Dievča v Londýne – a my spolu s ním
Disclaimer: Táto recenzia bola pôvodne sľúbená dievke menom nickom Liz Lemon, ale vďaka DM si ju môžete prečítať aj vy ostatní.
Reč je dnes o knižke Dievča v Londýne od slovenskej spisovateľky Ellie Šedivej. Nejde teda o žiadny ťažký, intelektuálne významný či alternatívny počin, ale o príjemné a pohodové čítanie o živote jednej dvojice z našich končín v metropole Anglicka. Autorku som náhodou objavila v jednej FB skupine, keď som sa snažila získať pomoc s ohľadom na našu minuloročnú cestu do Brightonu. Do spomínanej skupiny som sa vtedy pridala a už som v nej zostala. No a práve z nej mi niekedy na jeseň vyskočilo upozornenie, že niekto tam pridal post s krásne fotogenickou kaviarničkou z Londýna a v popise bolo niečo aj o práve vydanej knihe, tak som si klikla na profil ženy, ktorá príspevok pridala. A v tom momente som bola namotaná. Zistila som, že dievčina sa volá Ellie (Lenka) Šedivá, pochádza zo Smižian, žije so svojím českým manželom v Londýne a postuje z neho zaujímavý obsah o menej známych miestach, malebných zákutiach, o histórii a podobne. Okrem toho dievčina aj bloguje. Na jej webe som zistila, že vyštudovala archeológiu a prečítala a vypočula som si rozhovory s ňou o jej živote a o jej pohľade na Londýn. Zrejme aj vďaka svojmu vzdelaniu si vo svojom okolí všíma aj historické veci a najmä iné než väčšina ľudí, ktorí prídu do Londýna len na pár dní na krátky a zbesilý hon na pamiatky.
Veľa jej príspevkov v poslednom období sa týkalo knihy Dievča v Londýne, ktorú evidentne napísala len nedávno. Myslím že vyšla len v októbri alebo v novembri 2023 a je to jej prvotina. Keďže som sa to dozvedela v predvianočnom období, tak som si knižku skusmo pripísala do môjho vianočného wishlistu. Ježko nesklamal a doniesol mi ju. Síce, čiastočne sklamal, pretože ju doniesol iba v elektronickej verzii, čím som zostala trošku ochudobnená o pekné farebné fotky, ktoré v tej knižke sú, ale dobre, veď najdôležitejší je aj tak príbeh. Chlapi pozerajúci porno by asi so mnou nesúhlasili.
Knižka je rozdelená do 103 kapitol, je v nej aj úvodné slovo od autorky, na záver poďakovanie a takisto aj slovník slovensko-českých výrazov. Lenkin manžel je totiž Čech a táto autorka má evidentne veľa českých čitateľov. Kapitoly predstavujú krátke príbehy, niektoré majú dve strany, iné trochu viac a je ich možné čítať samostatne. Ak teda nemáte veľa času, pokojne sa dá na záchode prečítať jeden - dva príbehy a ku knižke sa zase vrátiť neskôr. V jednej z prvých kapitol zaznie napríklad aj toto:
Na jednom rohu vidíme opustenú pekáreň s kráľovsky modrými dverami, v ktorej by sa pokojne mohol odohrávať dej knihy či filmu. Cez zahmlené okná s popraskanými rámami rozoznávam pár zaprášených prázdnych políc na stene a zlomenú stoličku uprostred špinavej drevenej podlahy. (...) Od prvého dňa v Londýne mám ten neodvratný pocit, že sa doň bezhlavo a beznádejne zamilovávam. Nedá sa tomu zabrániť. (...) Je to skrátka láska na prvý (aj druhý a tretí) pohľad. Napriek tomu, že sa nám po pol hodine zlomil dáždnik, cestou domov som sa topánkou prilepila o žuvačku, Oyster karta mi skoro spadla do kanála a do kelímka mi naliali cappuccino s penou ako z bublifuku. Aj tak chutila.
Ellie píše o rôznych oblastiach života v Londýne, ktoré my, ktorí Londýn navštevujeme ako turisti stále iba na pár dní, nemáme možnosť spoznať. Dozvieme sa aj zaujímavé informácie, fakty a štatistiky – viete napríklad, koľko líšok žije v Londýne? Priznám sa, toto číslo ma veľmi prekvapilo. Dočítame sa, ktoré stanice metra sú vizuálne zaujímavé a ak ste nevedeli, kam sa podeli rieky okrem Temže, ktoré kedysi pretekali Londýnom, tak aj to sa tu dozviete. Vedeli ste, že až takmer polovicu rozlohy Londýna tvorí zeleň a že je tam takmer toľko stromov koľko obyvateľov? To len ilustruje fakt, že v Londýne nikdy nie ste ďaleko od nejakého zeleného priestranstva či parku, ako to spomínal aj Bill Bryson vo svojej knihe Notes from a Small Island. Ďalším zaujímavým faktom je, že iba 10 % tratí londýnskeho metra sa nachádza na juh od Temže (autorka vysvetľuje, prečo je to tak a čím sa inšpiroval tvorca schémy metra). Červené kedysi telefónne búdky pozná asi každý, ale viete, na čo slúžili zelené búdky a kde ich ešte môžete nájsť? Po prečítaní knihy to vedieť budete.
Zároveň zaznejú aj poznatky o charaktere a povahe Britov, pričom autorka na ne poukazuje prostredníctvom príbehov. Zaujal ma napríklad príbeh o tom, ako sa vám Brit snaží nenápadne dať najavo, že ste urobili niečo nesprávne a ako reaguje, keď sa potom za to prídete ospravedlniť. Čo sa týka lokálnych obyvateľov, ktorých manželia Šediví spoznali a nadviazali s nimi vzťahy, sú to najmä kolegovia a kolegyne Lenkinho muža.
Simon je presne to, čo si väčšina z nás predstaví pod pojmom typický Brit. Vždy elegantný, slušný, s plnými vreckami suchého humoru na rozdávanie. Zo začiatku vám možno príde trochu povýšený, ale keď ho lepšie spoznáte, je to skrz na skrz milý a ochotný človek. Rád ľudí opravuje, keď niečo nevyslovia peknou britskou angličtinou a nemyslí to v zlom. (...) Simon sa ma dokonca hneď na začiatku opýtal, či som s tým okej, keď ma bude občas opravovať a trochu sa naľakal môjho elánu, keď som s nadšením prijala. Nasledujúci obed sme strávili tým, že mi trpezlivo vysvetľoval, že váza sa britsky vysloví „váááááááááz“ [vɑ:z], nie „vejz“ [veɪs]. Úplne mi v hlave znie prísny hlas Hermiony Grangerovej: „Je to leviósa, nie leviosá.“
Ellie si všíma aj nedostatky Londýna, napríklad množstvo zbytočných plastov, špinavosť metra (Londýnske metro je také špinavé, že 20 minút jazdy Northern Line je ekvivalentom vyfajčenia cigarety.) či prílišný počet ľudí (Špička je niečo ako kult, nemilosrdné božstvo: každý deň sa modlíte, aby bola vaša cesta znesiteľná a aby vás na eskalátore neudupali, keď sa náhodou zabudnete postaviť vpravo (pre živého Boha vás prosím, vždy stojte na eskalátoroch vpravo!!!). Napriek tomu to neznižuje jej náklonnosť k tomuto mestu:
Keď som v Londýne bola ako turistka, páčilo sa mi tu. Ale až ako jeho obyvateľka som sa do neho zamilovala. Je to ako keď nájdete pravú, dospelácku lásku: svojho vyvoleného vidíte s jeho chybami a nedostatkami a milujete ho aj napriek nim. Odhodíte ružové okuliare a vrhnete sa do víru všednosti. Presne tak to dnes cítim aj ja!
Zažili aj ľudoprázdny Londýn v čase pandémie, dostali list od Borisa Johnsona s výzvou, aby sa izolovali, Ellie šila rúška pre susedov. Zavreli sa doma do malého bytu, odkiaľ obaja pracovali.
Táto kniha a celkovo aj blog s názvom Túlavé dievča sa mi páčia kvôli tomu, že (ako viete) som Anglofilka a milujem Londýn, avšak je mi blízky aj autorkin štýl a jej pohľad na svet. Odporúča napríklad nezvyčajné a rozkošné kaviarničky v záhradných centrách, kde sedíte medzi rôznymi navzájom k sebe absolútne nepasujúcimi kvetináčmi, kde rastliny visia z plafóna, ale rastú aj zo starého písacieho stola a vy si v tomto romantickom prostredí môžete dať kávičku. Hipsteri dostanú okamžitý orgazmus, v nás ostatných sa môže rozliať príjemný pocit krochkajúceho blaha (a tie fotky!):
Takisto približuje príbehy z histórie mesta a nemyslím tým len príbeh o Great Fire z roku 1666, ale aj iné udalosti, ktoré ovplyvnili Londýn a jeho súčasnú podobu. Vysvetlí aj to, prečo niektoré staršie okná na domoch v Londýne majú, ehm, bradavky. Odkazy minulosti sú v Londýne na niektorých miestach viditeľné aj v súčasnosti, ak viete, kam sa dívať – nájsť sa tu napríklad dajú aj nosidlá na vynášanie zranených a obetí bombardovania Londýna počas 2. svetovej vojny.
Spisovateľka Ellie ako osoba mi je vcelku sympatická, pretože pôsobí ako normálna žena, ktorá sa na nič nehrá. Možno niekoho sklamem, ale nečakajte žiadne umelé pery a vystrčené rite. Ellie je skôr staromódnejšie oblečené žieňa, ktoré má zrejme podobný štýl ako ja, čo sa týka zaujímavostí v Londýne. Okrem zaujímavostí o Londýne je v knihe aj viacero informácií o jej súkromnom živote, napríklad o jej vzťahu s českým snúbencom (teraz už manželom), o tom, aké prekonala zdravotné problémy a ako vôbec prišlo k tomu, že sa presťahovali do Londýna. Opisuje aj to, aké problémy mali s prácou a aké peripetie museli prekonať v procese hľadania vhodného bývania. Možno niektoré z týchto informácií boli nadbytočné - nie, že by neboli zaujímavé, pre mňa boli. Uberali však miesto samotnému Londýnu. Niektoré informácie sa v knihe opakujú – to ale nevyčítam až tak samotnej autorke ako skôr editorom. Nájde sa aj zopár pravopisných chýb, najmä čiarky, ale nie je to príliš rušivé (aj keď som na to citlivá). Cítiť, že autorka sa živí copywritingom, písaním a marketingom.
Teší ma, že Ellie už aktuálne píše pokračovanie tejto knižky a okrem toho píše momentálne aj knižku pre deti. Začala som ju v intenzívnejšie sledovať na sociálnych sieťach - takmer každý deň pridá nejaký zaujímavý príbeh, fotku, pekné zákutie Londýna. Zaujímavé je, že knižka končí informáciou, že po dvoch rokoch v Londýne sa sťahujú nazad do Brna, avšak zo sociálnych sietí vidím, že v Londýne ešte stále (alebo znova?) bývajú – čiže buď vôbec neodišli, alebo sa vrátili. Toto neviem presne, tak detailne som jej príbeh neskúmala. Pre mňa, ktorá v Londýne nebýva, hoci som tam bola už asi osemkrát a chcem ísť ešte x-krát znova, tvoria jej príbehy radostné virtuálne prenesenie sa do môjho milovaného mesta.
Keď som si čítala recenzie tejto knižky na Martinuse a na Goodreads, všimla som si, že sú dve hlavné skupiny ľudí, ktorí ju čítali. Jeden typ, to sú takí ako ja - Anglofili, ktorí milujú Anglicko a Londýn a chceli sa dozvedieť o ňom viac, v duchu sa tam preniesť a sentimentálne si pospomínať na vlastné návštevy tohto mesta. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí priznávajú, že Londýn ich veľmi neokúzlil alebo tam nikdy nechceli nejako špeciálne ísť, ale po prečítaní tejto knižky už majú vytipované miesta v mape, kam ísť chcú a už sa pozerajú na letenky, čiže knižka evidentne slúži aj ako dobrá inšpirácia. Nie je to však klasický cestopis alebo travel guide. Ak niekto čaká takýto obsah, bude sklamaný. Knižka je založená na príbehoch, prechádzkach, rozhovoroch. Skôr by som povedala, že je to kniha pre dievča alebo pre ženu, ale uvidíme - teraz sa do Londýna chystá môj brat, tak som mu knižku posunula a som zvedavá, čo na ňu povie on.
Autorka v knihe prezentuje viacero tipov, kam ísť a čo nie celkom turistické v Londýne robiť. Podľa mňa každý si tam nájde nejaké miesta na základe tejto knižky a príbehov z nej, miesta, ktoré ho zaujmú či už podľa opisu alebo podľa fotiek a kam bude chcieť ísť. Niekoho viac zaujímajú múzeá, niekoho vyhliadky, niekoho parky, iných zase dobré podniky či reštaurácie, v knižke je z každého rožka troška. Ellie (inak podľa príbehov z knižky amatérska nadšenkyňa alkoholu...) napríklad spomína aj bar v podzemí, kde vás pustia, iba keď poviete špeciálne heslo alebo pub, kam chodil aj Charles Dickens. Spomenuté sú aj niektoré bizarné názvy londýnskych pubov a opomenutá nie je ani gastronómia – ak teda Briti vôbec niečo také majú, všakže. Niekoho zase zaujme história, prechádzky alebo výlety v blízkosti Londýna. Opísané sú aj zaujímavé festivaly v Londýne, napríklad Notting Hill Carnival, indický festival svetielok alebo oslavy čínskeho nového roka v Chinatowne.
V mojom prípade je pravda, že možno dve tretiny v knihe spomenutých tipov som už poznala predtým. Sú to miesta, ktoré bežne turista nenavštívi, keď ide do Londýna prvýkrát alebo raz za veľmi dlhú dobu. Tým, že ja sa tam vraciam opakovane, tak cielene vyhľadávam miesta, ktoré sú mimo toho najcentrovatejšieho centra. Myslím si však, že pre väčšinu ľudí, ktorí nie sú takýmto spôsobom trhlí, budú podané informácie nové a zaujímavé.
Zamilovala som si aj málo známu Hill Garden and Pergola ukrytú v Hampstead Heath. Túto magickú záhradu si na začiatku 19. storočia nechal z rozmaru postaviť bohatý Sir William Lever, vikomt Leverhulme. Každučké zákutie v záhrade bolo navrhnuté tak, aby bolo pastvou pre oči pre rozmaznanú edwardiánsku smotánku, ktorú si sem vikomt pozýval. Záhrada je zadarmo prístupná a zatúla sa sem len veľmi málo turistov. Prechádzate sa tu po vyvýšenom kamennom chodníku v príjemnom tieni pod kaskádou pergol, kupol a stĺpov, po ktorých sa hadí tmavý brečtan a nemôžete sa ubrániť pocitu, že ste práve objavili stratenú Atlantídu zabudnutú kdesi v Londýne.
Z toho, čo mám napríklad spoločné s ňou a čo sa nám obom páčilo, by som vypichla Richmond Park, kde voľne žijú jelene a daniele, takisto prechádzky popri riečnych kanáloch, vyhliadky, ktoré sú zadarmo. Novinkou pre mňa boli rôzne fakty o Londýne (najmä historické), tipy na uličky zvané mews, kde kedysi boli stajne a ktoré sú skutočne neskutočne fotogenické, ale aj zaujímavé miesta v súvislosti s literárnou históriou Londýna. Zaujal aj tip na plávajúce kníhkupectvo. Čo vám poviem, v Google Maps v oblasti Londýna mi akosi pribudlo niekoľko nových záložiek :)
A keďže Ellie aktuálne býva v južnej časti Londýna, ktorú ja až tak dobre nepoznám a z fotiek sa mi prudko páči, tak už teraz viem, kam budú najbližšie viesť moje kroky. Tak čo, už ste si kúpili letenky? Ja už sa na ne veru zase raz pozerám, eh.
Tak do zlondýnenia, milí déemkáči!
Udeľujem osem a pol z desiatich červených doubledeckerov/post boxov/telefónnych búdok.
P.S. Liz Lemon, recipročne čakám na recenziu tejto knihy od teba :)
