Šteniatko rastie a my zisťujeme, že o psoch vieme čím ďalej, tým väčšie hovno. A to nielen obrazne, ale aj fyzicky. Ale pekne po poriadku.

Kapitola 6. pes-teenager

Prišla zima, pes zostával stále dlhšie sám na dvore. Nikomu sa nechcelo ísť von len kvôli nemu. Maximálne 2x denne mu nasypať granule. Teda v zime treba venčiť aj deti, takže úplne sám zase nebol, akurát že už neboli deti od rána do večera s ním. Pozdĺž plota od sliepok vznikla vyšliapaná diaľnica bez predtým bujnej vegetácie. Nasnežilo, prestali sme zbierať hovná. Zároveň sme zistili, že pes nie je biely. Oproti snehu bol očividne hnedý (vďaka Anorwen, už tuším prečo). Navyše, pri občasnom odmäku bol totálne zajebaný od blata, ktoré si chodil vytierať do steny ku vchodovým dverám (déja-vu, má to v génoch). V predzáhradke sa trávnik premenil na motokrosovú dráhu s blatom po kolená, po ktorej pes štekal na všetko, čo sa pohlo na ulici (našťastie len cez deň). Vždy keď sme vyšli von, bol z toho taký nadšený, že od samej radosti na nás vyskočil, čo malo pri ceste do práce za následok prezlečenie bundy a nakričanie na psa. Keď sa zima pomaly končila, sneh sa začal topiť, išli sme pozbierať hovná – bolo ich 15 lopát. Na odhalenom dvore pes od nudy začal vytrhávať prezimované ruže aj s koreňmi a obhryzávať ich (tie korene). Úspešne prezimované orgovány ohrýzol až do koreňa. Keď som zdvihol zo zeme odhryznutý pahýľ, utekal na druhú stranu záhrady – hajzel jeden, vedel že to nemá robiť.

Zasadla dvojčlenná rodinná rada – buď pôjde pes preč (k niekomu, kto bude mať naňho nervy), alebo mu obmedzíme výbeh (tretina záhrady pre psa, dve tretiny pre shitfree zónu). Keďže ľudia, ktorí by pripadali do úvahy, ešte nemali hotové ploty okolo domov, začal som gúgliť. Našiel som „pletivo vhodné na ochanu pred domácimi miláčikmi“. Bingo! Ideme do toho. Pri tom bol odkaz na odporúčané stĺpiky. Kúpil som teda 80cm vysoké pletivo a stĺpiky na každý meter – také pekné zelené poplastované. 80cm sa síce zdá málo na rozzúrené teľa, ale zatial mu nenapadlo pokúsiť sa to preskočiť. Problém bol inde. Niekoľko dní sme stavali plot, zatĺkali kolíky do rozbahnenej zeme, natiahli kúsok pletiva na skúšku – psovi veľmi rýchlo došlo, že plot treba obchádzať. Keď sme mu hodili hračku za plot, ani sa nepokúšal ísť rovno, ale hneď ho obišiel. No lenže prišla noc a pes zabudol že je krížom nový plot (vtedy sa ešte dal obísť). Zacítil mačku a rozbehol sa priamo za ňou. Prerazil plot, ako keby tam nebol. Plot sme našli ráno zrovnaný so zemou a odporúčané kolíky ohnuté do pravého uhla tesne pri zemi. Fyzika nepustí. Kinetická energia 35kg telesa je podstatne vyšia ako energia potrebná na ohnutie kolíkov - ako sme vtedy zistili, boli hliníkové. Skurvený čínsky costsaving. Neviem akých domácich miláčikov mali v e-shope na mysli, asi tú susedovu čivavu. Pozerám, že na stránke už doplnili, že stĺpiky sú len pri dekoračnom použití – asi nie som jediný, kto tak dopadol. Kúpil som v Hornbachu poriadne oceľové kolíky a je kľud.

Okrem toho sa začali ukazovať žlté miesta v tráve okolo stromov v obmedzenom výbehu a tuje začínali odspodu černať. Takže všetko živé muselo byť ohradené. Orgovány a stromy zvyšným 80cm pletivom, tuje novým 40cm po celej dĺžke tujoradia. To nízke pletivo preskočí, keď beží pre hračku, ale keď mu treba šťať, vyští sa na pletivo a nezničí tuje (zatiaľ). Najviac ma nasral, keď v mojej prítomnosti preskočil pletivo a vysral sa medzi tuje... A ešte na mňa kukal jak bacil, že čo mi akože vadí...

Raz som išiel vysypať trávu z kosačky za tuje a padol som do jamy. A podvrtol si členok. Normálne tam bola vyhrabaná jama, že by sa do nej zmestil celý pes, myslel som, že ma jebne. Zasypal som to, pričom som pedagogicky ukazoval na jamu a kričal „fuj!“. Na druhý deň som to išiel skontrolovať – no jasné, že tam bola znovu – ešte väčšia ako včera a ako bonus tam bol na dne mŕtvy krtko. Ešte vyzeral byť celkom čerstvý. Musím však skonštatovať, že odvtedy nemáme na záhrade žiadne krtince.

V noci nikdy nešteká. Ale raz o jednej v noci spustil koncert. Hlboké hlasné haf-haf-haf, 10 sekúnd pauza a znovu. A znovu. Snáď pol hodinu v kuse. Čistá psychiatria. Skríkol som naňho z okna, pozrel na mňa a stíchol. Keď som si ľahol, začal znovu. Reku toto neni normálne, veď to nikdy nerobil, čo mu jeblo v modzgovni? Zídem dole na dvor a on šteká do záhradného stola, okolo ktorého sú tesne pri sebe stoličky. Pozriem pod stôl a odtiaľ vybehla nadzvukovou rýchlosťou mačka. Tých 20 metrov k plotu prebehla za menej ako sekundu a podobnou rýchlosťou za ňou vybehol aj pes. Keby nevyskočila na plot, tak ju tam snáď roztrhá na sračky, taký bol z nej vytočený.

Kapitola 7. L-adult

Keď má pes 24 mesiacov, je oficiálne dospelý. Teda aspoň podľa výrobcov granúl. Už sme začali kupovať Large-adult. V správaní psa sa však nič nezmenilo, akurát že už nehryzie (predmety, ľudí nehrýzol nikdy).

Nedávno vybehol na ulicu cez nedopatrením pootvorenú bránu. Odbehol na dohľad odo mňa a zastal. Počkal, kým som sa priblížil do polovice a zase prchal na dohľad. Vôbec ho netrápilo, že stojí v strede hlavnej cesty a trúbia naňho autá. Takto sme sa naháňali po celej dedine, až kým ho nezaujal vlčiak za nejakým plotom, s ktorým na seba brutálne štekali. Takže si hajzel nevšimol, že sa k nemu blížim, chmatol som ho za obojok a celý zadychčaný som ho dotiahol domov ako špinavú handru. Nejaké rady na takéto prípady? Nie, nezbil som ho jak hada, ako mi radili susedia, lebo nabudúce by sa už vôbec nedal chytiť.

Dovtedy som s ním chodil na prechádzky na pole, pri úteku sa však rozbehol smerom do dediny na miesta, ktoré nepoznal. Tak som s ním potom išiel na prechádzku tým smerom, aby poznal aj to. Ja neviem, čo si tí psi potrebujú stále povedať, ale celú prechádzku nerobím nič iné, len ho odťahujem od plotov. Ale tie psiská na seba revú, ako keby sa išli roztrhať a ceria zuby jak medvede, akože audioefekty úchvatné, ale je to na nervy. Už je oficiálne dospelý a tomu zodpovedá aj jeho hmotnosť a aj sila. Som jediná osoba v dome, pri ktorej pes prehrabuje na mieste, keď sa rozhodnem, že sa nepohneme. Všetkých ostatných odtiahne za sebou, kam potrebuje. Susedia si z nás robia prdel, že pes chodí venčiť nás. Psa som nikdy nebil, ale všetci úspešní cvičitelia tvrdia, že bez toho to nejde. Veď aj staré včelie príslovie hovorí: „Od dobroty aj psy besnejú“. Preháňam to s tou demokraciou? Keď mu poviem „k nohe“, tak na chvíľku povolí, keď jemne potiahnem, postaví sa vedľa mňa a čaká. Ak urobím len najmenší pohyb, vyštartuje a zase ma ťahá. Vraj na to pomáha ostnáč. To mi však pripadá rovnako nehumánne ako kastrácia fenky. Alebo elektrický obojok – čo na to sloboda zvierat?

Súčasný stav spolužitia so psom by sa dal nazvať ako dlhodobé prímerie. Síce mi rozhrýzol záhradné „kľakátko“, ale na jeho obhajobu slúži fakt, že silný vietor ho sfúkol zo stola, vytvoril pre ňho pohyblivý cieľ a lovecký inštinkt nepustí. Drozdy nesmú pristávať v jeho výbehu, inak majú smolu. Za posledný víkend som napočítal dvoch mŕtvych dospelých a tri mláďatká. Sliepka spomínaná v prvej časti to už má za sebou, ale pes je v tom nevinne. Motokrosovú dráhu sme vyložili zatrávňovačmi a vysypali drobnými kamienkami, takže pes sa nemá kde zajebať, aj keď prší. Takže ho už ani nevyháňame od vchodových dverí, poobede tam drichme jak zdechlina. Aspoň ho vidno z ulice a svojím vzrastom predsa len budí rešpekt a plní tým svoj účel, kvôli ktorému bol pôvodne zaobstaraný.