7:20
Bzzzz bzzzz bzzzz, bzzzz bzzzz bzzzz.
Bzzzz bzzzz bzzzz, bzzzz bzzzz bzzzz.
Bzzzz bzzzz bzzzz, bzzzz bzzzz bzzzz.
7:50
Fuck.
Opäť meškám. Stáva sa mi to čoraz častejšie; meškám do práce, meškám na prednášky, a to je asi tak všetko. Na tie neexistujúce rendezy nezvyknem meškať nepatrí sa to. Dnes ma ale potešila správa – Vas OP je pripraveny na vyzdvihnutie. Youpi.
Prednáška by v súlade s kostolným vyučovacím poriadkom mala začínať o 8:00, ale po jednostrannej dohode zo strany prednášajúceho, ktorá bola globálne prijatá bez námietok, boli dohodnuté začiatky na 8:10. Času mám tak akurát.
Nasleduje typická ranná hygiena, popozerať Fejsbuky a Mesendžery, reagovať na tieto skazy spoločnosti a ľudstva samotného, nemať čas na raňajky; typické. Usmiať sa na seba v zrkadle samozrejme nikdy nezabudnem. „Dnes vyzeráš super, aj vlasy máš skvelé!“ hovorím si každé ráno – veď stret s realitou vždy prebudí do nasledujúceho dňa!
Dva streky voňavkou Salvadore Ferragamo s náznakom tiramisu – sladká vôňa, ktorú majú vraj radi aziati a moja egoistická veľkosť, žiadny gél na vlasy – nemám čas, chuť, a mám rád, keď mi vietor upravuje účes, a som pripravený vyraziť do spoločnosti.
8:22
Prichádzam do učebne. Ťažký laptop v taške, na sebe mám oblečenú moju obľúbenú bielu košeľu. Zbytočne som sa obával meškania – aj tak sme začali 3 minúty po mojom príchode. Môžem si nahovárať, že to bolo kvôli mne; takto som už meškal aspoň šesťkrát, ale ani raz som neprerušil výuku. Kedy moje šťastie vyprchá? Nevieme.
9:53
O linke 39 kolujú legendy. Niekto vraví, že túto linku jazdia jedine vodiči, ktorí majú zakúpenú licenciu na WinRaR. A že je v autobusoch na tejto linke počas špičky tak tesno, že aj tí najzdržanlivejší frotéri nad ňou ohŕňajú nos.
All we know is, he’s called the Stig Linka 39.rar!
10:35
Klientske centrum. Ťahám si poradový lístok z tlačiarne z predraženého tenderu, a sadám si na lavičku. Zábavu mi poskytujú nekonečné správy a notifikácie v mojom chytrom pita chlebíku. Na pracovisku preberám občiansky preukaz, do ktorého mi pracovníčka za prepážkou nahráva dáta nevyhnutné na komunikáciu s predraženým portálom, ktorý by som dokázal vytvoriť aj ja – aj s rovnakými chybami a hlúpymi riešeniami. Hľadí doblba, t.j. snaží sa vyhnúť očnému kontaktu, ergo som inteligentný mladý muž, aj napriek tomu, že si musím pomáhať papierom pri zadávaní kódov.
Vybavil som to naozaj rýchlo, aj keď zdanie klamalo lepšie než rodičia o Ježiškovi, preto som sa rozhodol dať si chutný obed v jednej málo známej prevádzke, v takej malej budove v susedstve, nadávajú si Fresh Market, vraj sa tam oplatí ísť pozrieť.
11:03
Bol som tu už niekoľkokrát počas leta, a vždy sa sem rád vraciam; skúšam rôzne veci, občas si tu kúpim melomel, alebo v blízkom Yeme cider od Opre (fakt mi veľmi chutia, odporúčam), ale ešte nič neprekonalo môjho obľúbenca: Gnocchi gorgonzola.
Tento biely kúsok neba, s jemnou snehovou pokrývkou z čierneho korenia a parmezánu, mi dokázal spríjemniť akýkoľvek deň. Či už bol hic, alebo bola kosa – gnocchi a VISA Contactless boli vždy pri mne.
I tak som sa postavil do radu pred mojim obľúbeným stánkom.
Rad bol nekonečný. S konečnou dĺžkou, ale časom hodným hodnosti supertasku, každá sekunda trvala večnosť, akoby sa riadila napoleónskym kalendárom. Ale bol som ochotný obetovať svoj drahocenný čas – chcel som si urobiť radosť stoj čo stoj, a bol som odhodlaný to dostať za každú cenu, najmä teraz, keď bola cena znížená.
Som na rade. Poďme na to. Do toho Peťko. Máš to v sebe. Zvládneš to. Opri sa do toho. GO!
„Dobrý deň, gnocchi gorgonzola vás poprosím.
Predávajúca sa otáča k hlavnému kuchárovi.
„Máme gnocchi? Nie? Prepáčte, nemáme gnocchi.“
#achdopiici
„Aha. Tak ďakujem, dovidenia ☹“
Bol som zdrvený. Svet sa mi v tom momente zrútil ako domček z kariet. Ako nádeje Jeba Bush ana kreslo prezidenta USA. Na tých niekoľko krokov od pultíku, na tých niekoľko krokov prázdnoty asi nikdy nezabudnem.
Bol som hladný. Bol som ochotný obetovať svoju hodinovú mzdu po zdanení a zaokrúhlení na číslice a čísla platné pre účely tohto článku. Bol som ochotný si vystáť rad. A predsa som dostal taký pľuvanec do tváre, šplech šampusu do tváre, pravý hák do tváre – musím vymyslieť prirovnania, ktoré moju krásnu tvár nijak nepoškodzujú...
Gnocchi. Gorgonzola. Lecce. Čierne korenie. Parmezán. Sväté penteto. Lahodná kombinácia čistej chuti a lásky k jednoduchosti. Dobré jedlo nemusí byť zložité, že áno? Presne tak, na teba sa dívam, Francúzsko, strč si tie svoje makrónky do riti, nikdy nedosiahneš úroveň Talianska. Aj hranolky ste ukradli Belgicku, vy chronty mrochtavé žabožrútske. Ani svetlám na Eiffelovke ste nedali výnimku z autorského zákona, vy zbabelci.
Asi si viete predstaviť, aký som z toho bol rozrušený. Čo teraz? Čím nasýtim môj neutíchajúci apetít po dobrom jedle? Bude to aspoň z jednej tretiny také dobré, ako si pamätám ten pôžitok z leta? Keď som vošiel do takmer prázdneho Marketu, s jagavými očami, túžiacimi po rýchlom obede, nachádzajúc malý taliansky stánok, kde som si vybral gnocchi gorgonzola. Vtedy tam bol kuchár z Talianska, ktorý presne vedel, čo práve robí. Zobral som si misku s hotovým jedlom, a odniesol si ju k stolu.
„This better be worth my money!“ pomyslel som si.
I zaboril som vidličku, nabral ňok, a ochutnal.
Nemôžem to porovnať k momentu, kedy Anton Ego ochutnal ratatouille v reštaurácii Augusta Gousteau v rovnomennom filme, ktorý nazvime ‚Potkan a ryšavý android pretiahnu emo babenku s prízvukom a uvaria frankfurtskú s párkom‘, pretože to by som moju skúsenosť urazil! Táto nevinne vyzerajúca misa totižto nastavila latku, ktorú bude veľmi náročné prekonať.
Na začiatku udrelo čierne korenie, ktoré bolo následne zjemnené syrom a mliečnou emulziou. Parmezán dotváral slanú bodku, a naberaný nok sa krásne ťahal. Nie primálo, nie priveľa – práve akurát. Aj sa ma kuchár opýtal, či je jedlo dosť slané. Sorry jako, spravil si niečo dokonalé, nemám žiadne námietky.
Len spomienky na to pamätné popoludnie vo mne vyvolávajú smútok. Možno niekedy inokedy. Raz sa vrátim. Dám si tie gnocchi. Opäť zistím, čo je to skutočná láska k jedlu.
Skočil som do inej prevádzky, kde som si dal penne. Nič moc, ale mali dobrú limonádu z červeného grepu, ktorá mi veľmi chutí. Ani z jednej desatiny sa to nechytá na tie ňoki. Nuž, aj to je osud mladého Petersona. Aj taký je život.
Ktohoviekoľko : Who gives a fuck?
Je škoda hovoriť o zbytku utorka. Bolesť si so sebou nesieme celý život. Všetko sa nabaľuje, zháňame čoraz väčšiu krabicu, a je veľmi náročné sa vzdať týchto suvenírov.
Ostatné hodiny dňa som premýšľal nad tým, že ako ďalej. S občianskym preukazom som sa priblížil o niečo bližšie k možnostiam, ktoré mi boli ešte minulý rok nemilosrdne neprístupné. A tak som dospel k záveru.
V práci podám výpoveď. Už to nie je otázka s odpoveďou áno/nie. Už je to úplne iná otázka – Kedy?
Užite si utorok
