Ako napovedá názov lokálneho hokejového tímu Edmonton Oilers, a fakt, že na domácich zápasoch vykorčuľovávajú spod sprejujúcej ropnej veže, kanadská Alberta má neskutočné množstvo prírodného bohatstva v podobe ropy. Ložiská sú obrovské, asi také tri Slovenská vedľa seba, všetko na severe provincie. Moderná (čierno)zlatá horúčka tu úplne prepukla v 70-tych rokoch a preto je podľa mňa väčšina Edmontonu dodnes zariadená v odpornom odtieni retrooranžovej (vmiešali ju aj do toho hokejového loga). Majú aj veľa plynu, ale tak asi vykorčuľovávanie z riti by nebolo také veľkolepé, hoci niekedy by si to ich športové výkony zaslúžili.

 

Pri šoférovaní vás tu na ceste sprvu prekvapí jachta, predbiehajúca sa vo vedľajšom pruhu, alebo ešte lepšie – dvojpodlažný dom. No netreba čakať dlho a za oknom zbadáte ďalšie zaujímavosti. Na horizonte všade vôkol vás roztrúsené oplotené parcely, na nich týčiace sa vysoké železné konštrukcie a na nich v pravidelných intervaloch k zemi búchajúce obrovské kladivo, alebo skláňajúce sa konské hlavy, alebo teda Oil Pumpjacks. Sú to malé ropné vrty, jeden z dôvodov, prečo vás tá jachta predbiehala, hoci najbližší oceán je vzdialený 1200 km.

 

Tieto pumpy popri diaľnici ťahajú „ľahký olej“, čiže ropu, ktorá prerazila na povrch z veľkých olejovo-pieskových ložísk. Na prvý pohľad vyzerajú impozantne, hlavne počas jantárového západu slnka nad prériou, no sú fuck all oproti megamonštrám, ktoré majú Alberťania postavené priamo pri zdroji hore, v tajge.

 

Viac než desať rokov som sa v Alberte špecializovala na prácu s deťmi a športovo-vzdelávacie programy organizované po celej provincii. Veľa programov som robila s olejármi, napríklad v meste Fort McMurray, ktoré si narysovali priamo v strede tej najväčšej olejovo-pieskovej machule (Athabasca oil sands). Čisto pre ropu obsluhujúci personál, úplne naprd postavené mesto s jedinou možnou dvojprúdovou príjazdovou cestou, ktorú keď zasype (stáva sa každý bežný pondelok), sú od sveta izolovaní ako Cillian Murphy vo filme 28 days later. Keď im to v roku 2016 celé horelo, a boli nútení evakuovať 90 tisíc ľudí, jediné dve fatality boli na tej blbej ceste. Zvyšok preto museli prísť zobrať vrtuľníkmi.

 

Každá reálna konverzácia s miestnymi sa tu po chvíli zvrtne na domáci pičung o tom, že Alberta posiela tretinu vyťaženého oleja do Ameriky a následne si ho od nich refinovaný kupuje späť. Miestnych z toho ide rozdrapiť. Je to z toho dôvodu, že hoci majú tretie najväčšie potvrdené zásoby ropy na svete, prakticky majú málo rafinérií na jej spracovanie, respektíve olej má rôzne druhy „hustoty“ a nie na všetky tu majú postavený putzhaus.

Edmonton je preto jedno z mála miest, kde sú ľudia na pumpe nasratí dobrými cenami – lacný benzín tu nikto nechce. Znamená to totiž, v skratke, zníženú hodnotu a počet pracovných príležitostí v oil field.

 

Samotné olejové rigy su fantasticko-surreálne svety s technikou, o ktorej sa sníva každému chlap(c)ovi. Najväčšie kolesá, pneumatiky, dumptrucky, aké na svete existujú. Vozia to tam po častiach ako lego, pretože sa to nezmestí na cestu, na ktorú sa zmestí ten dvojpodlažný dom... nehovoriac o vrtákoch, pumpách, „studniach“ (wells) a lešeniach, ktoré tam chlapi, alebo teda chlapiská stavajú.

 

Technika ropného vrtu záleží od metódy ťaženia, a tá od toho, v akej hĺbke a v akej zmesi sa olejová surovina nachádza. Môže byť zmiešaná s pieskom, vodou či uväznená v kameni. Napríklad, vedia ju jednou navŕtanou studňou v tvare „L“ s horúcou parou zohriať na kvapalinu a druhou, spodnou studňou (tiež v tvare „L“) olej vytiahnuť. Alebo ropu vyberajú z pôdy chemickým procesom, a dolujú mega-bágrami.

Väčšina z toho, čo zo zeme vytiahnu je hustý asfalt a oni to musia prispôsobiť tak, aby sa to dobre šmýkalo dole potrubím. Pri pohľade na tento proces čistenia chytí každý environmentalista epileptický šok – minú asi 3 sudy pitnej vody na 1 sud nafty.  

 

Apropo, životné prostredie. Aby nemuseli stavať nové rafinérky a zároveň boli schopní posunúť viac ropy denne (lebo „ťažký“ olej upcháva produkciu), rozhodli sa zväčšiť kapacitu potrubia. Naplánovali si rozšíriť už existujúce Trans Mountain Pipeline, ústiace do oceánskeho portu vo Vancouveri v susednej Britskej Kolumbii.

V realite to znamená, že sa rozhodli prekopať stovky kilometrov potrubia nanovo, vrátane nových úsekov cez hory, cez národné parky a rezervácie, o ktorých sa domácim v roku 1899 zmluvne prisľúbili (Treaty 8), že do nich nikdy nezasiahnu! V podstate: berú pôvodným obyvateľom už druhý krát zem, ktorú im zmluvou „darovali“ späť po tom, čo im ju v mene britskej koruny zobrali in the first place.

Majori dotknutých miest, náčelníci rezervácií, plus hŕstka uvedomelých občanov sa s krajinou súdili, no Supreme Court Kanady vyhlásil, že na environmentalistov jebe má najvyšší štandard ekologickej ťažby a väčšiu rúru do BC si presadili. Teraz sa hádajú s Bidenom o rozšírení potrubia Keystone, tečúcom americkým bratrancom olejárom/kowbojom do Texasu. Je to v skutku komplikovaná hádka, prajem všetkým zúčastneným veľa šťastia, veľa zdravia.

 

Nuž a ako taká práca na ropnom vrte vyzerá v skutočnosti? Väčšina pracovníkov chodí na šichty 3 weeks in, 2 weeks out. Znamená to, že odlietajú napr z Edmontonu lokálkou (vrtuľe, žiaden džet) za robotou vzdialenou aj 400 - 800 km, možno aj ďalej. Ženu s deťmi nechajú doma v 1 mil. hypotéke a letia na svoju „job site“, podľa zmluvy zamestnávateľa. Pri vrte majú zariadené ubytovanie, alebo preplácané vlastné, väčšina má trailer home alebo klasickú unimo bunku. Tak žije chlap, otec od rodiny tri týždne. V tom dome, ktorý reálne spláca, trávi minimum času. Maká na ropovode v existencii neustále ohrozovanej počasím, mraze a koľko krát na opustených miestach hlboko v lese. Pri haváriách potrubia v extrémne odľahlých lokáciách, jeden opravuje, jeden mieri puškou na (Grizzly) medvede. No joke.

Rýchla reakcia je dôležitá, keď sa niečo pokazí, lebo ropa sa nedá zastaviť; jej vytekanie znamená obrovské straty peňazí a neodvrátiteľný zásah do prírody. Taký ropný job site alebo aj zemný plyn musí byť 24/7 obsluhovaný veľkým počtom personálu. Musia byť pripravení na všetko. Veľa remesiel. Hasiči, elektrikári, plynári, inžinieri, architekti, právnici, supervisori, lekári a všetci chlapi, ktorí obsluhujú samotné vrtáky alebo iné megastroje. Často mrazmi skratuje elektrika, je požiar, výbuch, zlyhá hydraulika – je to nebezpečný a preto veľmi dobre platený džob. Hoci sú to 12 hodinové služby, reálne je veľa z nich v robote dva týždne nonstop. Treba na to fyzickú kondičku, robia sa pravidelné drogové testy, testy mentálnej spôsobilosti.

Náš známy, Chris, chodí pohotovostne opravovať havárie na ultra vysokých stĺpoch a komínoch v ťažkých podmienkach. Hovoril mi, ako raz na výjazde, v polovici rebríka chalana nad ním mentálne vyplo. Zasekol sa - ani hore ani dolu. Zmocnilo sa ho vertigo, závrat a panika. Oblečený v zimnej kombinéze s veľkými rukavicami, plne naložený s equipment tools, Chris ho musel v zime prehovárať, aby nezmrzli a zároveň opravili tú obrovskú škodu, ktorá každou sekundou narastala. Keď zišli dole, jednu mu jebol, a chalan skončil, už ho medzi seba opravári viac nepustili. 

Práca na týchto natural gas alebo oil rig job sites prináša gruesome zranenia. Fantázii sa medze nekladú. Extrémna zima, extrémne teplo, para, tlak, ťažké stroje, vysoké napätie... netreba pokračovať. Veľa smutným koncom by sa dalo predísť, keby boli zamestnanci vzdelanejší v prvej pomoci, ktorá je v niektorých odľahlých lokáciách kľúčová. Alberta to pochopila a zareagovala - spravili povinnosť zamestnávateľa (veľké koncerny ako Suncor, Imperial Oil) aby zabezpečil školenie prvej pomoci. Kedysi som takéto kurzy vyučovala v Edmontone cez víkend aj ja.

Jedného dňa mi došla partia chlapov – elektrikárov – z Liptovského Mikuláša (Shoutout to LM!). Školenie malo trvať dva dni a na záver ich prišla vyskúšať jedna stará, neviem-prečo-vždy-mrzutá kolegyňa. Lipťáci boli skvelí, materiál sme prešli za jeden deň, zožrali sme všetky grátis koláče a vypili všetku kávu v konferenčnej sále. Ježibaba sa ich v nedeľu ráno rozhodla po jednom vyskúšať z prvej pomoci pri pôrode. Zo všetkých možných zranení, ktoré sú possible na ropnom vrte si vybrala to najviac od veci. Lipťáci to ale vzali športovo, alebo športovô, a všetci dostali certifikáty. Jedného som zachytila ako „Borat style“ vysvetľoval zhrozenej hroznej ženskej slovenskú bezpečnosť pri práci:

 

„One time on my job I touch electricity and burn myself like this... AAAAAAAA... but then I put hands in bucket of water and no problem I finish job.“

 

Napriek tomu, mu to odklepla, asi sa ho chcela zbaviť. A tak aj Slováci pridali (popálenú) ruku k dielu v albertskej tajge.