V skrini som mal staré béžové sako, viselo tam iba tak, ako sako. Viselo tam, na konci tyčky roky, lebo ja saká bežne nenosím. Raz mi iba tak napadlo, pozrieť sa a vo vrecku saka som našiel dva lístky na vlak Spišská Nová Ves - Poprad, jeden Liptovské Vlachy - Poprad a tri cvaknuté lístky z popradskej MHD z roku 96. Chcel som ich nafotiť, lebo to bol naozaj pekný výlet, ale potom som na to akosi zabudol a potom sa kdesi zapotrošili. Ani sako už nie je v skrini, ale na smetisku, takže nie obrazom, iba slovom:
V deväťdesiatom šiestom sme mali po piatich rokoch stretnutie z priemyslovky. Stretnutie v Spišskej dopadlo tak, ako dopadlo a mňa nejakým, mne neznámym spôsobom posadili (neskôr som sa dozvedel, že naložili) do prvého ranného osobáku. Cesta do Popradu trvala krátko, sprievodca ma zobudil v Liptovských Vlachoch, čo je asi o 80 kilákov ďalej. Pri vystupovaní som ďakoval systému a cestovnému poriadku, že ráno zo Spišskej nevypravili rýchlik, lebo za ten čas by som bol niekde za Žilinou. Bolo nedeľné ráno, osobák naspäť išiel asi za hodinu, pre istotu som si kúpil lístok a išiel som do dediny na pivo, lebo to bolo to jediné, na čo som mal vtedy náladu a chuť a vlastne to bolo to jediné, čo ma v tej chvíli napadlo. Pred potravinami už stáli a vyrovnávali tlaky liptovskí družstevníci a tak som tam s mojim sakom a vytiahnutou košeľou celkom zapadol. Keď som im vysvetlil, že nie som ten nový agronóm, o čo mi ide a v čom spočíva môj problém, zasmiali sa a zaradovali, okrem piva sme sa počastovali nejakými gambáčikmi a pomaly som išiel na stanicu, lebo čo sa týka chlastu, za hodinu toho stihneš naozaj veľa. Cesta osobákom do Popradu trvala krátko, sprievodca ma zobudil v Spišskej Novej Vsi. Výpravca sa ma pýtal, kde som bol, lebo ma z nejakého, vtedy mne neznámeho dôvodu poznal. Povedal som, že “na pivo v Liptovských Vlachoch”, čo bola okrem iného pravda. Rýchlik do Popradu išiel asi za hodinu. Vo výčape na spisšskonovoveskej stanici som stihol vypiť zo dve pivá (lebo bolo treba) a nastúpil som na vlak. Nechcel som vedieť, ako v ten deň vyzerá Bratislava a tak som pre istotu zostal stáť v chodbičke a v Poprade sa mi podarilo na tretí pokus vystúpiť. “Ok, tak toto by som mal za sebou”, povedal som si.
Bola však nedeľa, mestská hromadná doprava chodila raz za hodinu. Tým pádom som mal čas, ktorý sa sám pýtal o využitie a tak som na autobuske v krčme "Na stojáka" do seba obrátil ďalšie orosené. Do autobusu som nastúpil bez problémov, avšak po chvíli, ktorú som v tej chvíli nedokázal bližšie špecifikovať, ma zobudil šofér a vravel. "Konečná, vystupovať!" Pozrel som sa z okna, stáli sme na tom istom mieste, kde som nastúpil. Po krátkom a zmätenom proteste mi bolo skočené do reči a dozvedel som sa, že autobus (zatiaľ čom som spal) už trasu prešiel, lebo robí "slučku" a zaparkoval tam, odkiaľ vyšiel. “Aaha, konečná” uvedomil som si. Cesta tam a späť trvá autobusu pol hodiny a tak som mal pol hodiny čas na pivo..Druhý pokus s vystúpením sa mi tiež nepodarilo zrealizovať, pretože sa vymenil šofér a nebol oboznámený s miestom, kde som potreboval opustiť prostriedok hromadnej dopravy, avšak na moje šťastie išiel tretíkrát linkou ten prvý šofér. Zasmial sa, z vlastnej iniciatívy sa ma opýtal, kde vystupujem a keď Karosu dokeroval na moju zastávku, odstavil motor, prešiel chodbičkou, zobudil ma a bol som doma. Pôvodne som mal v pláne zastaviť sa v krčme, ale zunovalo sa mi to a hlavne som si už nebol istý, či ten plán v sebe neskrýva nejaké nástrahy.
Doma sa ma pýtali:
“No čo, ako bolo?”
“Aale fajne, pokecali sme, no a tak…” Povedal som.
”No dobre, zaves si to sako do skrine”
Stmievalo sa.
