Nie je verejným tajomstvom, že som si jednu dobu privyrábal popri riadnom zamestnaní ešte montážou vzduchotechniky a klimatizačných zariadení. Za tých pár rokov sa nazbieralo niekoľko príhod a zážitkov, skúsim ich spísať skôr, než bude moja šedá kôra hladká ako detská prdelka a ja budem s úsmevom používať plienky.

Tak, ako v každom biznise, aj tu platí „Náš zákazník, náš pán“. A tak sme 2 týždne pred Vianocami montovali dve klimatizácie do bytu. Jedna bola v kuchyni, umiestňovali sme ju nad špajzové dvere. Snažím sa montovať precízne, v partii som získal povesť presného vŕtača a bol som na túto špecializáciu patrične využívaný. Totižto, vnútorná jednotka má vnútri vaničku a preto je žiadúce, namontovať vnútornú jednotku čo najpresnejšie. Montáž prebiehala úspešne, darilo sa, aj lištami obchádzať radiátorové trubky, aby to vyzeralo upratane. V tom sa objavila pani domáca a zahlásila, že takto nie. Reku čo je zle??? To nemôže takto byť, veď je to na krivo. Priložím vodováhu, bublina presne v strede. Hovorím nie je. Ale je to nakrivo! No bolo. Zárubňa do špajze bola v tom paneláku osadená úúúplne šikmo. Ale že strašne. A klíma bola 10 cm nad ňou. Teda v jednom rohu 10 cm, v druhom 8,5 cm. A pani to bilo do očí a požadovala vnútornú jednotku nakloniť podľa zárubne. 15 minút presviedčania, handrkovania, zúfalých pohľadov. Nakoniec som privolil nakloniť klímu o pár mm na stranu výtoku kondenzátu, zvyšok diplomacie dostal za úlohu pán manžel. Buď urobil rám okolo zárubne, alebo ju presvedčil inak. Neviem. Ešte si pamätám, že keď som zapájal vonkajšiu jednotku cez okno, bola už tma a snežilo mi na hlavu.

S počasím je ináč často zábava. To si tak montujete vonkajšiu jednotku, ako inak, vystrčený z okna a zrazu príde taká búrka, že na vás leje ako kýblom. Nohy v suchu, tričko ako handra na vytieranie podlahy. Sneh a mráz tiež nie je bohviečo, ale to som našťastie nemal veľa krát. Zimu a tmu áno, montáž s čelovkou, baterkou, reflektorom na stojane je bežná vec. Ale to striedanie zimy vonku a tepla vnútri a behanie hore dole, to bolo občas na solídne prechladnutie. V lete je montážnik chudák. Príde do vyhriateho objektu, potí sa pri montáži a keď to konečne v miestnosti chladí, tak odchádza. S počasím je ešte spojená jedna moja osobná nočná mora. Zo začiatku sme mali jednoduchšie meracie prístroje a tlakovú skúšku sme robili výdržou na vákuu. Ak bol niekde únik, videli sme stúpať ručičku, vedeli sme, že je zle. Ale bol to relatívne hrubý odhad, chyba paralaxy a podobne. Potom sme robili tlakovú skúšku dusíkom. Ešte so starým prístrojom. Tam už sme sledovali desatinky pri nejakom stanovenom pretlaku plynu. Ak tlak padal, hľadalo sa, doťahovalo. No a potom vedúcko zakúpil presné a drahé meradlo Testo a to bol koniec. Meranie na stotiny baru. Pri stabilnej teplote všetko okej. Ale stačila montáž ku večeru koncom leta, keď sa zrazu začne ochladzovať, alebo prichádzajúca búrka a zrazu tie stotinky niekam ušli. Robili sme tlakovku tak, že sme natlačili 30 bar do systému a spoje bublali mydlovou vodou. Je to primitívny, ale veľmi spoľahlivý indikátor. Ak bolo všetko okej, odtlakovali sme na cca 15 bar a nechali výdrž 20 minút. Človek by neveril, čo sa všetko za tých 20 minút udeje. Nakoniec sme začali používať aj teplomer, ktorý posielal aktuálnu teplotu do Testa a to kompenzovalo tlak vzhľadom na teplotu a zrazu tlakovky vychádzali aj pri ochladzovaní.

Ťažké montáže sú v stiesnených a zaprataných priestoroch. Taký dobrý jednoizbáčik je pošušňaníčko. To sme rozložení od chodby pri výťahu až po manželskú posteľ v spálni. Alebo sme montovali klímu do gastro prevádzky. Ani tie debilné prepravky na nápoje nedali preč. Zavadzalo tam všetko. Nejaké škatule, sudy, nádoby, demižóny, naťahoval som sa z rebríka ako opica. Vymerať a navŕtať dvojmetrovú lištu vo výške 2,5 metra nad zemou... No hlavne ich bolo treba dať do spádu pekne za sebou tri. Fuj...