„Už je to absolútne jasné. Som beznádejne nemožná. Mama mi iniciatívne zaplatila vstupný poplatok na internetovú zoznamku! Poznáte niekto horšieho lúzra? Takú chudinu, ktorej matka zacvakala zoznamku?“ Alica sa hodila na stoličku, kopla do šuplíka a ten sa s rachotom otvoril. Siahla po jednom z mnohých balíčkov gumených medvedíkov, zubami ho otvorila, vytiahla žltého medvedíka a zúrivo mu odhryzla hlavu. Potom si do úst hodila zvyšok želatínového telíčka a pokračovala v monológu.
„A tak som sa aj napriek momentálnemu nedostatku financií mohla online zoznamovať. Rovno ležmo, z postele. Ty brďo, to je hrôza. Tá ponuka. Jak z panoptika. Hneď tam po mne vybehol nejaký Áron z Hrkoviec! Ani netuším, kde sú Hrkovce. To si snáď len vymyslel. Taká prdel ani na mape nemôže byť.“ Počas reči Alica stihla dekapitovať červeného i zeleného medveďa a s plnými ústami sa ďalej sťažovala. „Ja neviem, kde sa to vo mne berie, že z celého vesmíru sa na mňa nalepia tie najzúfalejšie bytosti. Minule ma jeden pako pozval na koncert skupiny Komunálny odpad. Som ho hneď zrecyklovala do koša.“
To sa už osadenstvo kancelárie rehotalo na plný plyn. S Alicou sa nedalo udržať vážnu tvár alebo smutnú náladu. Bola ako gejzír, z ktorého tryskali slová, gestá a neuveriteľne chytľavý smiech. Niekde v literatúre sa taký smiech popisuje ako cinkanie strieborných zvončekov. Ale vzhľadom ku skutočnosti, že Alica mala tesne pod sto kíl, v jej podaní to neboli zvončeky, ale poriadne kostolné zvony. Bola dokonale krajinotvorná. Koľko sa klenula dopredu, toľko sa čnela dozadu. Krivky, krivky, krivky. Čisto baroková postavička. Keď vstupovala do miestnosti, najprv vošli prsia. Potom vošla samotná Alica a nasledoval jej kolosálny zadok. Žiadna riťka, ako keď komár nôžky zopne, poriadne ritisko, na ktorom by si posedel megaroj komárov. To všetko dopĺňali bacuľaté líčka a rozkošne rozvlnené vyšpúlené pery. Ešte aj vlasy mala čierne a vlnisté. Chlapi v jej prítomnosti buď onemeli a civeli, alebo znechutene odvracali pohľad. Ženy jej závideli. Nerobila kompromisy a nebrala si servítky pred ústa. Čo si myslela, to aj povedala. Bez filtra.
Každé ráno vstupovala do kancelárie s vodopádom slov, historiek a popisom komických situácií, ktoré sa jej udiali. A že sa jej dialo naozaj všeličo. Až sa niekedy zdalo, že si to vymýšľa. Niektoré kolegyne si potajme mysleli, že Alica sedí v skutočnosti celý večer doma, pozerá všetky nezmysly v televízii a potom si tie svoje zábavné historky vymýšľa. Ale Anna jej verila. Tá myš, čo sedela celý večer doma, bola totiž ona. Dokonalá matka, dokonalá manželka, dokonalá sprostaňa. Ako len chcela byť Alicou. Aj s tými kilami navyše a bláznivými zážitkami.
Alicine príhody doslova žrala nielen Anna, ale aj postarší kolega Robert Mýtnik. Aj keď bol často cieľom Aliciných narážok o zhoršených pracovných podmienkach, pri ktorých znechutene krčila nosom. „Vy ste sa kedy naposledy kúpali???! Idú Vianoce, prekrista, berte pero a napíšte Ježiškovi, aby vám doniesol nejakú voňavku!“ Robert sa potešene červenal, vychutnávajúc skutočnosť, že si ho Alica opäť všimla. Aj chlap jeho preddôchodkového veku môže mať sny. Niečo zamrmlal, nezreteľne podotkol, že sa predsa každé ráno kúpe. Alica ho okamžite uzemnila: „Jasné! To určite. Celý týždeň v tej istej vode, čo? A potom ňou ešte umyjete podlahu!“
Taká bola Alica. V jednom okamihu ste sa za ňu hanbili, v druhom ste sa s ňou smiali tak, že vám oči slzili.
Po zlikvidovaní jedného celého želatinovomedvedíkového rodu Alica natrénovaným kopancom zavrela zásuvku so sladkosťami, prázdne vrecko hodila do koša. Spojila ruky za hlavou a slastne sa pretiahla. Tento pohyb rozvlnil jej majestátne poprsie tak, že Robertovi zabehol makový rožtek. Očervenel v tvári a rozkašľal sa. Oprskal makovými zrnkami nielen svoj stôl, ale aj široké okolie. Pár čiernych bodiek dopadlo aj na Alicin obtiahnutý červený svetrík. Vyčítavo zazrela na Roberta, zmietla si makové zrnká z výstrihu a skonštatovala: „Prisahám bohu, ja raz pošlem sťažnosť na hygienu. Mám absolútne nevyhovujúce podmienky na prácu. Budem požadovať plynovú masku a náhradný pracovný odev.“
Výbuch smiechu vylákal Šéfku z vedľajšej kancelárie. Bola to rázna osôbka s najväčšou slovnou zásobou slušných nadávok. Mala totiž dvojčatá-chlapcov a nepraktického manžela entomológa. Aj teraz rozrazila dvere ráznym pohybom a zahulákala. „Do medvedích labiek s vami! Alica, ja ťa raz pretrhnem na polovicu a vyhodím na smetisko. Sa nemôžem sústrediť, keď tu ryčíte ako paviány pri párení.“ Alica okamžite zakontrovala. „Pavián tu síce je, ale s ním sa nikto nepára a tobôž nie pári.“ Táto hláška vyvolala opätovnú makovú spŕšku a Anna si želala, aby aspoň raz v živote dokázala povedať niečo vtipné skôr ako Alica. Ale ona sa vždy tak kontrolovala, mala pocit, že by ostrým slovom mohla ublížiť alebo uraziť. Takže nehrozilo, že by sa aspoň na chvíľku vyrovnala Alici. Šéfka zdvihla oči k plafónu, odfrkla si ako dobrá ťažná kobyla, ktorou aj naozaj bola. „Sa na to vykašlem. Tento zverinec nech si šéfuje niekto iný.“ Alica na dokreslenie atmosféry zverinca krátko zaškriekala a poťapkala si po hlave. „Ticho tu bude. Do roboty! Na panské, motroci!“ zavelila Šéfka, zvrtla sa na päte a plesla dverami na rozlúčku.
Zazvonil prvý telefón, Anna ho iniciatívne zdvihla a všetci sa pustili do každodennej rutinnej kancelárskej práce.
Alica popri vypĺňaní excelových tabuliek šrotovala druhý balíček gumených medvedíkov. Teraz si ich však do úst hádzala plnými hrsťami. Snažila sa totiž odnaučiť fajčiť a mala preto nesmiernu chuť na sladké. Oblizla si z krvavočervených pier zvyšky cukru tak, že Robertovi, ktorý ju mal v zornom poli, vypadla s hlasným klepnutím myš z ruky.
Sychronizovane, s klepnutím myši o stôl sa ozvalo zaklepanie na dvere. Do kancelárie vošiel Zoltán Ondatra, zvaný tiež Sladký Zoli.
...to be continued
(Podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná. Uvedené postavy žijú len v autorkinej fantázii a v nočných hodinách ju často otravujú)
