Konečne sa mi na vizite venovali viac ako dve sekundy a povedali mi odhadovanú dobu liečenia. Predýchala som to. Veď sú na tom aj horšie. Keď mi oznámili, že si takto poležím tri mesiace, tak som si povedala, fasa, to si oddýchnem, prečítam všetky knižky, na ktoré som nemala čas, pozriem všetky seriály, prespím celý deň. Fajn, prvý deň je ešte ok, druhý deň sa už začínam ošívat, že mne už sa nechce ležať, a tak moja dobrá nálada upadala. To ležanie bolo utrpením už po pár dňoch. A po celých troch mesiacoch ležania som nenávidela telku, knižky a ležanie. Mala som chvíle, keď som sa nekontrolovateľne smiala, potom to prešlo do záchvatu plaču. Čisté zúfalstvo z nudy. Jediné pozitívum bolo, že som celú zimu prežila bez jediného odhrabávania auta spod snehu. Len som sa zabávala na fotkách môjho auta, ktoré už pod množstvom snehu ani vidno nebolo. Bola som vďačná za prácu, dni mi rýchlejšie ubiehali, hlavne keď som bola sama doma. Muž sa ukázal ako správny, v zdraví aj v chorobe. Vstával o hodinu skôr do roboty, čo bolo o štvrtej. Nachystal mi jedlo, zobral ma na záchod, pomohol mi umyť sa, všetko potrebné mi dal do obývačky, kde som mala dočasne posteľ, a tak aby som mala všetko poruke.

 

V nemocnici stále omieľali, že musím vedieť prejsť na záchod a potom môžem ísť domov. Vybavili mi barly, presne na mieru, na moju výšku. Teda skôr nížku. Čo bola ale úplne že mega top správa z tej vizity, bolo, že obidve spoluležiace presúvajú inam. Wuej, mám izbu sama pre seba. Čo viac si môžem priať okrem odchodu domov.

Cvičenie pozostávalo zo sadnutia si, postavenie sa a z chôdze s normálnymi barlami. Išlo mi to dobre, nebolo to prvýkrát, čo mi ako dopravný prostriedok slúžili barly. S mojou šikovnosťou som si raz pri korčuľovaní natrhla sval na nohe. Takže som chápala princíp, že barly musia nahradiť tú nefunkčnú nohu. Došla som až k záchodu, vtedy ma už sestrička nechala samú, nech si ten pocit užijem osamote. A tak som si aj užila. Niekto si po sebe nevedel utrieť ruky a celá podlaha pri umývadle bola mokrá, barla sa šmykla a ja som treskla na zem ako taká kabela. Stihla som zakričať, a potom som odpadla od bolesti. Vraj pôrod bolí (neviem posúdiť, mala som ho zakázaný), no toto bolo asi stokrát horšie. Keď robia nápravu kosti, tak človeka uspia, vedia prečo. Odpadol by od bolesti, keby to robili zaživa. Prefackali ma, odkráčala som na izbu a vraj mám ísť na RTG, či som si pádom niečo nespravila. Problém bol, že žiadna sestrička na mňa nemala čas a nemali ani vozík, tak mám ísť sama, štyri poschodia a dve dlhokánske chodby. NIE. Razantne som odmietla. Spravila som krik, ako ma môžu nechať samú ísť na RTG, keď som odpadla, spadla a neviem čo ešte. Vraj mám čakať. Možno večer sa na ten RTG dostanem. Môžu ma viete čo.

Telefonovala som sestre, a opäť zabrala tá známosť, ktorá ani neviem, ako sa volá. Prišiel sestrin frajer, odniekiaľ dovliekol vozíček, naložil ma a viezol ma na RTG. Samozrejme dostal vynadané od sestričiek, že nie sú návštevné hodiny a nemôže ma brať preč. Čo povedal on tu radšej citovať nebudem. Piip vy piiip piip piiip. RTG dopadol dobre, ako mi povedal lekár, ktorý bol vtedy v ordinácii. Sama som si napravila zlomeninu, ktorá sa mala operovať. No mne žiadnu operáciu neplánovali. Aj ja ako laik som na snímkach videla, čo som tam vlastne mala. Ale až on mi tie snímky ukázal. Nech žije slovenské zdravotníctvo. Že si mám ísť ľahnúť a odpočívať. Ten deň prešiel rýchlo, bola som sama na izbe. Dostala som súkromnú minitelku. Trošku spraviť krik na chodbe sa oplatilo. Prišiel za mnou jeden sanitár a požičal mi svoju, že aj tak ho čaká náročná nočná, tak nebude mať čas pozerať telku. Neviem ako v inej práci, ale náročnú nočnú si predstavujem pri práci a on sedel asi do polnoci so mnou na izbe a správal sa ku mne ako k človeku. Nie ako sestričky, pri ktorých som mala pocit, že som nejaký odpad. Ked som mu povedala, že mi nedovolili ísť do sprchy, aj keď som už dokázala sedieť, tak len neveriacky krútil hlavou. Vraj môžu nechať pomôcť aj rodinu ku koncu navštevných hodín alebo to majú na žiadosť pacienta spravit ony. Ale na mňa nikdy nemali čas. Týždeň som zvládla s mokrými utierkami. Minula som asi tri balíky. No stále som voňala ako bábätko. Tá noc bola moja posledná. Doktori sa ráno na vizite netvárili, že ma pustia. Skonštatovali, že som sa príliš hýbala a nesmiem ísť domov. Tak som zase trochu popustila uzdu a spravila krik. Vraj veľa hýbala, keď oni mi kázali naučiť sa chodiť. Keď nie sú schopní ani odprevadiť ma na RTG. Ak ma nepustia, podpíšem reverz. Ale nebolo treba, o pár hodín som mala prepúšťaciu správu na posteli. Dovi. Dopi. Dopo. Už ma tu viac neuvidíte…

To som si myslela, kým som neprečítala správu. Kontroly budú potrebné každé dva týždne. Číslo dverí 105. Vraj mám chodiť v pondelky. Vtedy ordinuje “môj” doktor BudemNaVásSrať. Nariadený kľudový režim, minimum pohybu. To som nedokázala spojiť hneď pri prvej kontrole. Každá kontrola vyžadovala sprievod dvoch osôb. Jeden ako šofér, ktorý ma vyhodil pred dverami polikliniky a odišiel zaparkovať niekam na druhý koniec Bratislavy, lebo v okolí Kramárov je to nemožné. Platené parkovisko je full už pred ôsmou, takže nájsť flek zabralo niekedy aj hodinu. Za ten čas sa osoba číslo dva so mnou dostala na polikliniku. Pripomínam, že bol január/február/marec. Snehu naváľalo vtedy riadne. Vyzerala som smiešne v snehuliach a v štrikovaných šatách. Potrebovala som niečo easy na RTG, aby som si žiadne gate sťahovať nemusela. Vozíček nebol vždy k dispozícii, tak som si tú dlhú chodbu k ambulancii odkráčala rýchlosťou slimáka. A tam som začala starnúť. Nekonečné čakania. Zistenie, že môj doktor BudemNaVásSrať ordinuje len hodinu počas toho dňa, aj to od jednej poobede. Prosila som ich teda, nech mi dajú lístok aspoň na RTG, nech to za ten čas vybavím. Čakať tu, čakať tam. Hotová katastrofa. Bolesti. Plač. Zúfalstvo. Milión ľudí. Toľko, čo som sa naplakala vtedy, už asi nikdy nenaplačem. Bola som citlivka, no toto ma celkom zocelilo. Teraz si poplačem už len keď krájam cibuľu alebo keď mám PMS a nemám doma dosť čokolády/mám šedivé vlasy a podobné situácie, ktoré si ten plač vyžadujú.  Raz som to skúsila na syna. Keď sa vie rozplakať on, keď niečo chce, tak som to skúsila aj ja. Vysmial ma. A to má 2,5 roka. Vie už teraz, že ženské slzy naňho neplatia.

A tak teda skončilo moje trápenie. Len s nemocnicami, kontroly boli stále nahovno, po trištvrte roku od úrazu, keď som sa stále sťažovala na bolesti v chrbtici, zistili, že tam bolo nejaké poškodenie, no neriešili to vtedy a teraz už je neskoro. Odporučili mi naučiť sa s tým žiť. Áno, dá sa to. Sedenie na tvrdom – bolí, dlhé státie – bolí, dlhá chôdza – bolí. Športy mi zakázali, no bike som skúsila – bolelo to. Každá zmena počasia bolí. Sú aj horšie veci a choroby. Pol roka po úraze som úspešne 36 hodín na nohách zvládla našu svadbu. Na dvoch ibalginoch a v teniskách. Rok a pol po úraze sa mi narodil syn. Samozrejme nie prirodzene, kedže rodiť ako všetky športy mám zakázané. Takže môj bežný deň vyzerá tak, že vstanem, vychystám seba a malého, odvediem ho do škôlky, idem do práce, kde celý deň sedím a moja chrbtica trpí, z práce utekám po malého a domov a do večera sme vonku, ak počasie dovolí. Trošku sa o záhradku postarať, zajačiky nakŕmiť. A doma piecť, piecť, piecť, variť, upratovať, čistiť zverom, žehliť. Taký môj kľudový režim.