hrať alebo spievať, alebo oboje zároveň. Tu by som sa ešte rád pristavil pri postave IT odborníčky Brejny. Zarazil ma jej imidž a texty. Predstava IT-čkárky u kostymérov je taká, že je to čudne oblečená osoba so šiltovkou nasadenou presne o 41,5 stupňa doprava od predpokladanej osi hlavy, ktorá pozná len virtuálny sex. Čiže niečo ako retardovaná, len nikdy nebola na hudobnom tábore. Texty dopadli ako vždy, keď sa umelci snažia imitovať kockáčov. Vyznelo to trápne a umelo, malo to byť odborné, ale namiesto toho trepala také pičoviny, že polovica obecenstva facepalmovala tak, že z toho mali takmer krvavé nosy.

Ako vidíte, analýza dokázala hovno ukázala, že mínusy prevyšujú nad plusmi. Nenechajte sa teda nachytať nadšenými recenziami (Ďalší grandiózny kúsok -  topky.sk) v slovenských mejnstrímových médiách, zrejme vidina lístkov zadarmo automaticky deaktivuje samodeštrukčnú utilitu v hlavách našich novinárov. Aj napriek tomu, že nám pomaly tiahne na štvrtý krížik, boli sme v divadle najmladší, čím si vysvetľujeme nekonečný standing ovation počas záverečného medley. Potlesk ako na výročnom sneme Severokórejskej robotníckej strany. Na druhej strane to, že Slováci sú jebnutí a bez vkusu, už vieme od ohlásenia výsledkov tohtoročných volieb. Ak teda máte radi Mira Žbira, radšej si naňho zájdite do Prahy. Vraj nie je taký tragický. Na vlak!