Pochádzam z malého mestečka kúsok od Bratislavy, odkiaľ cesta autobusom pred 15 rokmi trvala cca 25 minút a v špičke 35-40 minút. Keďže dochádzanie do práce je nosným pilierom každej dopravnej špičky, tých 40 minút státia v natlačenom autobuse musíte niečím vyplniť. V tej dobe mali mobilné telefóny veľkosť a váhu litrovej fľaše mlieka a jednoriadkový displej teda žiadne prehrávanie mp3 neponúkal.

Vtedy som tak potichu dúfal, že o takých 10-15 rokov to bude určite iné... lepšie... hahaha... No a o tých 15 rokov neskôr to skutočne iné je, ale lepšie? Tá istá cesta autobusom, po tej istej trase už trvá 40-50 minút. A v špičke? Túto informáciu, žiaľ na žiadnej vývesnej tabuli SAD nenájdete. Zlé jazyky tvrdia, že je bežné postáť si v autobuse aj 80-90 minút. Nesmiem zabudnúť pripomenúť, že aj táto tortúra niečo stoji. A zďaleka to nie je tých 21,- Sk ako pred 15 rokmi.

Keď dnes podnikám výlety domov k rodičom, v opačnom smere jazdy som už patrične vyzbrojený smartfónom a slúchadlami. Ale jedného horúceho letného dňa... keď stojím v... na zastávke a čakám, samozrejme bez audio maskovania... Zlá žena v babičkovskom veku, ale babičku teda vôbec nepripomínala, fakt už na pohľad čistá zlota. Posledná prišla aj s mužom na zastávku plnú ľudí disciplinovane stojacich v rade a rovno na začiatok radu. A tam sa zložili, akože nič... Bol som na zastávke prvý a už som tam stál asi 20 minút v 33 stupňovej horúčave, takže morálnu dilemu som žiadnu nemal. Ale oni tiež nie. Prišiel autobus a oni hneď hrrr ku dverám, tak som sa jebol rovno pred nich do dverí. Pani (budem jej hovoriť Žena): „Pozri sa, to je drzosť... inteligent...“ Neviem, čo si pod tým výrazom predstavuje, ale polichotilo mi to.

Sadol som si do dvojky v protismere a oni sa hneď po mne rozložili rovno predo mnou do štvorky. Samozrejme na všetky štyri sedadlá, odporný pach štvordňového potu zalial celý autobus. Čo by som bol dal za tie slúchadlá. A už to išlo, chlap bol nacenganý, ale sólo mala Žena. A samozrejme na celý autobus. Žena: „Umyl si si nohy?“ On: „Nie.“ Žena: „Budeš sa dnes sprchovať? Či až zajtra?“ Muž mlčí. Autobus sa plní. Mamička s kočíkom. Žena na plné kolo: „Harantov si to narobí a potom ich ešte v kočíku ťahajú do autobusu... to je matka...“ Zabudol som podotknúť, že ani počas predbiehačky v rade, ani počas celej cesty nikto z cestujúcich ani necekol. O 10 minút. Žena: „Čo je zajtra? Sviatok zase, že? Samé sviatky, už aby ich zrušili všetky.“ O 10 minút už v zápche. Žena: „Noooo to takto ani do večera domov neprídeme, pozri starý koľko áut. Dobre je ľuďom. Pozri, veď v každom aute sedí jeden alebo dvaja iba. To je nenormálne. Dobre je tým ľuďom. Až moc, každý svoje auto má.“ O ďalších 10 minút. Žena: „Kristepane, roztrhne ma z toho, ten sa vlečie. To čo je za šoféra?! Voláky je divný... Že či nepil...“ Byť na mieste šoféra toho autobusu, asi by som prišiel hneď o prácu, lebo by som zaflekoval a tak ju vyrazil von do priekopy, že ani smrad by po nich nezostal.

O 10 minút, na zastávke nastupujú ďalší ľudia. Staršia pani „Dobrý deň, vdovský do Bratislavy si prosím.“ Samozrejme, Žena: „Že vdovský... si počul, starý? To čo je...? No, to sme ešte nepočuli... Že vdovský... To je jaký?“ O ďalších 10 minút už pred konečnou ASMN. Žena: „Starý, netreba ti? Starý! Počuješ?! Čo spíš? Netreba ti? Lebo mne hej.“ Muž: „Treba.“ Žena: „Počkaj, tak poviem mu, nech tu niekde zastaví...“ To som už dvíhal oči od mobilu, či to skutočne je tak ako počujem. A vtedy sa to stalo (BUSDRIVER'S REVENGE). Ako sa Žena dvíhala zo sedadla, šofér náhle ťukol na brzdu, ju myklo dopredu, inštinktívne dvihla packy pred seba a zaborila ich rovno do igelitky, ktorú mal jej oprotisediaci muž, ktorý medzitým opäť stihol zadriemať, na kolenách. Neveril som vlastným očiam. Mohla mať v tej igelitke voľne naložené rajčiny a vajcia?!?

To snáď nie...

Mohla, mala...