Ako jedinec z demografickej kohorty mileniálov, pajác a mrzák, netuším ako to je so zajebávaním sa a vojenskou šikanou, pardón, ZVS, ale od šikany v škole, ktorá bola v tom čase krutá, som sa niečo málo naučil. Naučil som sa nikoho nešikanovať. Logisch. Naučil som sa trochu byť súcitný a nesúdiť ostatných. Výnimkou sú vegani a obsadenie Zaklínača. Potom som videl dokument o Černobyle, v ktorom bioroboti lopatami zhadzovali zvyšky grafitu zo strechy a povedal som si, že ja, v podstate, nemám problémy. Tiež si myslím, že ktokoľvek šikanuje, je plný nenávisti voči sebe samému, ktorú premieta do ostatných. A má malý kokot. Nenaučil som sa milovať tyrana a mať s nim súcit. Nepotrpím si na verbálnu lubrikáciu, nie som romantik, tak sa skrč a našpúľ, pretože pôjdem do teba zo zadu a bez lásky. Milý Jano McChucklefuck. Oceňujem, že si ma vypátral. Myslím si tiež, že ti to zabralo veľa času, kým si mi napísal ten email, možno si bol aj pod parou, ale poviem ti, že tvoje ospravedlnenie neprijímam z dvoch dôvodov. Po prvé, myslím si, že v tvojej žiadosti o odpustenie je niečo prirodzene sebecké. Pred rokmi si mi opakovane ubližoval. Vzal si mi a Grétke detstvo. Musel som si vycvičiť svoju myseľ, aby som pochopil, že tvoje pocity a myšlienky voči mne neboli v žiadnom prípade dôležité, a aby som prežil. Keby som veci, ktoré si mi povedal, bral ako objektívnu skutočnosť, pravdepodobne by som to nedal. Každý deň bol ťažký. Každý deň ste ma menili. Preto mi nezáleží na tom, že ti je to ľúto. Poškodil si ma. To, čo som vtedy stratil, mi už nikto nevráti. Po druhé, teraz si konečne mentálne dospel a zjavne sa cítiš kvôli tomu zle a to bremeno – spraviť niečo, povedať niečo, aby si sa cítil lepšie, je na mne. Nie ďakujem. Pripúšťam, je to možné, že som naozaj taký kretén. Možno opäť obrátiš ľudí proti mne. Predsa len, ty si bol z nás dvoch vždy to populárne decko, aj keď povahovo totálny píčus. A bolo by to v súlade s mojimi predchádzajúcimi skúsenosťami s tebou ako s človekom. Uzavriem to tým, že nemáme dôvod ďalej komunikovať. Prosím, nekontaktuj ma znova.

 

Fuj do píči. Potrebujem si prevetrať hlavu. Pôjdem niečo zastreliť, vykuchať a zjesť, aby som sa znovu cítil ako muž? Prší. Nechce sa mi. Je síce pravda, že sa viem audinkou doviezť až pod posed... Už viem. Nalejem si pohár whisky a mrknem na staré fotografie: Aha, kde sa vzali, tu sa vzali, fotky z VHÚ Piešťany. Múzeum má v súčasnosti vyše 9000 ks zbierkových predmetov, rozdelených do 22 zbierok. V depozitároch, ukrytých pred zrakmi návštevníkov, je ich 2x toľko. Samozrejme, v tomto článku sa nebudem venovať všetkému. Len tomu, čomu ja chcem. Ten zvuk, čo ste práve teraz počuli, to som zaťatou pästičkou buchol do stola. Múzeum je vybudované z objektov a areálu, ktoré zostali po 32. Leteckej základni, vrátane časti vojenského letiska. Tvoria ho tri haly a vonkajšia expozícia. Poloha – múzea, nie v posteli, otváracie hodiny a vstupné je v linku. Mohol by som vám zhrnúť, že sa nachádza na Žilinskej ulici smerom na Hornú Stredu, ale ani mne to nič bez mapy nehovorí. Pozrite si ich fotky, sú podstatne krajšie ako tie moje. Hlavne, je na nich kopec pekných vecí, o ktorých tu budem hovoriť, a ktoré som ja neodfotil, lebo som debil. Len taká zaujímavosť, článok začínam písať 1.6.2020. Mrknem do kalendára, svojho, nie toho mrjáckeho, čo väčšina z vás má v kancli a vidím, že je dnes výročie vzniku 1. čs stíhacieho pluku v Kubinke (1944). Okrem toho, Jano Francisci sa narodil, ale ten podvodník ma nezaujíma. Na tom jeho slávnom obraze je toľko historických nezrovnalostí, že zakaždým, keď ho vidím, nezávisle od toho, čo chcem ja, sa moja pravačka zomkne v päsť a rozklepe. Nie, určite to nie je alkoholom. Je to mojím vekom, tým, že bola dochrámaná a alkoholom.

 

  1. Hala
     
    Začíname rokom 1945, a teda koncom druhej svetovej vojny. Skončíme úplne zodratí, uchodení, unavení a rokom 1992. Najprv sa pozrieme pod sukňu Mig-29, jednej z ikon SK letectva. Mikojan ju opísal ako stíhačku 4. Generácie, však, čo iné mu zostávalo. Bola to odpoveď na US projekt F-X, z ktorého sa postupne vykľula F-15 Eagle. Mig-29 bola určená predovšetkým na ničenie vzdušných cieľov, aspoň internety sú plné čo-by-bolo-keby scenárov medzi Mig-29 a F-15, prípadne F-16. Ja to viem celkom presne, ale s ruskými trolmi som sa dohádal niekedy okolo roku 2008, keď RF opäť raz zabudli, že ich od Gruzínska delí štátna hranica. V skratke, Mikojanovi na dvere zabúchal generálny štáb a ukázal mu taký zdrap papiera, PFI požiadavku, že sú nadržaní na noví Perspektivnyj Frontovoj Istrebiteľ. Chceli niečo veľmi rýchle, nadzvukové, s veľkým doletom a s perfektnými manévrovacími schopnosťami, čo zároveň môže uniesť a shit ton of ammo, len jeho 30 mm kanón GŠ-30L váži 46 kg. Muselo to vedieť pristáť na nespevnenej ploche medzi sarajami. A ako to tak počas studenej vojny bývalo tradíciou na obidvoch stranách, malo to byť schopné niesť pod krídlom atómku. Išlo o finančne veľmi náročný projekt, preto zákazku rozdelili na dva projekty. Z jedného z nich bude časom naša Mig-29, z druhého Su-27. Každopádne, Mikojan delivered. Prvý prototyp úspešne vzlietol v roku 1977. Knipel zvieral v rukách skúšobný pilot, rodák zo Stalingradu Alexander Fedotov. Život sa s ním nemaznal. Prežil vojnu, v ktorej padol jeho otec. Začal lietať ako 15-ročný, kedy jediný knipel, čo väčšina z vás držala v rukách, bol ten od metly na balkóne. Čo ste si mysleli, že napíšem? Fedotov sa dožije hodnosti generálmajora. Otestuje 80 typov lietadiel. Ustanoví 18 svetových rekordov v letectve. Zahynie počas testovania MiG-31. Pomenujú po ňom školu. Od 1982 bola Mig-29 zaradená medzi vzdušné sily ZSSR a V bloku. NATO jej pridelilo kód „Fulcrum“, čo je trochu frcnuté latinčinou a v preklade znamená nôžka z postele? To nemôže byť správne. Možno tak podpora, opora, oporný bod, pri troche fantázie. Čiže v podstate penis, hehe. Dobre, dvere si otvorím sám. V Rusku prideľovanie oficiálnych názvov lietadlám nemá nejakú tradíciu, ale Fulcrum sa uchytil medzi pilotmi. Vraj to bolo príliš optimistické a lichotivé pomenovanie pre to, čo to lietadlo skutočne dokáže. Lietali na ostro, podvesené raketami vzduch-vzduch R-27, R-60MK, R-73 a konvenčnými bombami do 3,5 t. Okrem demonštrovania vzdušnej prevahy, boli nasadené aj v boji počas vojny v Zálive 1991, Bosne, Srbsku, Čečensku, na pohraničí Etiópie a Eritrey a najnovšie vo V Ukrajine. Prvá MiG-29UB s číslom 4401 pristála v 1989 v Žatci. Dokopy sme ich ešte ako jedna republika mali 18 ks. V súčasnosti ich lieta ešte 7, resp. 6, keďže jedna sa zjebala pri Nitre minulý rok. Dokonca nedávno som počul šuškandu v coop jednote vo ZV, keď si tam piloti kupovali vodku, že letuschopné a schopné zareagovať na zavolanie Aliancie sú len dve dvojice. MiG-29 prešli modernizáciou v Leteckých opravovniach v Trenčíne. Ich technická životnosť je stanovená do rokov 2022-24, potom ich majú vystriedať F-16. Ak budú prachy, tak aj na dlhšie obdobie, kým sa zasa prevalí nejaká aféra, pochybný tender, v ktorom sa niekto nabalil. Boha, ja sa už hanbím zapínať správy. MiG-35 a jeho rôzne konfigurácie sú najnovšia verzia. Posledné testovanie, ktoré som ako-tak sledoval, bolo minulý rok, a potom s nimi šup rovno do Egypta. MiG-29 je tiež transformer. Jeden z Decepticons, myslím. Z továrne konkurenta 20 rokov pred MiG-29 vzišiel Suchoj Su-7, ktorý je súčasťou stálej výstavy. Zapojil sa do troch zaujímavých vojen, Šesť-dňovej vojny, Yom-Kippur a indicko-pakistanského pohraničného konfliktu v roku 1971, v ktorom IAF Celkovo stratila 14 strojov. Dva boli zostrelené. O zošrotovanie ostatných 12 sa indickí piloti postarali sami. Indickí piloti absolvovali zaškolenie v ZSSR. Nie, že by to spolu nejako súviselo. Nasledovný tréning už prebiehal v Indii. Počas konfliktu, ktorý trval 15 dní, Su-7 podnikli 1500 bojových letov. Napádali letiská v mestách Péšavár, Sargodha, Murid, Chaklala, Kohat, Mianwali, a Chakhamra. Zaujímavá je historka Kap. Mangata z 32. Leteckého pluku IAF, ktorý sa so Su-7, potom čo ju rozstrieľala pakistanská MiG-19/J-6, dokázal vrátiť domov. Preto ju aj láskyplne volali midget submarine. Netrúfam si to tu vyspelovať v tej ich indickej hatlanine, ale ponorka trpasličieho vzrastu mala vo výzbroji 2x30 mm kanón NR-30, neriadené rakety kal. 57 mm, konvenčné bomby a v prípade, že svet pôjde do piče, jej mohli podvesiť jednu atómku. Spolu s palivovými nádržami sa pridaná váha musela zmestiť do 2 t, inak sa neodlepila od zeme. Ako trpaslík, keď ho chytíte za hlavu, zhodíte na zem a pristúpite. MiG-19PM s číslom 1113 je takisto súčasťou zbierky. Myslím ale, že je umiestnená pod holým nebom. „Farmár“ lietal nad vietnamských nebom a V Nemeckom a spájajú sa s ním incidenty s U2. Históriu nášho konkrétneho kusu tiež poznáme. Zbierku dopĺňajú diorámy s figurínami, napríklad, poľná kuchyňa, nemocnica, prekonávanie zamoreného priestoru, nákladné 8x8 vozidlá a 4x4 vozidlá pre presun personálu a strelné zbrane a delá, delá sú úplne všade.
     
  2. Hala

    Expozícia sa venuje ľahkej obrnenej technike. Keď sa povie MU-90, ako prvé mi napadne torpédo pomaľované vlajkami štátov EÚ. V Piešťanoch vystavené nie je, ale je tam ukladač mín MU-90. Vozidlo má kapacitu 110 protitankových mín PT-MiU alebo PT Mi-BAIII. Trojčlenná posádka míny ručne vyťahovala zo zásobníku, uložila na sklzovú rampu, odistila a modlila sa, aby vozidlo v 15 kmh nevletelo do nejakého výtlku. Každá z mín mala priemer 30 cm a vážila cez 9 kg, z čoho 7 kg bolo TNT. Ukladač vznikol konverziou BVP-1. Prerábka spôsobila kopec problémov, napríklad, nedostatočné utesnenie palivového systému. Nafta sa rozliala vo vnútri medzi posádku, čo je bežne veľmi nepríjemné, nie to ešte pri manipulácii s výbušninami, a už vôbec to nie je dobré pre pleť. Ale budete mi hovoriť, kupuj slovenské produkty. BVP-1 vyrábali Podpolianske strojárne v Detve a Závody ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom. Do vozidla sa zmestilo 8 príslušníkov ČSLA alebo dvaja Ingisterovia a mačka. Vyzbrojené bolo 73 mm kanónom 2A28, ktorý zožral 40 ks prierazných PG-15V alebo trieštivých OG-15v-V granátov, guľometom 7,62 PKT, odpaľovacím zariadením PTRS so 4 strelami stredného dosahu 9M14M, lepšie známymi ako Maljutka. Síce je pravda, že vo vzduchu vyzerá, akoby letela – a mala zároveň epileptický záchvat, ale vo Vietname počas bitky o základňu v Cửa Việt, jednotky Vietnamskej ľudovej armády zničili 26 tankov M-48 Patton. Ale občas sa niečo podarí. V minulom článku som spomínal LT vz. 35, ktorý sa zaľúbil skopčákom. OT-810 s univerzálnym 7,62 mm guľometom UK vz. 59 vznikol zo SdKfz 251, nemeckého obrneného polopásového vozidla s benzínovým šesťvalcom Maybach HL 42. Že vám Maybach zarinčal v ušiach? Má prečo. Výstavu v Hale č. 2 zakončíme delostreleckým rádiolokátorom SNAR-10. Postavený na podvozku obrneného pásového transportéru MT-LB, je primárne určený na vyhľadávanie pohyblivých pozemných cieľov pre delostrelectvo, ale aj pre hľadanie cieľov na vode. Toľko k teórii, v praxi to vyzeralo nejako takto. Odporúčam prečítať celú srandovnú diskusiu. K rádiolokačnej technike, používanej na čs území, som našiel aj tento zaujímavý článok s peknými fotografiami.

     

Hala a vonkajšia expozícia

V hale je vystavená ťažká obrnená technika, napríklad, 240 mm mínomet „Tulpan,“ do kalibru najväčšia zbraň, aká bola po vojne vyrobená pre delostrelectvo čs armády. V zlom naňho spomínajú aj handráci v Afganistane a Čečensku. Jedno pekné video, nech sa páči. 203 mm samohybné delo 2S7 „Pion“ sme už spomínali v predošlom článku. Ako vieme, vojaci zbožňujú členiť veci na jednotky, preto vonku na čerstvom vzduchu je výstava vyčlenená do štyroch blokov. Opäť je tu pozemná obrnená technika, kolesová a pásová, ženijná technika, letecká technika a protivzdušná obrana. Zo ženijnej techniky spomeniem MT-55 na základoch tanku T-55, ktorý postaví 18 m dlhý most s nosnosťou 50 t. Mostové články sa zvykli montovať aj na plávajúci kolesový podvozok BAZ-6944. Na odpaľovacích rampách nadržane čakajú na povel Odin, dva, tri, cetyre, pjat... a teper raketa! rakety S-125 Neva a S-75 Volchov. Už keď sa bavíme o raketách, môžeme sa v nejakom budúcom článku začať baviť o ICBM programe RF?

Ako povedal Miloslav Čaplovič, veľké armádne stroje zaberajú veľa miesta a priestory múzea nie sú nafukovacie. Preto múzeum prešlo modernizáciou. Je to projekt za 2,9 mega a zahŕňa virtuálneho sprievodcu, digi galérie, multimediálne dotykové panely, audio stanice so slúchadlami, 3D premietačku a vlastne digitalizáciu celej zbierky, vďaka ktorej môžete nahliadnuť do depozitu. Ja to viem oceniť. Chcem si areál prejsť sám, nie v 10 člennej skupine. Som introvert a sebec a nechcem sa časovo a krokovo prispôsobovať mrnčiacim deckám a starým ľuďom. Držím VHÚ palce, aby prežili súčasný výpadok návštevníkov a tú pliagu, ktorá je pre SK v tejto oblasti tak trochu bežná aj bez pandémie, nedostatok financií. Zároveň dúfam, že to s tou modernizáciou neposerú ako v múzeu pri pamätníku Mardasson, kde som to po rokoch nespoznával. Vojenské múzeum má byť plné uniforiem, zbraní a techniky. Ideálne, niečo z toho si môžem chytiť do paprče alebo navliecť na seba ako, napríklad, v National Army Museum v Londýne, o ktorom si povieme v nejakom ďalšom článku. Možno. Ja som toho v živote nasľuboval. Nepotrebujem obrazovku, ktorá mi o tom vystavovanom predmete porozpráva bez toho, aby som ho videl voľným okom – a pritom pred pár rokmi tá možnosť tu bola. To môžem zostať sedieť doma na riti a čítať wiki a pozerať yt. Samé displeje, plagáty a nahrávky, ktoré len o bývalej výstave hovoria, pretože vojna je zlá – akoby sme to nevedeli a potrebovali to narvať do krku zas a znova, a zbrane sú v podstate fuj, ale pri vstupe do múzea vám z vačku vytiahneme euráče za zbierku, ktorú vám ani neukážeme. Tým som vlastne chcel na záver povedať, choďte do Piešťan, nie do Mardassonu. 

Fotky.