Keď zadám do Gúúgeľa slová „england parody“, ukáže mi obrázky samých futbalistov. To len k výberu ilustračného obrázka. A penis je každý, kto to práve vyskúšal :) Ale späť k príbehu. V minulom dieli sa beznádejní optimisti, skoro som napísal panici, vybrali do Anglicka za prácou a za lówe. A ako to pokračovalo ďalej?

Prvé kroky v Brightone viedli k pobrežnej promenáde. Niežeby tam bol nejaký dôvod ísť, ale šak už keď sme sa sem dotrepali za 26 hodín ohýbania údov v autobuse, tak kuknem to more, ne? Čumiac na tú idylku, zhorené ruiny móla, miestnymi nazývané Pier, popŕchanie a more, do ktorého by som nestrčil ani nohu s mykózou, sme zjedli posledné rezne. Vlastne neviem, čo sme jedli a či sme vôbec jedli. Ale potrebujem natiahnuť čas, kým mi teraz zaúčinkuje pivo, aby som chytil spisovateľskú slinu. Takže zjedli sme, čo nám mamke nabalili a vymysleli sme plán. Za ten by sa nemusel hanbiť ani priemerne inteligentný zamestnanec bratislavského magistrátu. Nájdeme si bývanie.

Keďže chcalo stále viac, nebol to úplne blbý nápad, aj keď už neviem, kto z nás troch bol ten lucky winner, ktorému táto myšlienka skrsla v gebuli. Začalo hľadanie koterca na najbližšiu noc. Airbnb ešte vtedy neexistovalo, ani booking.com, a vlastne ani internet v mobile. Čiže to bol task, ktorý pre dobových ľudí v tej temnej dobe dávnej minulosti bol celkom náročný. V praxi to vyzeralo asi tak, že sme sa začali prechádzať nekoordinovane po meste, ako sa nám zdalo, že by ktorý tehlový domček mohol vyzerať ako hostel. Hotely, ktoré sme samozrejme videli, sme nechceli, lebo šak lówe neboli na taký luxus. Ako sme sa tak motali, natrafili sme na jedného vlasatého týpka, Slováka, ktorého som poznal z výšky z intráku. Naše kamarátstvo sa zakladalo na scénke: sedím rozjebaný na mraky ráno o šiestej pred hajzlom na intráku a rozmýšľam, či idem grcať alebo idem do školy. Minulú noc sa pilo. A mňa to neobišlo. V tom ide okolo vlasatý týpek s fľaškou vodky v ruke. A keď vidí môj stav, strčí mi ju do paprče so slovom „vyrovnávací“. Vtedy pomohlo. A pomohlo aj teraz. Dali sme sa do reči a spomenul, že tiež došli skúsiť šťastie a že bývajú v prenajatom dome asi piati. Síce nemajú veľa miesta, ale dobrých gastarbeiterov sa všade veľa zmestí a keby bolo zle, máme sa ozvať. Vymenili sme si čísla a rozlúčili sme sa.

Nakoniec, už ani neviem ako, sme našli malý hostel neďaleko pobrežia a ešte dokonca s výhľadom na more. Cena bola znesiteľná, asi dvacku miestnych peňazí s kráľovnou. Ale keďže sme nechceli veľmi rozhadzovať, išli sme do toho len na jednu noc. Čo vám poviem, kultúra anglického bývania je minimálne rovnako dobrá, ako ich jedlo. Ja vlastne nechápem, ako tento národ dobyl toľko kolónií. Egypťania vedeli stavať pyramídy a tým ohurovali okolitých zaostalcov, Rimania mali skvelú organizáciu a veľa vojačikov s krátkymi mečíkmi. Ale Angličania? Tí museli byť odjakživa hladní a bývať v hnusných, vlhkých, stiesnených a špinavých chatrčiach. Nečudujem sa, že zdrhali na loďky preč z ostrova, do Indie a tak. Ani táto ubytovacia príležitosť na tom nebola lepšie. Špina tam bola horšia, jak v poslednej socialistickej ubytovni na Slovensku zo školy v prírode, plachta namiesto periny, stiesnené priestory a do toho niečo, čo je ešte menej pochopiteľné ako fakt, že naše myšlienky ovládajú vesmírne plazy. Separátny kohútik na teplú a studenú vodu. S tými plazmi by som sa ešte vyrovnal. Ale vyrovnať sa so separátnym kohútikom na teplú a studenú vodu? Človek sa môže napríklad obariť, ak má chuť. Len tak, pre vlastné potešenie a rozkoš. Prípadne si môže pustiť ľadovú vodu rovno na peništek, ak má ešte väčšiu chuť. Alebo sa na to môže vysrať a radšej si ruky neumyť.

Prespali sme tam jednu noc. V cene boli aj raňajky. Našťastie to boli švédske stoly, takže sa dali namixovať normálne poživateľné kombinácie. A ráno nás čakal pekný výhľad na more. Bolo slnečno, takže teraz už krásne modré.

Prišiel deň, ktorý mal zmeniť našu budúcnosť. Vybrali sme sa hľadať prácu. A kam inam, ako do pracovnej agentúry. Takých bolo v tom gastaerbeiterovskom veku po celom Anglicku mrte. Ponúkali zväčša opatrovateľské práce, pomocné práce v kuchyni alebo upratovacie práce. Nasledujúce fakty a skutočnosti si už nepamätám presne chronologicky a preto píšem len tak, ako pivo teraz rozjasnilo myseľ.

V ten deň sme vystriedali viacero agentúr. Neúspešne. Vlastne ono sa nebolo ani čomu čudovať. Po anglicky sme vedeli asi tak dobre, ako Slováci stavať diaľnice, len Tibor vedel lepšie. Upratovať sme vedeli tak maximálne detskú izbu, aj to až po trojtýždňovom psychologickom nátlaku rodičov. V kuchyni sme dovtedy varili akurát tak čaj a párky a keby nám zverili do opatery živé decko, asi by to bola pre to decko final destination. Navyše, všade sa pýtali na dovtedajšiu pracovnú skúsenosť s danou prácou. Už v neviem koľkej agentúre došlo k scénke, že sme na ulici zbadali nápis agentúry a chystali sa dnu skúsiť šťastie. Poučený z predchádzajúcich nezdarov som sa na to adekvátne pripravil. Nachystal som si motivačnú speech v angličtine o tom, ako som ja opatroval decko 9 mesiacov (dĺžka je úplne náhodná) a že teda som skúsený v tejto práci ako Kaliňák v problematike DPH. Veril som, že to vyjde. Kamoši nie. Dali mi 30 sekúnd na to, že vojdem dnu a že aj smutný vyjdem. Nesklamal som ich dôveru. Vošiel som dnu a na ženskú za stolom som vychrlil pripravenú reč. O 28 sekúnd som bol vonku, mieriac k svetlým zajtrajškom v inej agentúre.

A takto to nejako pokračovalo celý deň. Najprv sme skúšali nájsť prácu všetci spolu. Potom sme zistili, že tvoríme príliš odstrašujúcu koncentrácu zúfalcov, tak sme sa rozdelili. Ale nikam to neviedlo. Iba čo sme sa potom nevedeli nájsť. Na konci dňa sme nemali kde bývať a jediný, kto mal ako-tak prísľub nejakej práce, bol Tibor, aj to len preto, lebo vedel po nemecky a hľadali niekoho do call centra. Niekedy v tom čase sme pochopili - ono to nebude s tým hľadaním práce také ľahké.

Deň končil, a tak bolo treba riešiť bývanie na ďalšiu noc. A keďže bez práce sme nechceli míňať lówe na hostely, prišiel na rad vlasatý známy z intráku. Zavolali sme. Výsledkom bolo, že sme mali kde prespať. V dome bývala celkom pozoruhodná zmes nešťastníkov, stroskotancov a iných klídkov (tento termín vysvetlím neskôr), ktorí boli radi, že im má kto preplatiť nájom. Boli celkom nafullovaní v tom dome, asi ako Číňania v bazéne a nám mohli ponúknuť akurát tak prespanie v obývačke v spacákoch. Stačilo to. Ale keďže to bolo celé načierno, bez vedomia domáceho, tak sme sa dohodli len na týždni.

Ako som už načal, v dome bývali zvláštni týpci. Okrem toho dlhovlasého z intráku tam bol ešte nejaký muzikant, ktorý nadával na Ďurindu z Tublatanky, že on by to lepšie zaspieval a potom tam býval týpek, ktorý na všetko hovoril „tak to si v klídku“. Okrem toho, že bol úplne v klídku, tak hral ruletu. Aj s tou bol v klídku, lebo mal teóriu. „Prídem s dvoma librami. A keď sa dostanem trochu do plusu, seknem to a odídem. Maximálne môžeš prehrať tie dve libry.“ Podľa jeho slov mu to celkom vychádzalo. A ešte si pamätám, že naňho išli ženy. „Tam sa na mňa usmievala taká jedna spoza okna. Ale taká staršia už, asi 50-ročná. Ale dobrá bola, dal by som ju“. Okrem toho mal domček na tehlovej nôžke aj nestálych obyvateľov, ktorí sa postupne vynárali. Napríklad raz zaklopal na dvere Rus. Doniesol kartón piva čornutého z Tesca. Prišiel načierno ako každý týždeň vláčikom z Londýna. Cieľ jeho púte bola sprcha, vybartrovaná za to pivo.

Raz som pri hľadaní práce vošiel do jedného shopu s nejakými handrami. Spýtal som sa naučenou formulkou, ktorou som vymetal všetky vyžierky a iné prevádzky: „Hi, I would like to find some job. Could I work here please?“ Alebo nejako tak to znelo. Proste, aby to vyzeralo, že viem ten ich language. A hipster – prvý svojho druhu – mi povedal, že „áno“. Asi po tisícom pokuse som nechcel veriť vlastným ušiam. Tak som sa pýtal ďalej. A on na to: „Yes, you can work here for free.“ Až taký dutý som nebol a tak som cítil zradu. Nakoniec z týpka vypadlo, že sú charita. No do piči.

Ďalšia spomienka je, ako sme sa viezli v miestnom doubledeckri. Okrem toho, že to bola fasa zmena proti bratislavským rozmláteným Karosám, nikto, koho sme v buse ohovárali po slovensky, nám nerozumel. A to bolo na tom najkrajšie. Teda s výnimkou asi 40-tich poľských pasažierov.

A aby ste nepovedali, že sme len nekultúrne hovädá, čo kĺžu po povrchu a chcú len ľahko zbohatnúť, tak kamoš vymyslel, že je nedeľa a treba ísť do kostola. Robota nebola, tak prečo si ju neskúsiť vybaviť cez vyššiu inštanciu. Šli sme. Ono nájsť rímskokatolícky kostol v Anglicku nie je až také ľahké, ale podarilo sa. Kázni som nerozumel ani pol slova. Ale ocenil som, že na rozdiel od Slovenska tu trvala celá omša asi 20 minút. Ono keby na Slovensku vynechali tých 40 minút pesničiek spievaných starými babkami, tiež by to malo rovnaký duchovný efekt, ale človek by nevystál v podlahe dieru. 

Inokedy som sa dostal do školy. Chceli niekoho na upratovanie. Len na týždeň. Týpek mi trpezlivo vysvetlil, kde schovávajú metly, kde vedrá na vodu, a čo všetko si predstavuje on, aby som ja upratal. Nie že by som mu rozumel, ale metlu som poznal už zo Slovenska. Funny vec bola, keď odo mňa chcel, aby som odroloval celý 20-metrový koberec v triede a pod ním povysával. No šak poviem mu „jasné“, keď sa pýtal, či som s tým ok. Či mu nedrbe, to už som sa ho nespýtal. Ale asi to videl na mojom pohľade, lebo už sa viac neozval. A možno len chcel na tú prácu nejakú chutnú 17-tku.

Asi po piatich dňoch, keď už to vyzeralo tak, že fakt tá práca nebude, som došiel do nejakej indickej reštiky. Tam som natrafil na slovenku čašníčku, ktorá mi vybavila skúšku v kuchyni. A tak som nasledujúci deň šiel hrdo budovať gastrozážitky pre indicko-britských kapitalistov. Takí dvaja tmaví týpci typu „I am little terrorist“ ma postavili do kuchyne a dali mi umývať riad. Šak to dám, som si hovoril. Problém bol, že oni nechceli riad umývať, ale iba ho na dve sekundy namočiť do vody a takto krásne zrecyklovaný ho pustiť naspať do obehu. Tam som stratil ilúzie o hygiene v stravovacích zariadeniach a ľutoval som biospotrebiče, ktoré sa tam stravovali. Asi som bol na indický systém práce príliš dôkladný, lebo sme sa nedohodli.

V inom fastfoode ma chlapík hneď zrušil, že má päť pomocníkov a žiadnych zákazníkov. Čo bola pravda, keďže sa na mňa upieralo 12 smutných očí túžiacich predať mi hambáč. Táto veta vyjadrovala celý rok 2004 v UK. Čerstvo otvorený trh. Mrte nešťastníkov z východnej Európy a priveľa záujemcov o každú prácu. Pomaly končil týždeň, na ktorý sme mali zaplatené ubytko, a tak sa bolo treba rozhodnúť, čo ďalej. Jeden večer prišla náhodou reč na Stonehenge. Vraj sa nachádza relatívne blízko a jeden chalan na dome tam už bol. A tak sa zrodil plán.

 

To be continued – epická cesta na Stonehenge.