JE TO NAJSLÁVNEJŠÍ ČLOVEK NA ZEMI. AŽ NA TO, ŽE NIE JE NA ZEMI.

Každý fanúšik sci-fi, Matta Damona, Seana Beana, Ridleyho Scotta alebo hoci náhodný lajkovač FB stránok, týkajcich sa kinotipov alebo diania vo filmovom priemysle vie, že 1. október je dňom, kedy aj do našich kín dorazí dlhoočakávaný film, natočený podľa predlohy Andyho Weira.

A práve tejto fakt vydarenej predlohe sa bude venovať môj krátky článok.

 

Je to príbeh Marka Watneyho, astronauta (stále mám nutkanie volať to kozmonaut), člena misie na povrchu Marsu, počas ktorej jeho posádku zasiahne piesočná búrka. Jeho parťáci usúdia, že Mark je mŕtvy a odletia. V tomto bode by mohol Markov príbeh skončiť, čo by ale jednak znamenalo, že Marťan bude veľmi tenká kniha a taktiež dosť nuda, preto ho Andy nielenže nechal prežiť, ale nechal ho na Marse úplne opusteného, s obmedzenými zásobami kyslíka, vody a potravy.

Povolaním strojný inžinier a botanik, čo je, zdá sa, pre prežitie na Marse tá najlepšia kombinácia, rozhodol sa Mark, že to nevzdá a dostane sa domov. I zapojil svoje mozgové závity, zabezpečil životné podmienky, recykloval vodu a vlastnými hovnami dokonca zúrodnil nehostinnú marťanskú pôdu. Nie, nebojte sa, žiadny dažďový prales tam nevznikol, ale na pestovanie zopár krumplíkov v laboratórnych podmienkach to stačilo. Racionálne zhodnotil svoje možnosti, vymyslel, ako sa skontaktovať se soudruhy z NASA a každý deň si krátil plánovaním svojho návratu, odstraňovaním neustále vznikajúcich problémov a písaním denníka.

 

No a jeho denník je pre nás kľúčový, lebo kniha je písaná formou denníkových zápiskov. Je v nej síce veľa technických informácií*, no ani mne, žene, technickému antitalentu a človeku s medzerami v znalostiach fyziky nevadili, nepreskakovala som ich, hoci som im detailne nerozumela.

 

Čo ma ale prekvapilo je, že napriek tomu, že je kniha napínavá od začiatku do konca, obsahuje veľa vtipných pasaží, čo robí z Marka veľmi sympatického hrdinu. A tu by som rada podotkla (nech mi fanúšikovia Matta Damona odpustia), že výber hlavného predstaviteľa do filmového spracovania nepokladám za príliš šťastný, lebo nielenže som si Marka predstavovala mladšieho, ale na sympatickosti Mattovi nepridáva ani jeho nedávna záporná astronautistická rola v Interstellare. O osobnej averzii voči hercovi pomlčím, ide predsa len o subjektívny názor.
 

Neviem síce, či pred návštevou kina stihnete knihu prečítať, každopádne odporúčam zaradiť ju do want-to-read listu. A do kina tiež choďte, sú filmy, ktoré si veľké plátno fakt zaslúžia.

 


*Čítala som síce sústredene, no napriek tomu by som ja vyrobiť z vody kyslík a z kyslíka vodu (podľa momentálnej potreby) veru nedokázala. A keby len vodu a kyslík! On si dokonca z vlastného moču elektrolýzou vyrobil raketové palivo. No a aby jeho kolegovia na palube raketoplánu v ničom nezaostávali, tí si z kryštálového cukru vyrobili bombu.
Takto:
Cukor má 4000 potravinových kalórií na kg. Jedna potravinová kalória je 4184 joulov. Cukor sa v beztiažovom stave vznáša a zrnká sa od seba oddeľujú, takže získava oveľa väčšiu povrchovú plochu. V prostredí s čistým kyslíkom sa z kg cukru uvoľní 16,7 milióna joulov, čo je porovnateľné s ôsmimi šúľkami dynamitu.
Takže stačí nasypať ten cukor do pohára, nahnať tam kyslík, zavrieť ho, do veka strčiť odizolovaný drôt a bomba je na svete. Veď chápete, nie?

(A takýchto macgyveršuvixpasáží tam bolo neúrekom.)