Vydala som sa! Konečne sa mi splnil sen, aj keď to bol veľký boj s teraz už manželom, ktorý sa snažil čo najdlhšie vzdorovať tejto životnej udalosti. Po tomto úkone som čakala už len na oddací list z matriky v Brne, aby som si mohla zobrať deň dovolenky (je to naivita, myslieť si, že na vybavovanie na Slovensku stačí jeden deň dovolenky) a stráviť tento deň na úradoch Slovenskej republiky (ešteže v ten deň pršalo, lebo by ma asi porazilo). Po novom sa dajú tieto doklady vybaviť na ktoromkoľvek dopravnom inšpektoráte alebo čo to má byť za štátnu inštitúciu.
Chystala som sa do Malaciek, kedže to bolo blízko od Brna. Vravím si, zavolám tam niekoľko dní predtým a popýtam sa, čo mi treba, aby som bola pripravená len podať žiadosť o nové doklady a o 30 dní si prísť po ne (naivita č. 2). Na stránkach MV SR (Ministerstvo vnútra SR) som našla tri telefónne čísla na oddelenie dokladov - príjem žiadostí. Volám tam vo štvrtok hodinu pred záverečnou a nikto nedvíha. Vravím si, asi toho majú veľa, nevadí, skúsim zajtra. Volám v piatok, celý deň na každé jedno číslo, čo som našla, no situácia z predošlého dňa sa opakovala. Jasné, štátni zamestnanci sú veľmi vyťažení ľudia, tak si vravím, možno majú dovolenku. Po niekoľkých opakovaniach sa mi nepodarilo prinútiť ani jednu pracovníčku úradu, aby sa nado mnou zľutovala a zodvihla telefón. Približne v utorok sa manžel dozvedel, že tam volám po tom, čo mi “všetky” potrebné informácie dal, tak začal spochybňovať moju dôveru k nemu. No a to mi za to nestojí, aby som si pokazila manželstvo nejakými hlúpymi úradmi hneď na začiatku. Prestala som teda volať a chystala som sa tam osobne ďalší pondelok.
Nastal pondelok. Dokumenty som si nachystala podľa informácií na stránke MV SR, čiže: starý občiansky, vodičský preukaz a sobášny list z Českej republiky (ktorý nie je potrebné prekladať - zase raz, informácia zo stránky MV SR). Do Malaciek som cestovala autom a cestou som uvažovala, či obdržím nejaký papier o tom, že mi vybavujú nové doklady, ak by ma zastavili policajti cestou späť. Toto uvažovanie bolo totálne zbytočné a naivné, keď som si myslela, že to vybavím v ten istý deň.
V Malackách som prišla na daný úrad, tam som si do prístroja naťukala, čo tam vlastne chcem vybaviť a to mi vypľulo poradové číslo a stoj mi oznámil, že som 19. v poradí. V čakárni bolo plno detí, lebo všakáno, vybavovať doklady som si nemohla ísť inokedy, len počas pasovej sezóny, kedy všetci smutní rodičia chcú zobrať svoje smutné deti na nejakú smutnú dovolenku.
Zbehla som si medzičasom po kávu, zahrala si hru na telefóne a v duchu si nadávala, prečo som si nezobrala knihu, aspoň by som sa po niekoľkých mesiacoch dozvedela, či skončia nakoniec spolu, alebo nie. Popri tomto všetkom som ešte mala dilemu, či si kolok kúpiť, alebo nekúpiť. Svoje myšlienkové pochody som vypisovala manželovi, ktorý sa zo mňa už len smial po tom, čo doma počúval o vybavovaní dokladov už niekoľko týždňov. Nakoniec som si kolky kúpila, veď to bude aspoň rýchlejšie (kolky som bola vrátiť po celom príbehu na pošte, boli mi na hovno) (naivita č.2).
Prišla som na rad, vošla do dverí č. 4. Snažila som sa pôsobiť milo aj po dlhom čakaní, no pani za pultíkom to vôbec neopätovala, zobrala občiansky, naťukala niečo do počítača a pýta sa, prečo mám v systéme ešte stále staré priezvisko. Vravím jej, šak tu mám na to tento papier, aby ste mi to zmenili a ona na to, že oddací list z ČR je potrebné nostrifikovať. Vôbec som nevedela, čo to znamená, tak som bola ticho a v hlave mi behalo len to, že som mala rodičov počúvnuť a spraviť si tú vysokú školu, aby som rozumela aspoň cudzím slovám. Pani asi nepochopila, že nerozumiem, tak to začala opakovať. Odvážila som sa ju prerušiť a spýtala sa jej, čo to znamená a ona mi oznámila, že to je potrebné preložiť do slovenčiny, že oni uznávajú len české tituly a že nostrifikáciu robia len v Bratislave. Nato som sa odvolala na informáciu na stránke MV SR, že doklady z ČR nemusia byť prekladané. Ona mi však nadiktovala adresu, kde s tým mám ísť a vraj na Tomášikovu 46, že tam mi to nostrifikujú a tam si môžem rovno vybaviť aj potrebné doklady.
Cestou do auta mi bolo do revu, ale vravím si, nebud padavka, hádam ťa nerozhádže takáto prkotina. Bratislava - Malacky, to nie je ďaleko, som tam za pol hoďku. Tak som cestovala ďalej. Po Bratislave som ešte nešoférovala sama, tak to bude aspoň zážitok. Vybavím si nostrifikáciu a aj doklady na jednom mieste a o 30 dní si prídem po nové (naivita č.3).
Prídem na parkovisko pred klientské centrum - Okresný úrad MV SR, ktoré je neplatené, len ak sa stihnete vybaviť do 90 minút. Vošla som do obrovskej haly, kde mali ťukacích strojov dokonca niekoľko a pri nich stála pani, ktorá všetkým radila. Vyčkala som, kým prídem na rad a od pani som si teda nechala strojom vytlačiť poradové číslo na nejaké oddelenie. Pani pritom použila ďalšie neznáme slovo - apostila. Ani som si ho nezapamätala, iba keď ho ďalšia pani niekoľkokrát zopakovala znova. No poďme k tej panej.
Po pár minútach som sa dostala na rad k pultíku pre overenie dokumentov. Pracovníčke podávam oddací list s tým, že tento dokument potrebujem nostrifikovať a ona sa na mňa pozerá, že nevie, čo to znamená, nech jej vysvetlím, čo to vlastne chcem. Vravím jej, že to vraj potrebujem preložiť, že ma sem poslali z Malaciek a že to potrebujem na vybavenie dokladov. Ona začala rozmýšľať a povedala, že väčšinou prekladajú len tituly (WTF - pani v Malackách mi to povedala naopak, kde je pravda?). Nakoniec z nej vyšlo, že oni to nerobia a že asi to nemajú nostrifikovať, ale že potrebujem apostilu k tomu dokumentu a že to robia len na Drieňovej 22. Mne už bolo teraz do smiechu. Mam ísť na osobitný matričný úrad, kde mi túto operáciu vykonajú.
Dobre, stihla som to do 90 minút, parkovné som neplatila. Zadala som do navigácie adresu a išla som. Zaviedlo ma to na “parkovisko”, ty vole, že parkovisko. Tie jamy boli, ako keby tam včera spadla bomba. Pomaličky som ich obchádzala a našla som miesto, kde ich bolo čo najmenej a tam som zastala, aj keď to bolo asi tak cez 3 parkovacie miesta. Prišla som na “recepciu”, kde boli dvaja páni v policajných uniformách. Keď som povedala, že potrebujem ísť na matriku, tak mi jeden z nich nadiktoval číslo klapky a mám si zavolať sama z telefónu, kde bolo ešte napísané Slovenské telekomunikácie. Volám na prvé číslo - zvoní, zvoní, no nikto nedvíha. Pán policajt našiel nejaké druhé číslo, ktoré však bolo obsadené. Vraj to mam skúsiť neskôr, viete ako, je čas obedov. Tak volám po chvíli znova a čudujem sa, že niekto zodvihol telefón. Pani na druhej strane linky mi oznámila, že som sa dovolala na štátne občianstvo, takže mi nadiktovala ďalšie číslo. Tak volám už na tretie číslo, kde mi znova povedali, že zle. Tak volám na štvrté číslo, aby mi povedali, že si to mám ísť vybaviť do miesta trvalého pobytu. Vysvetľujem panej, že už som na 3. úrade, a čo s tým mám robiť. Tak mi dá ďalšie dve čísla, že si to mám overiť. Tak som sa dozvedela ešte ďalšiu novinku, že ja mám ísť na matriku v mieste trvalého bydliska, aby ma tam oni zapísali ako vydatú ženu a poslali oddací list z ČR do Bratislavy na ten istý úrad, kde som sa práve nachádzala a oni by do 30 dní vydali slovenský sobášny list, po ktorý by som si musela ísť znova na matriku v mieste trvalého bydliska a až následne potom si môžem vybaviť nové doklady.
Po týchto informáciách a s myšlienkou, že som 300 km išla úplne zbytočne, mi bolo do revu, ale ovládla som sa. Cestou do Brna mi napadlo, že tú paniu z Malaciek upozorním aspoň na to, že dáva zlú adresu a možno sa niečo stane (naivita č.4). Našla som si číslo na dopravný inšpektorát v Malackách a vravím, či ma môžu prepojiť na doklady. Po nejakých dvoch minútach mi došlo, že som prepojená na to isté číslo, kde som sa snažila dovolať už predtým. Hovor bol zrušený, nie mnou. Tak volám znova tam, kde niekto zodvihol a odrazu nedvíha nik. Po chvíli pán policajt pochopil, že asi neprestanem, kým nezodvihne. Zdvihol a ja som sa znova naňho obrátila s tým, že mi tam nedvíhajú, on mi so zvýšeným hlasom oznámil, že to jeho oddelenie nie je a to prepojenie bola len jeho dobrá vôľa. OK.
Další “skvelý” nápad bol, volať na ministerstvo vnútra. Vravím si, mohlo by ich zaujímať, ako sa správajú štátni zamestnanci k občanom - k zákazníkom, z ich daní sú predsa platení. Dovolala som sa na ústredňu MV SR. Začala som hovoriť príbeh, pani ma hneď prerušila, že kam chcem prepojiť. Vravím v Malackách mi nedvíhajú a ona "tak teda na doklady v Malackách". Zatiaľ slušne odpovedám, že nie a opakujem to, čo predtým a pridávam, nech ma prepojí niekde, kde by mi zodvihli. Ona ironicky odpovedá, že keby vedela, kde dvíhajú telefóny, tak už tam nesedí a tak sa jej pýtam, na koho sa mám teda obrátiť ako občan, keď nedvíhajú a ona znova, že kam chcem prepojiť, ja jej vravím niekde, kde zodvihnú telefón. Nato sa ona rozčúlene zasmeje a tresne telefónom.
To už som sa neudržala a pár sĺz mi vypadlo od nervov. Zbytočne strávený deň na slovenských úradoch. Vychádza mi z toho len jedno, a to je, že to nejako nefunguje. Ale prečo? Rozmýšľam nad tým, že bude jednoduchšie požiadať matriku v Brne, aby mi zmenili priezvisko na rodné.
