Pamätáte, ako ste mi v diskusii pod článkom o modrej, ktorú mi rozbili ani nie po mesiaci, písali že by som sa mal zamyslieť nad zmenou hobby, alebo aspoň značky? Tak som si kúpil tretiu. Ale pekne poporiadku.
Modrá s rozbitým zadkom išla do autorizovaného servisu, kde sme sa ešte chvíľu naťahovali čo to bude stáť a či to bude na totálku alebo nie. Nakoniec nebolo, takže sa to opravovalo. Dlho. Keď to konečne bolo, niekedy na konci októbra alebo aj neskôr, som auto opäť presunul do práce a hodlal pokračovať v plánovaných úpravách - inštalácia rollbaru a keď už sa s tým babrem, tak rovno nahodím aj nový staviteľný podvozok. Medzitým sa na poslednú cestu vydala červená a poslala aj pohľadnicu z vrakoviska.
Pri montáži podvozku potrebujete rozpojiť horné a dolné rameno nápravy. Postup je nasledovný: koleso dole, brzdový kotúč dole. Tehlica je na hornom aj spodnom čape nalisovaná, takže potrebujete veľké kladivo a pár dobre mierených úderov naplocho na spoj, potom zapáčiť páčidlom. Pri prvom kole som si tým zahnutým koncom skoro odrezal vajcia, ale rozpojiť sa mi to nepodarilo. V druhom kole som počítal aj s nejakými stratami na dieloch, takže všetko čo sa dalo poškodiť pri použití hrubej sily (druhé kolo je ešte vačšie kladivo a ešte väčšie páčidlo krížom cez závit) som si nakúpil dopredu na výmenu. Tie diely ešte stále mám, pretože v deň kedy som to plánoval druhýkrát skúšať, som nestíhal a večer ešte bola nerozobraná, tak sme ju zobrali za garáž sa trochu vyblbnúť. Long story short, našiel som betónovú stenu, prišiel o pravý predný roh auta a získal jazvu na dva stehy (keby som teda vyhľadal lekársku pomoc). Písal sa koniec decembra 2017. Auto opraviteľné, ale po tomto zážitku bolo neskôr definitívne rozhodnuté že modrá pôjde z domu preč. Nie som poverčivý alebo tak, ale toľko náhod za necelé štyri mesiace už bolo veľa aj na mňa. Chalan čo si pre ňu prišiel ju nakoniec opravil a dnes jazdí niekde na východe.
Ja som si dal chvíľu pokoj s MXkami. Asi tak do polovice januára. Na začiatku februára som sa už dohadoval s chalanom z Poľska, kedy sa môžem prísť na tú jeho pozrieť. Nakoniec sme sa dohodli na 18., ukecal som kolegu a vyrazili sme aj s vozíkom (poliaci nemajú prevozné značky) na "obhliadku". Obhliadka aj skúšobná jazda dopadla dobre, rovno sme ju naložili a išli sme naspäť. Hej, kúpil som si tretiu. Hej, ešte stále som ženatý.
Tentokrát sa mi do rúk dostal čierny exemplár, ktorý som s ohľadom na moje zážitky pomenoval Čierna vdova. Ide o limitovanú edíciu z roku 2004 s nájazdom ktorý už až tak limitovaný nie je, krásnych 195 tisíc kilometrov. Auto sme cestou naspäť rovno vyložili u známeho, ktorý mal zabezpečovať prepis a slovenské papiere. Pri ďalšej návšteve som mu odviezol rám a podvozok, ktoré som plánoval do auta dávať, nech sa s tým nemusím babrať ja. Ubehol zhruba mesiac, dostal som papiere, s tými som opäť išiel k Ajke a tentokrát sa jej ozval, ale zajebávala sa na obede.
25. marca sme sa vybrali pre už hotové auto a odviezol som si ho domov. Cestou vznikla jedna komplikácia s brzdami, ktoré raz za čas zostali zaseknuté a brzdili aj keď nemali, čo sme sa pokúsili vyriešiť na parkovisku pri Tescu na Myjave výmenou brzdových hadíc. Nepomohlo to, dodnes neviem čo to bolo za haluz, ale pri opakovanom prebrzdení cez ABS to prestalo a odvtedy je pokoj. Do auta sa nasťahoval volant ešte z červenej a v tomto stave som ho používal ako daily, nakoľko na iné úpravy kvôli práci nebol čas. Jediná vec ktorú sa mi podarilo stihnúť bolo zníženie auta nastavením podvozku. V polovici júna sa situácia zmenila a času bolo zrazu viac než dosť. A začali sa diať veci. Na začiatku júla som absolvoval ako predjazdec preteky do vrchu na Pezinskej Babe. Parádny zážitok, skvelá atmosféra a neuveriteľní ľudia okolo Strong Racing Teamu. Dúfam že v tomto roku sa mi podarí si to zopakovať, pretože napriek možnosti ísť aj na Dobšinský kopec a Jankov vŕšok som sa tam z rôznych dôvodov nedostal.
O týždeň neskôr sa mi podarilo si strihnúť jeden skúšobný autoslalom dole v kameňolome a ten ma takisto chytil silno za srdce. Pretože som sa ešte stále nezačal zmenšovať a pretože aj na kopci aj na autoslalome som v aute lietal jak handra, pustil som sa do inštalácie športovej sedačky, ktorú som chystal už dlho, ale vždy to skapalo na rozmeroch sedačky. Tentokrát som si vzal na pomoc pílku, dremel a kladivo. Dobrá vec sa podarila a sedačka je v aute. Posed sa výrazne znížil (asi aj preto že sedačka nemá spodok a sedí sa priamo na podlahe), takže už vidím cez čelné sklo von a pri prejazde zákrut neplantám držiac sa volantu po celej kabíne. Ako to už s týmito úpravami chodí, všetko má svoju cenu. Sedelo sa v tom síce parádne, ale nastupovanie so zavretou strechou sa výrazne sťažilo. Riešením je rýchloupinák na volant. Nastupuje sa teraz do toho parádne, akurát je volant príliš odsadený, takže prstami úplne nedočiahnem na smerovky. Musel som teda objednať kratší medzikus, ktorý by mal doraziť v najbližších dňoch. Aby to bolo komplet, k škrupinovej sedačke patria viacbodové pásy. Keďže som chcel zachovať aj klasický pás, pracoval som s veľmi malým priestorom, ale tiež sa mi to podarilo. Menší problém nastal pri kontrolke nezapnutých pásov, ale nebolo to nič čo by nevyriešili kliešte na drôt a trochu improvizácie. Pásy v kombinácii so sedačkou sú super, človek sedí pevne v sedačke a pásy eliminujú zvyšok nechcených pohybov. Bohužiaľ aj chcených. Momentálne predštartová príprava vyzerá nasledovne: usadiť sa do sedačky, navliecť si pásy. Nacvaknút volant, zacvaknúť pásy a dotiahnuť ich, naštartovať, odjazd. Zabudli ste mobil na spolujazdcovom sedadle? Slnečné okuliare sú v priehradke pred spolujazdcom? Blbé, so zatiahnutými pásmi už na ne nedočiahnete, takže zase uvoľniť, vyriešiť čo treba a zase dotiahnuť. Na krátke trasy je táto kombinácia na nezaplatenie.
Takže už som zase v tom, nekonečná špirála plánovania a realizácie úprav, vymýšľania a následnej frustrácie keď si uvedomím čo všetko ešte na tom aute musím alebo chcem spraviť, čo to bude stáť a že to aj tak nebude stačiť. Momentálne auto stojí na parkovisku pod plachtou a na cestu sa pozrie len keď je sucho a nad nulou, aj to len aby sa trochu prebehlo a dobila sa baterka. Vyzerá to tak, že všetky debilné postupky a série nehôd každé tri mesiace sú za nami, takže sa môžete tešiť na ďalšie diely života s roadsterom.
P.S.: ako už raz padlo v diskusii, niekedy na jar by som chcel spraviť stretko spojené s, povedzme že workshopom, na ktorom si teoreticky a prakticky prejdeme veci ako brzdenie, zatáčanie, prenos hmotnosti, rôzne typy šmykov a tieto veci, plus dám do placu na vyskúšanie aj Čiernu vdovu a postavíme si aj nejakú trať s kuželkami na autoslalom. Tých ktorí sa už ozvali registrujem, ak by to zaujalo aj niekoho kto o tom doteraz nevedel, tak už vie a poprosím nech sa so mnou nejak skontaktuje (kľudne aj v diskusii), nech mám zhruba prehľad o počte osôb.
