V posledných dňom sa nám akosi pripomína duch mečiarizmu, a tak by nezaškodilo k nedávnej Vladovej televíznej estráde pridať aj nejaké iné spomienky na túto fasa dobu. Žiadne vážne témy, lebo tu nie sme Ústav pamäti národa alebo nejaká iná dobročinná organizácia, ale priblížime si legendárne mítingy v hale na Pasienkoch, na ktoré sme sa mohli votrieť aj my, protištátne živly z bratislavských škôl, predchodcov súčasnej bratislavskej kaviarne.
Mítingy sa konali vždy prvý štvrtok v mesiaci. Pre potvrdenie akcie musel vždy nejaký nešťastník prežiť okamihy hanby a kúpiť v trafike uvedomelý denník Republika, či je v ňom očakávaný oznam o termíne mítingu. Nie, na internete sme si to nemohli pozrieť, lebo vtedy také niečo takmer ani nebolo. Inak, od Republiky bol lepší už len Hlas robotníkov, neprekonateľné noviny Združenia robotníkov Slovenska, vládnej strany, ktorú múdro a rozvážne viedol Johnny the Kelňa Ľupták. Škoda, že aj on okrem pôsobenia v parlamente nerobil aj ďalšie vlastné zábavné estrády.
Dostať sa na míting bolo jednoduché. Napriek tomu, že Karika tuším v Čiernej hre opisuje, že vchod do haly bol prísne strážený, pravda je prostá. Nikto to tam nekontroloval a prípadný samovražedný atentátnik mohol bez problémov odpáliť polovicu vlády a zároveň znížiť sociálnej poisťovni náklady na vyplácanie dôchodkov. V hale bol potom dôležitý rýchly presun pod strechu pri zachovaní vlastenecko-oddaného výrazu tváre, ktorý pôsobil ako prevencia pred fyzickým napadnutím. S každým našim nastúpaným schodom však bolo zorientovaným dôchodcom jasnejšie, že je to len pretvárka a že nás v skutočnosti poslal Čarnogurský, aby sme tam provokovali. Internet síce nebol, ale stará Blážová mala aj vtedy dosť ostražitých kolegov a kolegýň, ktorí konšpirovali aj z výrazne obmedzených zdrojov.
Schádzajúce sa publikum si mohlo užívať promenádu dole na ploche, pri ktorej chodili dookola trotli so zástavami a transparentmi typu HZDS Žiar nad Hronom a SNS – miestna organizácia Tešedíkovo (oni to nerozlišovali, hlavne, že boli naši!), čomu prizerajúci dav nadšene aplaudoval. Raz to narušili nejaké decká s transparentom HZDS Horný Výplach, ale bdelí fanúšikovia ich rýchlo spacifikovali, za všeobecného veselia nakopali do zadku a nebezpečný transparent zlikvidovali. Nechýbal ani kultúrny program s hviezdami Repete a inými treťotriednymi umelcami. Kazík, Velšicová a tak.
Každou minútou však atmosféra hustla a znásobovali sa očakávania – príde Vlado? Alebo nás odrbú ako minule, keď nám dve hodiny oznamovali, že už je na ceste z úradu vlády a my sme naňho čakali a on neprišiel a my sme sa museli pozerať len na tých jeho podržtaškov a boli sme smutní. Dokonca veľmi smutní. Ale Vlado našťastie zväčša prišiel. Už keď vychádza z tunela, nemá mohutné standing ovation konca kraja. Namiesto hymny pustia Kto za pravdu horí, čo je spoľahlivý identifikátor, kto prišiel na míting z presvedčenia a kto tam hľadá len bohapustú zábavu. Ak aj nejaký dôchodca omylom zablúdil do našich miest pod strechou haly, chvíľu sa snaží evanjelizovať hláškami typu "Čo nespievate, hajzli?" a potom radšej pohoršene odchádza nižšie medzi svojich bratov, sestry a iných súrodencov v zbrani. Potom ho stretávame pred halou a ujo do mňa neúnavne ďobe kostnatým prstom, vycvičeným v garde a zoceleným v ľudových milíciách, štýlom "Študuješ? Študuješ??? Študuješ???? Tak študuj!!" Bol to skutočne milý pán.
Vlado po dospievaní dá nejaký vtip na privítanie a obšírne porozpráva o dosiahnutých úspechoch a svetlých zajtrajškoch, ktoré nás čakajú. V ľuďoch sa rozlieva pocit šťastia a spokojnosti, akého vodcu sme si to zvolili. Optimizmus posilní nejakým príkladom, na ktorom vysvetlí, že Česi sú úplne v prdeli a ich ekonomika čochvíľa skolabuje. Alebo niečo iné na ten spôsob, čo pravého Slováka pobaví a poteší dva v jednom.
Do vodcovej reči sa ale znenazdajky votrie čierny mrak na obraze našej prosperity – prezident Kováč, zradca hnutia a nepriateľ pospolitého ľudu! Hala však nenechá svoj idol v spravodlivom boji osamote a zborovo vari desať minút skanduje Kováča obesiť, Kováča obesiť... Obzvlášť aktívne sú postaršie cheerleaderky v spodných radoch, ktoré udržujú všeobecné nadšenie a nenechajú skandovanie utíchnuť. Niečo podobné som už potom zažil len v Turecku na futbale. Všetci za stolom na ploche sa spokojne prizerajú a usmievajú, veď čo už budú, keď ich ľudia majú tak radi.
Vlado potom pustí k slovu aj menej významných členov hnutia a iných pušipajtášov, ktorí sú poväčšine nudní a publikum by malo ťažký problém spomenúť si nie na to, čo hovorili, ale aj kto to vôbec je. Ak pravda nešlo o nejaké legendy ako Augustín Marián, svetlo večné nech mu svieti, ktorý vzbudzoval pozornosť najmä originálnymi svojstojno-archaickými novotvarmi. Pobaviť vedel aj minister kultúry, pravda len keď prišiel aspoň mierne nadrbaný a dával také plamenné prejavy, že ho až zodpovedný moderátor Gabo Zelenay musel krotiť.
Po dvoch hodinách bolo zábavy dosť. Už len bez ujmy dáždnikom alebo kabelkou odtiaľ vypadnúť a rozmýšľať nad tým, či to celé nebolo úplne absurdné, Kefalín. Nikdy som sa však nedofilozofoval k inému záveru ako to, že generácia, ktorá chodila do školy, kde visel obraz monsignora Jozefa a potom sa jej v zamestnaní striedali na nástenke rôzni Klementovia, Tondovia a Gustovia, jednoducho potrebuje svojho vodcu, ktorý jej ukáže správnu cestu a dodá jej pocit sucha a ochrany. Lebo oni tú zasratú demokraciu zase až tak veľmi nechceli.
